Od ruskej okupácie a zavedenia komunistickej diktatúry pred štyridsiatimi rokmi dostal maďarský národ raz príležitosť, mal dosť odvahy a sily na to, aby sa pokúsil dosiahnuť ciele vytýčené ešte v roku 1848: národnú nezávislosť a politickú slobodu. Naše ciele sa nezmenili dodnes, ani dnes neustúpime z meruôsmeho, a tak nemôžeme ustúpiť ani z päťdesiateho šiesteho. Tí mladí ľudia, ktorí sa dnes v Maďarsku usilujú vytvoriť európsku občiansku demokraciu, sa nad komunistom Imrem Nagyom a jeho druhmi skláňajú z dvoch dôvodov. My si v nich ctíme štátnikov, ktorí sa stotožnili s vôľou maďarskej spoločnosti, a aby to mohli uskutočniť, boli schopní zúčtovať s posvätnými komunistickými tabu čiže s bezvýhradnou službou ruskej ríši a straníckej diktatúre. Oni sú pre nás štátnici, ktorí ani v tieni šibenice nepristali na to, aby sa postavili do jedného šíku s vrahmi, ktorí zdecimovali spoločnosť, a ani za cenu svojich životov nepopreli národ, ktorý ich prijal a vložil do nich svoju dôveru. Z ich osudu sme sa poučili, že demokracia je nezlučiteľná s komunizmom. Dobre vieme, že väčšina obetí revolúcie a represií boli mladí ľudia nášho veku a zmýšľania. Ale šiestu rakvu pokladáme za svoju nielen výlučne preto. Päťdesiaty šiesty bol do dnešného dňa poslednou šancou nášho národa, aby nastúpil na vývinovú cestu Západu a vytvoril hospodársky blahobyt. Hromadný úpadok, ktorý dnes ťaží naše plecia, je priamym dôsledkom toho, že našu revolúciu udusili v krvi a vmanévrovali nás nazad do slepej ázijskej ulice, z ktorej sa teraz znova pokúsime nájsť východisko. Vtedy, v päťdesiatom šiestom, Maďarská socialistická robotnícka strana nám, dnešným mladým ľuďom, skutočne vzala budúcnosť. Preto v šiestej rakve neleží iba jeden zavraždený mladý človek, ale leží tam aj našich nastávajúcich dvadsať alebo ktoviekoľko rokov.
Priatelia moji! My mladí nechápeme všeličo, čo je možno prirodzené pre staršie pokolenia. My nechápavo stojíme nad tým, že tí, čo nedávno ešte zborovo hanobili revolúciu a jej ministerského predsedu, si náhle uvedomujú, že oni sú pokračovatelia reformnej politiky Imreho Nagya. Nechápeme ani to, že tí stranícki a štátni činitelia, ktorí nariadili, aby nás učili z učebníc, čo falšujú revolúciu, sa dnes takmer tisnú, aby sa mohli dotknúť týchto rakiev ako talizmanu šťastia.
My myslíme tak, že nie sme zaviazaní vďakou za to, keď po 31 rokoch môžeme pochovať našich zosnulých. Nikomu nenáleží vďaka za to, že dnes už môžu fungovať naše politické organizácie. Nie je zásluha maďarského politického vedenia, že nevystupuje obdobným spôsobom Li Penga, Pol Pota, Jaruzelského alebo Rákosiho voči požadovateľom demokracie a slobodných volieb, hoci váhou svojich zbraní by to mohlo urobiť. Dnes, 33 rokov po maďarskej revolúcii a 31 rokov po poprave posledného zodpovedného maďarského predsedu ministrov, máme šancu pokojnou cestou dosiahnuť všetko, čo revolucionári päťdesiateho šiesteho, čo aj na niekoľko dní, v krvavých bojoch dosiahli pre národ. Ak veríme vo vlastné sily, sme schopní skoncovať s komunistickou diktatúrou, ak sme dosť odhodlaní, môžeme prinútiť vládnucu stranu, aby sa podriadila slobodným voľbám. Ak nestratíme z očí idey päťdesiateho šiesteho, môžeme si zvoliť takú vládu, ktorá okamžite začne rokovať o neodkladnom odchode ruských vojsk. Ak máme dosť guráže, že chceme to všetko, vtedy, ale len vtedy môžeme naplniť vôľu revolúcie. Nikto nemôže veriť, že sa sám osebe zmení štát jednej strany. Spomeňme si: 6. októbra 1956, v deň pohrebu Lászlóa Rajka, denník strany Slobodný ľud na titulnej strane hlásal cólovými písmenami: „Nikdy viac!“ Uplynuli iba tri týždne a komunistická strana prikázala mládencom Štátnej bezpečnosti strieľať do pokojných, neozbrojených demonštrantov. Neuplynuli ani dva roky od onoho „Nikdy viac!“ a Maďarská socialistická robotnícka strana v podobných koncepčných procesoch, ako bol Rajkov, odsúdila na smrť stovky nevinných, medzi nimi vlastných súdruhov. Preto sa nemôžeme uspokojiť komunistickými sľubmi, na nič nezáväzujúcimi. Musíme dosiahnuť, aby vládnuca strana voči nám nemohla uplatniť násilie, aj keby chcela. Nejestvuje iný spôsob, ako sa vyhnúť ďalším rakvám a podobným oneskoreným pohrebom, ako je ten dešný. Imre Nagy, Miklós Gimes, Géza Losonczy, Pál Maléter, József Szilágyi a stovky anonymných obetovali svoje životy za maďarskú nezávislosť a slobodu. Mladí Maďari, pre ktorých sú tieto idey ešte aj dnes neporušiteľné, skláňajú hlavy pred vašou pamiatkou. Odpočívajte v pokoji.
Priatelia moji! My mladí nechápeme všeličo, čo je možno prirodzené pre staršie pokolenia. My nechápavo stojíme nad tým, že tí, čo nedávno ešte zborovo hanobili revolúciu a jej ministerského predsedu, si náhle uvedomujú, že oni sú pokračovatelia reformnej politiky Imreho Nagya. Nechápeme ani to, že tí stranícki a štátni činitelia, ktorí nariadili, aby nás učili z učebníc, čo falšujú revolúciu, sa dnes takmer tisnú, aby sa mohli dotknúť týchto rakiev ako talizmanu šťastia.
My myslíme tak, že nie sme zaviazaní vďakou za to, keď po 31 rokoch môžeme pochovať našich zosnulých. Nikomu nenáleží vďaka za to, že dnes už môžu fungovať naše politické organizácie. Nie je zásluha maďarského politického vedenia, že nevystupuje obdobným spôsobom Li Penga, Pol Pota, Jaruzelského alebo Rákosiho voči požadovateľom demokracie a slobodných volieb, hoci váhou svojich zbraní by to mohlo urobiť. Dnes, 33 rokov po maďarskej revolúcii a 31 rokov po poprave posledného zodpovedného maďarského predsedu ministrov, máme šancu pokojnou cestou dosiahnuť všetko, čo revolucionári päťdesiateho šiesteho, čo aj na niekoľko dní, v krvavých bojoch dosiahli pre národ. Ak veríme vo vlastné sily, sme schopní skoncovať s komunistickou diktatúrou, ak sme dosť odhodlaní, môžeme prinútiť vládnucu stranu, aby sa podriadila slobodným voľbám. Ak nestratíme z očí idey päťdesiateho šiesteho, môžeme si zvoliť takú vládu, ktorá okamžite začne rokovať o neodkladnom odchode ruských vojsk. Ak máme dosť guráže, že chceme to všetko, vtedy, ale len vtedy môžeme naplniť vôľu revolúcie. Nikto nemôže veriť, že sa sám osebe zmení štát jednej strany. Spomeňme si: 6. októbra 1956, v deň pohrebu Lászlóa Rajka, denník strany Slobodný ľud na titulnej strane hlásal cólovými písmenami: „Nikdy viac!“ Uplynuli iba tri týždne a komunistická strana prikázala mládencom Štátnej bezpečnosti strieľať do pokojných, neozbrojených demonštrantov. Neuplynuli ani dva roky od onoho „Nikdy viac!“ a Maďarská socialistická robotnícka strana v podobných koncepčných procesoch, ako bol Rajkov, odsúdila na smrť stovky nevinných, medzi nimi vlastných súdruhov. Preto sa nemôžeme uspokojiť komunistickými sľubmi, na nič nezáväzujúcimi. Musíme dosiahnuť, aby vládnuca strana voči nám nemohla uplatniť násilie, aj keby chcela. Nejestvuje iný spôsob, ako sa vyhnúť ďalším rakvám a podobným oneskoreným pohrebom, ako je ten dešný. Imre Nagy, Miklós Gimes, Géza Losonczy, Pál Maléter, József Szilágyi a stovky anonymných obetovali svoje životy za maďarskú nezávislosť a slobodu. Mladí Maďari, pre ktorých sú tieto idey ešte aj dnes neporušiteľné, skláňajú hlavy pred vašou pamiatkou. Odpočívajte v pokoji.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.