Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pocta maliarstvu v GMB

.juraj Kováčik .časopis .umenie

Viacero zaujímavých výstav, ktoré bolo možné v posledných rokoch v Bratislave vidieť, sa spája s menom Ján Kukal.

Tenista, ktorý v čase, keď bol tenis v prvom rade športom džentlmenov, hrával v štvorhre s Janom Kodešom. Zo zvyku z detstva navštevoval na cestách múzeá a galérie a postupne sa stal milovníkom umenia, zberateľom a neskôr aj organizátorom výstav. Ak by sme mali za všetky výstavy, na ktorých sa podieľal, pripomenúť aspoň jednu, boli by to zrejme Galandovci – legendy slovenskej moderny, ktorá v minulom roku  prebiehala v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy. Tento rok Ján Kukal v spolupráci s Ivanom Melicherčíkom pripravil a v Pálffyho pláci GMB vystavil Poctu Picassovi.
Ťažiskom expozície je sledovanie vplyvu Pabla Picassa na tvorbu slovenských a českých výtvarníkov. Prehliadka sa začína výberom prác českého kubizmu z obdobia pred prvou svetovou vojnou. Nájdeme tu komplikované kompozície Bohumila Kubištu, parížsky pôsobiace práce Emila Fillu a pestrými detailmi prekvapujúce obrazy Antonína Procházku, ktorých farebnosť sa vymyká z rámca tlmených tónov ostatných autorov. Po prvej svetovej vojne sa obrazy odpútavajú od prísneho sledovania kubistického vzoru a získavajú na zaujímavosti zvýraznením osobitosti jednotlivých autorov. V tejto časti je výnimočný Procházkov obraz Maliar, autoportrét z roku 1923. Krásne detaily, pri ktorých autor pracoval s hrubými vrstvami farebnej pasty, ako sú časť plášťa, ťažké kučery zvlnených vlasov či hrudky jasných farieb, vytlačené na palete. Autoportrét je naplnený jemným smútkom, zvýrazneným ženskou štylizáciou. Výrazný posun zaznamenal v období medzi vojnami aj Emil Filla, ktorý však zostal opakovanými  variáciami na tému modelka a maliar, ako aj ich spracovaním, bližšie Picassovmu vzoru.
Ďalšia časť výstavy je venovaná výberu španielskych autorov, ktorí žili a pôsobili v Paríži. Prehliadka ich prác, zorganizovaná v roku 1946 v Prahe a Brne, mala zásadný vplyv na vtedajšiu generáciu. Najpočetnejšie zastúpeným autorom je Oscar Domínquez, ktorého temperament a kompozície s pištoľami pôsobia až hrozivo. Na druhej strane má jeho Plodnosť, krava s veľkým ružovým vemenom, v sebe kus nadreálnej poetiky. A zase iným spôsobom je krásna Žena od Ginéza Parru. Slovenskej časti výstavy dominujú farebnosťou aj veľkosťou obrazy Ľudovíta Fullu. Ak nám na výstave niečo chýbalo, tak to boli práce od jeho predvojnového spolupútnika Mikuláša Galandu. Možno to bolo väčšou vzdialenosťou, ale slovenské reakcie na vtedajšiu avantgardu sú v porovnaní s českými voľnejšie, s výrazne emotívnou farebnosťou. Na výstave nájdeme aj prekvapenia, ako sú dve sochy od mladého, vtedy zrejme ešte na škole pôsobiaceho Jozefa Jankoviča z roku 1960. Z toho istého roku pochádza aj Večerné stretnutie od Rudolfa Filu. Je zaujímavé vidieť, akí výrazní dokázali byť obaja autori v čase, keď ešte len mali nájsť svoj vlastný štýl. A ako dva drahokamy  sú na konci výstavy zavesené dve koláže od Jiřího Kolára, Madony z roku 1969.
Na výstave Pocta Picassovi bolo predstavených 91 diel a vyše tri štvrtiny z nich pochádzajú zo súkromných zbierok. Príprava výstavy trvala jej autorom, Jánovi Kukalovi a Ivanovi Melicharčíkovi, viac ako rok. S GMB spolupracujú už dlhodobo a aj tentoraz bola výstava spojená s výraznou propagáciou, vďaka ktorej zaznamenala nakoniec viac ako dvanásťtisícovú návštevnosť. Tak, ako aj v iných prípadoch, aj tu je fascinujúce vidieť, kam až môže doviesť človeka láska k umeniu. Pozornosť a priazeň zberateľov je pre výtvarný svet zdrojom životodarnej energie. Na druhej strane, skúsenosť napovedá, že umenie je dobrá investícia. Investícia, ktorá sa pre ľudí, ktorí sa do nej ponoria, stane vášňou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite