Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O neporozumení

.dezider Tóth .časopis .klub

Minulý týždeň bola udelená Cena Dominika Tatarku za rok 2011. Porota udelila cenu Monogramistovi T. D., výtvarníkovi Deziderovi Tóthovi za knihu Nie som autor, som metafora. Prinášame jeho „tatarkovskú reč“, ktorá odznela po prebratí ceny.

Rád by som vám predstavil text, za ktorý mi porota udelila cenu Dominika Tatarku. Ak by nebola Tatarkova veta, platila by veta iná: Text neexistuje. Číta dnes ešte niekto Tatarku ?
Tatarkova veta, ktorú nájdeme v Navrávačkách, hovorí: „Tie moje písačky...stále sa to iba začína.“
To, čo sa stále začína, nie je text, ale písanie.
Som profesionálny výtvarník. Výtvarné umenie som desať rokov študoval a vyše dvadsať rokov ho vyučujem. Jednej veci  som však neporozumel. Akoby mi nepostačoval jazyk výtvarného umenia, akoby neuspokojovala jeho všeobecne platná čitateľnosť, ktorá nepotrebuje preklad, píšem. Píšem jazykom malého národa. Nemyslím tým texty, ktoré sú komentármi k výtvarným problémom, hovorím o písaní, ktoré má ambície zaujať samo osebe a niekedy v budúcnosti vydané knižne, nebojím sa priznať, túži po ocenení, možno raz aj cenou Dominika Tatarku za literatúru.
Neporozumenie, zvolal som, keď mi oznámili, že porota v mojom písaní prekukla moje ambície. Pre toho, kto nemá informácie, existuje na toto rýchla jednoduchá odpoveď – gesto. Cenu odmietnuť. Lenže ja poznám to, čo napísal Erik Satie: „Cenu nestačí odmietnuť, umelec sa musí usilovať, aby mu ju neudelili.“ Takže. Opäť som neporozumel.
Cenu si zaslúžim.
Vypočujte si úvahu, ktorú písalo neporozumenie.
Sme tu.
Takto vecne sa začína Tatarkov románik Prútené kreslá. Prútenými kreslami sa začína aj môj „románik“ s Tatarkom. Kniha vyšla v roku 1963. To už som druhým rokom študoval na bratislavskej ŠUP-ke, už som bol, takpovediac, na ceste. Kniha ma zasiahla. Jednak tým, že sa príbeh odohrával vo vytúženom meste, v tých časoch centre súčasného európskeho umenia, jednak tým, že v príbehu hrdinu so smutnosmiešnym menom Slzička som nečítal len príbeh Bartolomeja Slzičku, ale aj príbeh cudzinca. Slovo Cudzinec si predstavte vytlačené na obálke inej knihy, iného autora.
Hoci sa príbeh odohrával „kedysi krátko pred touto poslednou vojnou“, ako píše Tatarka, ja som  vnímal môjho Slzičku v rokoch šesťdesiatych. Neporozumenie ! Právom oponuje literárna veda. Lenže krutonežné rozhodnutie čitateľa bolo iné. Literatúru berie vážne,
čo znamená: nestačí, že jej uverí, ale ju aj žije. Bartolomej Slzička zostal za mňa žiť v Paríži. Na tom sme sa, ja – čitateľ a on – literárna postava dohodli. V roku písania a následne vydania knihy intelektuál Slzička  prežíva výtvarné pohyby v Paríži, predovšetkým aktivitu Nových realistov okolo Piera Restanyho.
V šesťdesiatom treťom, keď mu doručia Prútené kreslá, práve sa vracia z premiéry filmu Osem a pol Federika Felliniho.
A čo Tatarka?
Paríž opustil. Žil a písal na Slovensku. V čase vydania knihy sa mohol pohodlne usadiť do prúteného kresla. Písaním a občianskymi postojmi vyšampónovaný  z  umazania dobou, ktorej pomáhal k moci. Toto však nie je ten druh neporozumenia, o ktorom by chcela byť  táto úvaha.
Neporozumenie, ktoré sa tu rodí, je neporozumením literárnej postavy s jej autorom.
Tatarka sa v 60. rokoch intenzívne stýka s výtvarníkmi zo skupiny Mikuláša Galandu a písaním o ich tvorbe napomáha formulovanie ich programu.
Slzička vo mne by si okrem Milana  Paštéku veru nemal s galandovcami o čom podiskutovať.  Nie pre ich príklon  k domácej  tradícii, ani v prípadoch, keď sa obracala  k pradávnym atavistickým zdrojom. Neporozumenie vychádzalo zo základného vnímania poslania výtvarného umenia. Umeniu 60. rokov už nepostačoval, mimochodom, meštiacky koncept umeleckého diela ako „ozdoby“ priestoru. Výtvarné umenie sa čoraz intenzívnejšie stávalo strhujúcim druhom myslenia.
Vysokú školu výtvarných umení som absolvoval v roku 1972, v  roku nastupujúcej normalizácie. Po rokoch túlačiek a socializmom „odkojeného“ zašívania sa v neaktivite, pomaly, ale o to zodpovednejšie  k sebe,  začalo sa pre mňa to, o čom Tatarka písal a čomu som pred tým neporozumel: Žiť život ako súčasť obce.
Obce neveľkého spoločenstva autorov, ktorých oficiálna moc vytlačila na okraj.
Dominik Tatarka ani v rokoch 70. a 80. na ideu „obce“ nezanevrel. Ale je tu zmena. Už to nie sú pastorálne clivoty, skôr starosvetské ako ponuka pre súčasnosť. Meno obce, ktorej život Dominik žije a životom v nej a pre ňu je ostrakizovaný, je –  občianska spoločnosť. Charta. Iné osobnosti, iné osudy, iný kultúrny kontext prinesú aj zmenu či, ak chcete,  otvorenie sa súčasnému výtvarnému umeniu. Tatarka sleduje a s otcovskou nehou komentuje tvorbu Daniela Fischera. Zaujíma sa o aktivitu výtvarníkov, ktorých práce mapujú sociálne a ekologické výzvy a posolstvá.
Ako dlhoročný pedagóg na výtvarnej škole som roky počúval a počúvam vetu: Umenie sa nedá učiť. V Paríži žijúci Slzička mi prichádza na pomoc s francúzštinou. Tá pozná na tieto nekončiace sa diskusie  slovíčko.  To slovo je: transmetre.  Mysticky znejúce slovo transmetre sa do slovenčiny prekladá proletárskym slovom odovzdávať. Umenie sa nedá učiť, dá sa však odovzdávať.
O Dominikovi Tatarkovi sa môžeme prieť, aký bol spisovateľ a akou mierou jeho písanie oslovuje aj mimo Slovenska. Ale, ten kto ho zažil ako Dominika,  vie, že to bol jedinečný „transmeteur“. Lenže, odovzdávať môžete to, čo máte. A v umení sa to navyše komplikuje.  Pôsobíte aj tým, čím ste sa nestali, tou nepoznanou výzvou, ktorá bola určená pre vás, ale ktorej ste neporozumeli.
Dávanie sa  u Tatarku časom premení na odovzdávanie sa. Tu možno nachádzať odpoveď na to, na čo ma  porota vyzývala: Pri písaní nezabúdať na  odkaz Tatarku pre prítomnosť! V úvahe o neporozumení je to však zadanie neľahké. Ale odkaz Tatarku je, našťastie, natoľko jednoducho jasný, že stačí opakovať to, čo Tatarka napísal v prvých slovách Prútených kresiel:
Sme tu.
Závratný oznam. Sebe. Iným.
Sme tu. Otvorenie sa tomu, čo sme dostali šancou žiť a žitím formovať.
Tatarkovu jedinečnosť  tvorili dve zdanlivo proti sebe stojace danosti. Pozícia rozprávača a pozícia citlivého poslucháča. Pokiaľ o sile rozprávania a rozprávača rád a často hovorieval, o načúvaní mlčal. Mlčal buddhistami cenenou cnosťou – spolucítením s inými. Mal som tú česť načúvať tomuto tichu, ktoré v ňom burácalo, tichu, ktorým sa otváral pre iného. Aj keď v  osemdesiatych rokoch písal málo, stal sa pre môj príbeh neopakovateľným spôsobom načúvania podstatným.
Bartolomej Slzička v 70. – 80. rokoch v Paríži intenzívne čítal a diskutoval o literatúre. Texty Rolanda Barthesa, knihy Georga Pereca, predovšetkým jeho Život – návod na použitie, texty Itala Calvina, ale aj vo francúzštine písané knihy Milana Kunderu ho držali v  diškurze o nastupujúcej postmoderne. Medzi ním a písaním jeho autora narastalo neporozumenie.
Niekoľkokrát som si Tatarkovou linenciou povzdychol: Slzička, Slzička ! Pekná naivita literárnej postavy, myslieť si, že existuje priame prelievanie toho, čím autor žije, do toho, čím žijú postavy jeho písania. Ak aj takýto vzťah je, istí ho neporozumenie. Ako inak porozumieť príbehu Celina, ako Ezrovi Poundovi, ako Jakubovi Demlovi, ako autorovi milovaných básní a nenávidenému ministrovi kultúry  bez toho, že by tu nebolo porozumenie neporozumeniu?
Tu nejde o odpustenie, nejde ani o to, či básnik môže byť sviňa, ak napíše dobré básne. Ide o otvorenie sa tomu, že tu je, že existuje temné svetlo toho, čo nás presahuje, čoho meno je neporozumenie. Na zásadnú otázku: kam až umelec smie s temnotou zájsť, je vo mne kresťanskou tradíciou istená  zásadná odpoveď.: Na jej okraj. K hranici. Vytyčovanie tejto hranice je fajnovejšia prácička, než usilovanie sa o  slobodu. Z umelca nečiní hraničiara adorácia temnoty, ale vedomie toho, čo má za sebou. Tu. Sme tu, písal Tatarka.
Milé dámy, vážení páni!
Písať text o neporozumení nie je len tak. Aby to pisateľ uniesol, musí mať na to dôvod.  
Ja  mám dôvodov hneď niekoľko. Tu sú:
Prvý dôvod: Mená Dominik Tatarka a Dezider Tóth majú tie isté iniciály.
Druhý dôvod: Dominik Tatarka je v kalendári o deň mladší než Dezider Tóth. Dezider Tóth sa narodil 13. marca, Dominik Tatarka 14. marca.
Dôvod tretí: text  písala tatarkovská úfnosť. Ale ako inak písať o DT, keď  text píše DT ?
Na samý záver anekdotka.
Sedia DT a DT na hranici temnoty. Zurvalec Tatarka na temnotu vykrikuje. Vytrvalo vyvoláva výkriky rozprávača. Temnota mlčí. Ale neporozumenie, určené Tatarkovi, je zvedavé, mlčanie neunesie. Ozve sa. Zavolá vetu, ktorú Tatarka nahovoril vo svojich Navrávačkách. Tú vetu mu ako chlapcovi na nitrianskom hrade povedal biskup Karol Kmeťko: „Dominko, ty si povolaný byť kňazom.“
Ale o tom inokedy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite