To, že Nemci sú rozpoltení a pochybujú o eure od jeho zavedenia, nie je nič nové. Potvrdil to aj nedávny prieskum tamojšej verejnej mienky, ktorý vykonala spoločnosť Infratest dimap. Až 49 percent opýtaných považuje odstránenie nemeckej marky za chybu. Pozitívne vyhodnotilo zavedenie eura 47 percent respondentov. Dve tretiny Nemcov by bolo najradšej, keby Gréci opustili eurozónu. Ďalej podporovať Atény je pripravených 23 percent opýtaných. Toľko nálady verejnosti. Lenže v Nemecku sa o doterajších výsledkoch a perspektívach eurozóny vedú živé debaty aj na úrovni ekonomických expertov. Týka sa to najmä ľudí, ktorých odborne formovala rešpektovaná Bundesbanka (spolková centrálna banka).
.provokatér Thilo
Ekonóm Thilo Sarrazin je bývalým členom jej predstavenstva. Tento 67-ročný nemecký sociálny demokrat spustil pred dvoma rokmi búrku polemík svojím knižným bestsellerom, Nemecko pácha samovraždu. Kým vtedy si vzal na mušku zlyhania multikulturalizmu, dnes provokuje ďalšou knihou. Volá sa Európa euro nepotrebuje a pohoršenie vyvolala ešte krátko pred tým, ako vôbec vyšla. Hoci kniha má 464 strán, zo zverejnených výňatkov najviac zarezonovala jediná veta. Podľa Sarrazina za snahou nemeckých zástancov eurobondov treba hľadať „veľmi nemecký reflex, podľa ktorého bude pokánie za holokaust a druhú svetovú vojnu odčinené až vtedy, keď všetky naše záujmy i peniaze odovzdáme do európskych rúk.“
Samozrejme, tieto slová zapôsobili ako rozbuška ešte skôr, než si knihu ktokoľvek prečítal. Podľa prezidenta Nemecko-izraelskej spoločnosti Reinholda Robbeho sú Sarrazinove názory „také slaboduché, že by sa o nich nemalo vôbec diskutovať.“ Spolkový minister financií Wolfgang Schäuble hovoril zase o „donebavolajúcich blbostiach“. A nemecko-kurdská publicistka Mely Kiyak nazvala Sarrazina „šušlavou, koktavou, šklbavou karikatúrou človeka“, ktorá „apeluje na to najnižšie v ľuďoch“.
Nie je vylúčené, že Sarrazin vypustil kontroverznú vetu z vypočítavosti, aby sa o jeho diele hovorilo a najmä, aby sa dobre predávalo. V Nemecku je stále neslušné spomínať druhú svetovú vojnu a holokaust v akomkoľvek inom kontexte, než je ospravedlňujúce celonárodné sypanie si popola na hlavu. Vecne má však Sarrazin pravdu. Medzi nemeckými intelektuálmi je naozaj už desaťročia prítomný názor, že krajinu musia spútať hrubé reťaze európskej integrácie, aby temné stránky nemeckej duše už nikdy nedostali príležitosť prejaviť sa deštruktívnym spôsobom. Touto logikou sa roky obhajoval koncept „čoraz tesnejšej integrácie“. A každý, kto ho spochybňoval, bol obvinený, že si praje návrat k nacionalizmu a vojnám. Nakoniec, podobne sa pred zavedením eura argumentovalo aj u nás.
Sarrazina sa na stránkach denníka Die Welt zastal nemecký židovský publicista Henryk Broder: „Zdá sa, akoby Nemci nedôverovali sami sebe, tak ako preliečený alkoholik, ktorý široko obchádza každú krčmu. Hľadajú ochranu pod európskou strechou a radšej vykonávajú absurdné nariadenia z Bruselu, než aby sa spoľahli na vlastný úsudok.“
.odborníci a Sarrazin
Minulý utorok kontroverzná kniha konečne vyšla, prach predchádzajúceho pobúrenia sa pomaly usadil a debata začala byť viac o Sarrazinových ekonomických argumentoch. Čitatelia si mohli prečítať, že bývalý člen vedenia Bundesbanky povojnovú európsku integráciu považuje za úspech a aj ju vždy podporoval. Tvrdí však, že krátkozraká politika dobrých predsavzatí, ktoré neboli postavené na faktoch, viedla k súčasným problémom eurozóny. Sarrazin si kladie otázku, či práve napätia, ktoré vyvoláva euro, neohrozujú mier, blahobyt a bezpečnosť v Európe.
Podľa neho svetová finančná kríza len urýchlila krízu spoločnej meny, ktorá by však prišla aj tak. „Kríza eura začala plazivo už v rokoch 2005 až 2006,“ povedal Sarrazin v rozhovore pre denník Die Welt. S výnimkou nepatrných úspor pri transakčných nákladoch (asi vo výške 0,5 percenta HDP) euro vraj žiadne prínosy nemalo. A Švédsku i Švajčiarsku sa s vlastnými menami darí dobre ekonomicky i fiškálne. Sarrazin dokonca spochybňuje aj prospešnosť pre nemecký vývoz, poukazujúc na pozitívny vývoj zahraničného obchodu Spolkovej republiky s krajinami mimo eurozóny.
Prínosy eura pre Nemecko sa podľa ekonóma nevyrovnajú inflačným rizikám v možnej transferovej únii. No Sarrazin nepovažuje vystúpenie Spolkovej republiky z eurozóny za realistické. Miesto toho žiada, aby sa opäť naplno dodržiaval princíp, že každá krajina za svoje dlhy ručí sama. Inštitúcie, akou je euroval, len znižujú odhodlanie zadlžených krajín šetriť a prispievajú tak k šíreniu dlhovej nákazy namiesto toho, aby ju tlmili. Grécko môže z eurozóny odísť a ak to spôsobí paniku na finančných trhoch, tak ich krátkodobý pokles je stále menšou tragédiou ako plazivé dlhodobé rozvracanie základov nemeckej ekonomiky vysokou infláciou.
Zaujímavosťou je, že Sarrazin dáva vystúpeniu Grécka 60- až 70-percentnú pravdepodobnosť a podľa neho existuje tiež 20-percentná šanca, že o desať rokov Nemecko a Francúzsko nebudú používať tú istú menu: „Nie preto, že by som situáciu považoval za nutne nestabilnú z vecných dôvodov, ale preto, že politika v dlhodobej perspektíve často víťazí nad ekonomickou rozumnosťou.“ Francúzskemu prezidentovi Francoisovi Hollandovi Sarrazin odkazuje, že nech si Francúzi rastové impulzy robia doma sami, no Nemecko by krajine galského kohúta za ne ručiť nemalo.
.politický projekt
Thomas Mayer, hlavný ekonóm Deutsche Bank, zrecenzoval Sarrazinovu knihu v spravodajsko-publicistickom programe Tagesthemen televízie ARD. Ekonomicky dávajú podľa neho Sarrazinove tézy zmysel. Avšak s tým, že euro je hlavne politický projekt. Podobné boli aj ostatné reakcie odborníkov: Ekonomicky euro nie je nič moc, ale viažu sa naň rôzne politické ohľady a úvahy. Opačné boli názory nemeckých politikov, ktorí zase euro považujú za veľký úspech a Sarrazina zatracujú. V každom prípade je už teraz jasné, že z knihy sa stane bestseller...
O účelnosti záchranných mechanizmov nepochybuje len kontroverzný Thilo Sarrazin. Denník Handelsblatt priniesol informáciu, podľa ktorej si správca eurovalu Klaus Regling dal vypracovať externý posudok týkajúci sa funkčnosti Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM), ktorý sa má spúšťať k 1. júlu. V dôvernom materiáli z dielne konzultačnej spoločnosti A. T. Kearney sú vyjadrené pochybnosti o krytí celého projektu vhodnými zamestnancami. Trvalý euroval obsluhuje, vzhľadom na jeho peňažnú palebnú silu, príliš málo ľudí. V podstate na každého zo 75 zamestnancov pripadá 6,6 miliardy eur.
No a akoby to celé nestačilo, zverejnil týždenník Spiegel interné dokumenty spolkovej vlády z rokov 1994 až 1998, z ktorých vyplýva, že vtedajší kancelár Helmut Kohl bol dokonale informovaný o nepripravenosti krajín, ako je Taliansko, fungovať s eurom. Ekonomické námietky, ktoré zaznievali proti budovaniu menovej únie bez fiškálnej a politickej únie, boli aj vtedy dobre známe. Nemeckí politici ich však kompletne ignorovali.
Taliani nespĺňali maastrichtské kritériá a aby sa do nich horko-ťažko vmestili, falšovali štatistiky a vymýšľali rôzne účtovné triky. Vo februári 1997 sa napríklad Kohlov poradca čudoval, prečo ekonomické dáta o vývoji deficitu, zaslané z Ríma, nekorešpondujú so štatistikami OECD a Medzinárodného menového fondu. Po celý rok 1997 prichádzali jasné signály, že Taliansko prísne kritériá na prijatie eura nesplní. Vtedajší finančník a neskorší spolkový prezident Horst Köhler navštívil kancelára v marci a povedal mu, že Taliansko predstavuje „mimoriadne riziko“.
.pritesné reťaze
Helmut Kohl všetky varovania ignoroval a jeho ľudia neskôr dokonca oklamali aj Spolkový ústavný súd, s tým, že Taliani sú v poriadku a snažia sa konsolidovať. Talianskym premiérom bol vtedy neskorší predseda Európskej komisie Romano Prodi. Hoci jeho vláda dvakrát navrhovala Nemcom odklad eura, tí o tom nechceli ani počuť. Kohl potreboval zaistiť svoje znovuzvolenie v roku 1998 (napokon voľby prehral) a chcel mať Talianov bezpodmienečne v menovej únii. Vábenie „historickej chvíle“ bolo prosto neodolateľné. Na začiatku roku 1998 padlo rozhodnutie, že Taliansko kritériá na prijatie eura splnilo. V júli toho istého roku už hlásil nemecký veľvyslanec z Ríma, že Taliani opustili akékoľvek snahy, čo i len predstierať reformy. O dva roky poslúžil laxný prístup ku krajine na Apeninskom polostrove ako precedens pre Grécko. Tiež falšovalo štatistiky a do eurozóny bolo prijaté s prižmúrením oboch očí. Zvyšok sú dejiny.
Nemci vytvorili euro, aby demonštrovali svoju mierumilovnosť a dobrovoľne si nasadili reťaze eurozóny, aby navždy spútali temné spodné prúdy v ich duši. Ekonomika, tak ako veľakrát v dejinách, tu mala byť podriadená veľkolepým politickým ambíciám. No popri tom si Nemci nevšimli, že spútali v Európe aj všetkých ostatných. A niektorým národom sú už tie reťaze také tesné, že pod nimi sotva dokážu dýchať.
.provokatér Thilo
Ekonóm Thilo Sarrazin je bývalým členom jej predstavenstva. Tento 67-ročný nemecký sociálny demokrat spustil pred dvoma rokmi búrku polemík svojím knižným bestsellerom, Nemecko pácha samovraždu. Kým vtedy si vzal na mušku zlyhania multikulturalizmu, dnes provokuje ďalšou knihou. Volá sa Európa euro nepotrebuje a pohoršenie vyvolala ešte krátko pred tým, ako vôbec vyšla. Hoci kniha má 464 strán, zo zverejnených výňatkov najviac zarezonovala jediná veta. Podľa Sarrazina za snahou nemeckých zástancov eurobondov treba hľadať „veľmi nemecký reflex, podľa ktorého bude pokánie za holokaust a druhú svetovú vojnu odčinené až vtedy, keď všetky naše záujmy i peniaze odovzdáme do európskych rúk.“
Samozrejme, tieto slová zapôsobili ako rozbuška ešte skôr, než si knihu ktokoľvek prečítal. Podľa prezidenta Nemecko-izraelskej spoločnosti Reinholda Robbeho sú Sarrazinove názory „také slaboduché, že by sa o nich nemalo vôbec diskutovať.“ Spolkový minister financií Wolfgang Schäuble hovoril zase o „donebavolajúcich blbostiach“. A nemecko-kurdská publicistka Mely Kiyak nazvala Sarrazina „šušlavou, koktavou, šklbavou karikatúrou človeka“, ktorá „apeluje na to najnižšie v ľuďoch“.
Nie je vylúčené, že Sarrazin vypustil kontroverznú vetu z vypočítavosti, aby sa o jeho diele hovorilo a najmä, aby sa dobre predávalo. V Nemecku je stále neslušné spomínať druhú svetovú vojnu a holokaust v akomkoľvek inom kontexte, než je ospravedlňujúce celonárodné sypanie si popola na hlavu. Vecne má však Sarrazin pravdu. Medzi nemeckými intelektuálmi je naozaj už desaťročia prítomný názor, že krajinu musia spútať hrubé reťaze európskej integrácie, aby temné stránky nemeckej duše už nikdy nedostali príležitosť prejaviť sa deštruktívnym spôsobom. Touto logikou sa roky obhajoval koncept „čoraz tesnejšej integrácie“. A každý, kto ho spochybňoval, bol obvinený, že si praje návrat k nacionalizmu a vojnám. Nakoniec, podobne sa pred zavedením eura argumentovalo aj u nás.
Sarrazina sa na stránkach denníka Die Welt zastal nemecký židovský publicista Henryk Broder: „Zdá sa, akoby Nemci nedôverovali sami sebe, tak ako preliečený alkoholik, ktorý široko obchádza každú krčmu. Hľadajú ochranu pod európskou strechou a radšej vykonávajú absurdné nariadenia z Bruselu, než aby sa spoľahli na vlastný úsudok.“
.odborníci a Sarrazin
Minulý utorok kontroverzná kniha konečne vyšla, prach predchádzajúceho pobúrenia sa pomaly usadil a debata začala byť viac o Sarrazinových ekonomických argumentoch. Čitatelia si mohli prečítať, že bývalý člen vedenia Bundesbanky povojnovú európsku integráciu považuje za úspech a aj ju vždy podporoval. Tvrdí však, že krátkozraká politika dobrých predsavzatí, ktoré neboli postavené na faktoch, viedla k súčasným problémom eurozóny. Sarrazin si kladie otázku, či práve napätia, ktoré vyvoláva euro, neohrozujú mier, blahobyt a bezpečnosť v Európe.
Podľa neho svetová finančná kríza len urýchlila krízu spoločnej meny, ktorá by však prišla aj tak. „Kríza eura začala plazivo už v rokoch 2005 až 2006,“ povedal Sarrazin v rozhovore pre denník Die Welt. S výnimkou nepatrných úspor pri transakčných nákladoch (asi vo výške 0,5 percenta HDP) euro vraj žiadne prínosy nemalo. A Švédsku i Švajčiarsku sa s vlastnými menami darí dobre ekonomicky i fiškálne. Sarrazin dokonca spochybňuje aj prospešnosť pre nemecký vývoz, poukazujúc na pozitívny vývoj zahraničného obchodu Spolkovej republiky s krajinami mimo eurozóny.
Prínosy eura pre Nemecko sa podľa ekonóma nevyrovnajú inflačným rizikám v možnej transferovej únii. No Sarrazin nepovažuje vystúpenie Spolkovej republiky z eurozóny za realistické. Miesto toho žiada, aby sa opäť naplno dodržiaval princíp, že každá krajina za svoje dlhy ručí sama. Inštitúcie, akou je euroval, len znižujú odhodlanie zadlžených krajín šetriť a prispievajú tak k šíreniu dlhovej nákazy namiesto toho, aby ju tlmili. Grécko môže z eurozóny odísť a ak to spôsobí paniku na finančných trhoch, tak ich krátkodobý pokles je stále menšou tragédiou ako plazivé dlhodobé rozvracanie základov nemeckej ekonomiky vysokou infláciou.
Zaujímavosťou je, že Sarrazin dáva vystúpeniu Grécka 60- až 70-percentnú pravdepodobnosť a podľa neho existuje tiež 20-percentná šanca, že o desať rokov Nemecko a Francúzsko nebudú používať tú istú menu: „Nie preto, že by som situáciu považoval za nutne nestabilnú z vecných dôvodov, ale preto, že politika v dlhodobej perspektíve často víťazí nad ekonomickou rozumnosťou.“ Francúzskemu prezidentovi Francoisovi Hollandovi Sarrazin odkazuje, že nech si Francúzi rastové impulzy robia doma sami, no Nemecko by krajine galského kohúta za ne ručiť nemalo.
.politický projekt
Thomas Mayer, hlavný ekonóm Deutsche Bank, zrecenzoval Sarrazinovu knihu v spravodajsko-publicistickom programe Tagesthemen televízie ARD. Ekonomicky dávajú podľa neho Sarrazinove tézy zmysel. Avšak s tým, že euro je hlavne politický projekt. Podobné boli aj ostatné reakcie odborníkov: Ekonomicky euro nie je nič moc, ale viažu sa naň rôzne politické ohľady a úvahy. Opačné boli názory nemeckých politikov, ktorí zase euro považujú za veľký úspech a Sarrazina zatracujú. V každom prípade je už teraz jasné, že z knihy sa stane bestseller...
O účelnosti záchranných mechanizmov nepochybuje len kontroverzný Thilo Sarrazin. Denník Handelsblatt priniesol informáciu, podľa ktorej si správca eurovalu Klaus Regling dal vypracovať externý posudok týkajúci sa funkčnosti Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM), ktorý sa má spúšťať k 1. júlu. V dôvernom materiáli z dielne konzultačnej spoločnosti A. T. Kearney sú vyjadrené pochybnosti o krytí celého projektu vhodnými zamestnancami. Trvalý euroval obsluhuje, vzhľadom na jeho peňažnú palebnú silu, príliš málo ľudí. V podstate na každého zo 75 zamestnancov pripadá 6,6 miliardy eur.
No a akoby to celé nestačilo, zverejnil týždenník Spiegel interné dokumenty spolkovej vlády z rokov 1994 až 1998, z ktorých vyplýva, že vtedajší kancelár Helmut Kohl bol dokonale informovaný o nepripravenosti krajín, ako je Taliansko, fungovať s eurom. Ekonomické námietky, ktoré zaznievali proti budovaniu menovej únie bez fiškálnej a politickej únie, boli aj vtedy dobre známe. Nemeckí politici ich však kompletne ignorovali.
Taliani nespĺňali maastrichtské kritériá a aby sa do nich horko-ťažko vmestili, falšovali štatistiky a vymýšľali rôzne účtovné triky. Vo februári 1997 sa napríklad Kohlov poradca čudoval, prečo ekonomické dáta o vývoji deficitu, zaslané z Ríma, nekorešpondujú so štatistikami OECD a Medzinárodného menového fondu. Po celý rok 1997 prichádzali jasné signály, že Taliansko prísne kritériá na prijatie eura nesplní. Vtedajší finančník a neskorší spolkový prezident Horst Köhler navštívil kancelára v marci a povedal mu, že Taliansko predstavuje „mimoriadne riziko“.
.pritesné reťaze
Helmut Kohl všetky varovania ignoroval a jeho ľudia neskôr dokonca oklamali aj Spolkový ústavný súd, s tým, že Taliani sú v poriadku a snažia sa konsolidovať. Talianskym premiérom bol vtedy neskorší predseda Európskej komisie Romano Prodi. Hoci jeho vláda dvakrát navrhovala Nemcom odklad eura, tí o tom nechceli ani počuť. Kohl potreboval zaistiť svoje znovuzvolenie v roku 1998 (napokon voľby prehral) a chcel mať Talianov bezpodmienečne v menovej únii. Vábenie „historickej chvíle“ bolo prosto neodolateľné. Na začiatku roku 1998 padlo rozhodnutie, že Taliansko kritériá na prijatie eura splnilo. V júli toho istého roku už hlásil nemecký veľvyslanec z Ríma, že Taliani opustili akékoľvek snahy, čo i len predstierať reformy. O dva roky poslúžil laxný prístup ku krajine na Apeninskom polostrove ako precedens pre Grécko. Tiež falšovalo štatistiky a do eurozóny bolo prijaté s prižmúrením oboch očí. Zvyšok sú dejiny.
Nemci vytvorili euro, aby demonštrovali svoju mierumilovnosť a dobrovoľne si nasadili reťaze eurozóny, aby navždy spútali temné spodné prúdy v ich duši. Ekonomika, tak ako veľakrát v dejinách, tu mala byť podriadená veľkolepým politickým ambíciám. No popri tom si Nemci nevšimli, že spútali v Európe aj všetkých ostatných. A niektorým národom sú už tie reťaze také tesné, že pod nimi sotva dokážu dýchať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.