Československo nebolo jediným mnohonárodným štátom v postkomunistickej strednej a východnej Európe. Začiatkom 90. rokov sa od Juhoslávie trhalo Slovinsko a vzápätí ďalšie štáty, od Sovietskeho zväzu sa najrýchlejšie snažili odčleniť pobaltské štáty. Podobne v prípade Československa to bolo menšie Slovensko, ktoré vysielalo signály smerom k samostatnosti, tu sa však podobnosti medzi týmito procesmi končia. Rozdiel nie je iba v nenásilnom, zamatovom rozdelení krajiny (na rozdiel od iných delení, predovšetkým v prípade Juhoslávie), ale aj v tom, že odhodlanie Slovenska na samostatnosť počas celého procesu delenia štátu zďaleka nebolo jednoznačné, nebolo univerzálne, nebolo dokonca ani väčšinové. Priamo za samostatnosť sa v oboch častiach vtedajšieho Československa vyslovovala iba menšina opýtaných. A naopak, výrazná menšina priamo na Slovensku sa stavala proti rozdeleniu Československa, a to prinajmenšom z troch dôvodov: spoločná história a medzinárodnoprávna kontinuita spoločného štátu, väčšia sila väčšieho štátu oproti dvom menším, a obavy o charakter prípadného samostatného slovenského štátu. Prvý dôvod sa podarilo odstrániť formou rozdelenia republiky, za ktorú patrí jeho autorom uznanie. Druhý dôvod sa ukázal ako opodstatnený, vďaka priaznivým pomerom v Európe však zatiaľ nie fatálny. Tretí dôvod, charakter štátu, sa však vracia opakovane. Zakladateľ Československa T. G. Masaryk písal, že štáty sa udržujú ideami, z ktorých sa zrodili. Idea slovenského štátu je však nepopísaný list, prázdny papier. Túto prázdnotu cítiť najmä vo chvíľach, keď sme konfrontovaní so slabosťami štátu, s korupciou a zmierlivosťou voči nej, s nedostatkom dôvery voči inštitúciám.
Dvadsať rokov trvala celá medzivojnová Československá republika, a počas jej trvania sa podarilo mnohé. Slovenských dvadsať rokov prebieha oproti tým medzivojnovým československým v neporovnateľne lepších medzinárodných podmienkach, ktoré dosť ľahkovážne pokladáme za čosi samozrejmé. Aký dáme odpočet? Ako obstojíme smerom do budúcnosti, ak kontext a prostredie v okolí štátu budú menej priaznivé, ako tých prvých 20 rokov? A kedy príde poznanie, že viac ako o diaľniciach a hokeji je potrebné rozprávať sa o ideách, na ktorých má demokratické Slovensko stavať?
Dvadsať rokov trvala celá medzivojnová Československá republika, a počas jej trvania sa podarilo mnohé. Slovenských dvadsať rokov prebieha oproti tým medzivojnovým československým v neporovnateľne lepších medzinárodných podmienkach, ktoré dosť ľahkovážne pokladáme za čosi samozrejmé. Aký dáme odpočet? Ako obstojíme smerom do budúcnosti, ak kontext a prostredie v okolí štátu budú menej priaznivé, ako tých prvých 20 rokov? A kedy príde poznanie, že viac ako o diaľniciach a hokeji je potrebné rozprávať sa o ideách, na ktorých má demokratické Slovensko stavať?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.