Pravica je nafigu, furt sa len háda, rozpadla sa jej vláda a má za sebou všelijaké škandály. Nuž, podľa mňa hádať sa, to je povinnosť pravice. Aj rozpadnúť si vládu, ak to inak nejde. Pozerám sa na tých jej oddaných voličov a žasnem, ako im chýba jednotný hlas, jednotný súhlas, vízia jasných zajtrajškov a pevnosť za každú cenu... Škandály, tie patria k politike, odkedy existuje, diviť sa, že ich má ľavica či pravica, je to isté, ako sa čudovať, že voda dokáže aj zamrznúť. No, takže môj pohľad: pravica je na tom super, hlavne pri pohľade na chúďa ľavicu. Žiadny pravicový politik si neukradol pre seba celú scénu tak, ako to našim ľavicovým priateľom urobila vládnuca Únia čistokrvých Slovákov z kaderníctva, ktorá má k ľavici blízko ako Štefan Hríb k Dukle Trenčín. Predstavte si, že by to bolo naopak, že by voľby prevalcovala napríklad pravicovo sa tváriaca strana čojaviemkoho, všetky tie milé straničky dobré na debaty o zmysle sveta by pohltila jedna rieka a hotovo. To by bol problém pravice. Takto nám môžu ľavičiari len ticho závidieť. Kdežto oni sú odsúdení najbližšie desaťročie hľadať lupou aspoň náznak niečoho normálneho na úplne nenormálnej strane, musia sa chlácholiť a v náznaku niečoho prirodzeného vidieť zázraky, my sa môžeme schuti hádať, čo kto ako povedal, urobil, môžeme sa slobodne tešiť z takej parádnej nejednoty, že väčší raj si ani nemôžeme priať. Tých pár rokov s tou pseudoľavicou vo vláde prejde, žiaľ, rovnako rýchlo ako všetky ostatné roky a my sa budeme opäť tešiť a pateticky ohlasovať začiatok niečoho, čo bude len celkom obyčajným opakovaním tisíckrát zažitých zmien. Zatiaľ nech žije koniec tohto politologického traktátu pochybnej úrovne, s ktorým sa viem kedykoľvek dostať do zásadného sporu, na čo som patrične pravicovo hrdý.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.