To, že máme za hymnu ľudovú pesničku, je paráda, toľko nadhľadu má málo národov, takí Francúzi s tou ich hudobnou armádnou margarínovou tortou s dvoma plnotučnošľahačkovými štítmi nám môžu len závidieť. Ale aj rezká, pekná a v jednoduchosti dokonalá pieseň sa dá upraviť na nepoznanie. Napríklad aktuálna verzia na hokejových majstrovstvách sveta. Tá naša ľúbezná pesnička znie ako pochod padlých revolucionárov na stretnutí v mauzóleu, ani spievať sa do toho ťahavého moskovského aranžmánu nedá... Normálne som si pri nej spomenul na pohreb Brežneva, ako sme ho povinne sledovali v telke na základnej škole, s predstieraným smútkom na tvárach a s veľkou radosťou pre ulievanie sa z vyučovania v srdci. Čudujem sa, že si hala na chvíľu cez ňu nezdriemne. Alebo rádiotelevízna verzia, to je zážitok. Akoby ju spievali Alexandrovci s Alexandovkyňami, všetci namosúrení na celý svet, a to ešte niekde na tankodróme, rozvibrovanom do krajnosti. Aby som sa len nesťažoval: vo federálnej verzii mala síce naša časť náznaky milicionárskeho pochodu, mne to však celkom vykompenzovali bravúrne kotly a basová linka v refrénoch. Tá sa mi páčila. No a úplne najkrajšia, najlepšia a najiskrivejšia je Breinerova úprava, to je radosť počúvať, má ľahkosť, švih, patričnú vážnosť, ale aj vzdušnosť. Nemyslím jeho džezovú úpravu, tá je tiež super. Skúste si nájsť originál, ktorý urobil pre vydavateľstvo Naxos a hneď vám srdce poskočí. Neviem, či na to existujú normy a kto vlastne určuje, ktorá verzia sa kde hrá. Janka Matúšku, ani Ľuda Vátvorbu sa na ich názor neopýtame. Ak bude referendum, hlasujem za Breinera. Juch!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.