Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Niekto sa bojí sľubovať. Bojí sa povedať slová prisahám, sľubujem, navždy, nikdy, určite...môžu mať na to rôzne dôvody. Zbabelosť alebo prílišnú zodpovednosť za vlastné slová a činy. Iní, to môžu mať naopak. Tí slovami nešetria. Môže tak byť preto, že sú si istí svojimi činmi, ale aj preto, že chcú všetko hneď a svoje slová si nevážia. Ťažko povedať, kde je zdravý stred.

Rozmýšľala som nad tým deň pred svojou svadbou, keď mi moja sestra povedala, že ona by asi manželský sľub nezložila, lebo človek nikdy nevie, čo bude. Že ak 50 percent našich manželstiev skončí v troskách, ako to predsa ešte môžeme sľubovať. Chce to riadnu dávku optimizmu, alebo naivity? Neviem. Ale viem, že nie som z tých, ktorí niekomu nepovedia chcem byť navždy s tebou, lebo myslia na všetky rozvedené páry. Nie som z tých, čo keď už tak urobia, tak sa istia predmanželskou zmluvou. Nie som z tých, čo si nechávajú zadné vrátka a nepoužívajú prísľuby, aby kedykoľvek mohli dočiahnuť na kľučku tých vrát. Už mi to viackrát nevyšlo. Už viackrát som mala možnosť poučiť sa, a nikdy nehovoriť nikdy. Nechať si vrátka pootvorené. Neviem to. Neviem ísť inak ako naplno, neviem ľúbiť iba trochu, neviem ľúbiť a myslieť na koniec. A myslím si, že z tohto prístupu vyplýva aj to, že som ochotná preskakovať aj vysoké prekážky. Nie kvôli prísľubom, ale kvôli svojej malej, ale úprimnej viere. A tak som sa vydala. Nasľubovala som to pred oltárom všetko a aj keď mi preblesklo hlavou sestrino „ako môžeš vedieť, čo bude”, uvedomila som si, že sľub je aktom vlastnej snahy, nie akýmsi daným božím rozhodnutím. Keď sľubujeme, vyjadrujeme vôľu a svoju stopercentnú účasť na aktivitách so sľubom súvisiacim. Vyjadrujeme svoju momentálnu lásku a svoju ochotu urobiť ju nadčasovou a večnou. Vyjadrujeme schopnosť zaťať zuby a robiť kompromisy. A v neposlednom rade – radosť z toho celého. Lebo pre mňa vstup do manželstva nie je akýmsi vstupom do celibátu, väzením, kde nemôžem dýchať, lebo som niečo sľubovala. Je to radostný akt, kde sa zaväzujeme, že budeme dýchať spolu. Synchrónne, nádych aj výdych. Je to romantická a veselá udalosť, kde nám svedčia všetci blízki a aj oni museli na farárovu otázku „Budete vy všetci tu prítomní týmto manželom pomáhať, aby ich zväzok bol pevný?” odpovedať „Áno, budeme”. Bolo krásne mať ich tam všetkých so sebou a oslavovať našu lásku. Nepotrpím si na formality a sobáš za žiadnu formalitu nepovažujem. Nie je to papier. Nie je to formálna predohra pred rozvodom. Nie je to zmluva. Je to vyznanie. Vyznanie pred Bohom, blízkymi a milovanou osobou. A sľub, brať to vyznanie vážne. Nebojím sa toho. Som Dorota Rowett a z toho nového mena ide sila. A presne tak sa cítim po svadbe. Silnejšia. Dva prúty sa spojili do jedného.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite