Aj napriek tomu patrí prepadnutie Poľska slovenským štátom k najhanebnejším kapitolám Slovenska za druhej svetovej vojny a jediné, čo túto hanbu zmenšuje, je fakt, že o tom väčšina ľudí nevie. My Česi máme tiež takéto kapitoly. České zbrojovky pracovali pre nacistov naplno až do mája 1945 a celý wehrmacht pochodoval v „baťovkách“. Pred niekoľkými rokmi mi jeden kamarát rozprával, že české firmy sa zúčastnili aj na tendroch na dodávku plynových komôr do nacistických vyhladzovacích táborov. Našťastie pre povesť Čechov nevyhrali.
Sú však aj svetlejšie kapitoly našich vojnových dejín. Tou najsvetlejšou je atentát na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha, akcia, ktorou sa protektorátnou spoluprácou s nacistami do značnej miery skompromitovaní Česi a slovenským štátom ešte väčšmi skompromitovaní Slováci zaradili medzi národy, ktoré nacistom dokázali vzdorovať. Akcia, od ktorej práve uplynulo sedemdesiat rokov.
Samozrejme, mnohí môžu podotknúť, že najmä Slováci mali koncom vojny Slovenské národné povstanie a Česi (hoci až po 5. máji 1945) povstali proti nacistom v Prahe a aj inde. Ale podobné povstanie napríklad nezachránilo pred postavením porazeného národa Rumunov a podobný, hoci vinou nemeckej okupácie neuskutočnený pokus, už vôbec nespasil Maďarov.
Som presvedčený, že zmena pohľadu sveta na Čechov a čiastočne aj na Slovákov prišla práve s atentátom na Heydricha. V priebehu druhej svetovej vojny došlo k niekoľkým podobným akciám, ale žiadna nezasiahla nacistické štruktúry tak vysoko, ako práve atentát na Heydricha.
Okrem Čechov bol do skupiny parašutistov zámerne vybraný aj Slovák Jozef Gabčík, aby sa zdôraznilo, že nejde o českú, ale o „československú“ akciu. Bol to práve Gabčík, rodák z Poluvsia pri Žiline, ktorý ríšskeho protektora a jedného z najvplyvnejších nacistických pohlavárov zabil, respektíve zranil tak, že ten po niekoľkých dňoch v nemocnici zomrel.
Človek nemusí priveľmi fabulovať, aby mohol vyhlásiť, že bez atentátu by sa najmä situácia v Protektoráte Čechy a Morava uberala iným smerom, než akým sa za „heydrichiády“ vydala. Nacistická odplata bola strašná. Vyvraždenie Lidíc, Ležákov, tisíce popravených vrátane premiéra protektorátnej vlády Aloisa Eliáša, to všetko urobilo z nacistov jasného nepriateľa pre drvivú väčšinu Čechov. Tým nechcem povedať, že nepriateľom neboli aj predým, ale tento pocit sa výrazne posilnil. Posilnila sa aj pozícia londýnskej československej vlády Edvarda Beneša, ktorá atentát aj Lidice využila na presadenie anulovania Mníchovskej dohody Veľkou Britániou.
Aj to bol veľmi zásadný zlom, pretože až po atentáte mohli mať Česi aj Slováci istotu, že v prípade porážky nacistov sa hranice vrátia k stavu z leta 1938. Aj keď sa to napokon celkom nestalo a po vojne sme sa pod tlakom Moskvy vzdali Zakarpatskej Ukrajiny, aj tak sa dá povedať, že Ján Kubiš, Jozef Gabčík a ich spolubojovníci vlastne zaistili Slovensku návrat juhu krajiny, Košíc a najvýchodnejšej časti dnešného územia štátu.
Ale nielen to. Vrátili Čechom aj Slovákom, z ktorých mnohí sa s nacistami nepekne zaplietli, pred Európou, bojujúcou proti nacizmu, čosi ako česť.
To neznižuje hrdinstvo československých letcov nad Londýnom, vojakov východnej a západnej armády ani význam najmä Slovenského národného povstania. Ale v dobe, keď sa atentát odohral, teda na začiatku leta 1942, boli nacisti na vrchole síl, Sovieti sa zúfalo bránili pri obkľúčenom Stalingrade a k prelomu na západnom fronte bolo ešte viac ako dva roky ďaleko.
Aj to dodáva úspešnej akcii československého zahraničného odboja ďalší význam. Gabčík, Kubiš a ich spolubojovníci boli prví. Prví, ktorí skutočne obrátili kormidlo vojnových dejín Čechov a Slovákov.
Autor je redaktor Lidových novín
Sú však aj svetlejšie kapitoly našich vojnových dejín. Tou najsvetlejšou je atentát na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha, akcia, ktorou sa protektorátnou spoluprácou s nacistami do značnej miery skompromitovaní Česi a slovenským štátom ešte väčšmi skompromitovaní Slováci zaradili medzi národy, ktoré nacistom dokázali vzdorovať. Akcia, od ktorej práve uplynulo sedemdesiat rokov.
Samozrejme, mnohí môžu podotknúť, že najmä Slováci mali koncom vojny Slovenské národné povstanie a Česi (hoci až po 5. máji 1945) povstali proti nacistom v Prahe a aj inde. Ale podobné povstanie napríklad nezachránilo pred postavením porazeného národa Rumunov a podobný, hoci vinou nemeckej okupácie neuskutočnený pokus, už vôbec nespasil Maďarov.
Som presvedčený, že zmena pohľadu sveta na Čechov a čiastočne aj na Slovákov prišla práve s atentátom na Heydricha. V priebehu druhej svetovej vojny došlo k niekoľkým podobným akciám, ale žiadna nezasiahla nacistické štruktúry tak vysoko, ako práve atentát na Heydricha.
Okrem Čechov bol do skupiny parašutistov zámerne vybraný aj Slovák Jozef Gabčík, aby sa zdôraznilo, že nejde o českú, ale o „československú“ akciu. Bol to práve Gabčík, rodák z Poluvsia pri Žiline, ktorý ríšskeho protektora a jedného z najvplyvnejších nacistických pohlavárov zabil, respektíve zranil tak, že ten po niekoľkých dňoch v nemocnici zomrel.
Človek nemusí priveľmi fabulovať, aby mohol vyhlásiť, že bez atentátu by sa najmä situácia v Protektoráte Čechy a Morava uberala iným smerom, než akým sa za „heydrichiády“ vydala. Nacistická odplata bola strašná. Vyvraždenie Lidíc, Ležákov, tisíce popravených vrátane premiéra protektorátnej vlády Aloisa Eliáša, to všetko urobilo z nacistov jasného nepriateľa pre drvivú väčšinu Čechov. Tým nechcem povedať, že nepriateľom neboli aj predým, ale tento pocit sa výrazne posilnil. Posilnila sa aj pozícia londýnskej československej vlády Edvarda Beneša, ktorá atentát aj Lidice využila na presadenie anulovania Mníchovskej dohody Veľkou Britániou.
Aj to bol veľmi zásadný zlom, pretože až po atentáte mohli mať Česi aj Slováci istotu, že v prípade porážky nacistov sa hranice vrátia k stavu z leta 1938. Aj keď sa to napokon celkom nestalo a po vojne sme sa pod tlakom Moskvy vzdali Zakarpatskej Ukrajiny, aj tak sa dá povedať, že Ján Kubiš, Jozef Gabčík a ich spolubojovníci vlastne zaistili Slovensku návrat juhu krajiny, Košíc a najvýchodnejšej časti dnešného územia štátu.
Ale nielen to. Vrátili Čechom aj Slovákom, z ktorých mnohí sa s nacistami nepekne zaplietli, pred Európou, bojujúcou proti nacizmu, čosi ako česť.
To neznižuje hrdinstvo československých letcov nad Londýnom, vojakov východnej a západnej armády ani význam najmä Slovenského národného povstania. Ale v dobe, keď sa atentát odohral, teda na začiatku leta 1942, boli nacisti na vrchole síl, Sovieti sa zúfalo bránili pri obkľúčenom Stalingrade a k prelomu na západnom fronte bolo ešte viac ako dva roky ďaleko.
Aj to dodáva úspešnej akcii československého zahraničného odboja ďalší význam. Gabčík, Kubiš a ich spolubojovníci boli prví. Prví, ktorí skutočne obrátili kormidlo vojnových dejín Čechov a Slovákov.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.