Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dobrý Günter Grass

.maria Deliusová .časopis .klub

Minister zahraničných vecí Westerwelle nazval Grassovu báseň absurdnou, Marcel Reich-Ranicki, jeden z najvýznamenjších literárnych vedcov Nemecka, ktorý prežil holokaust, zase nechutnou. Mám dva dôvody, prečo sa nemôžem pridať a Grassa kritizovať. Predstava, že tento muž je svedomím Nemecka, sa radikálne zmenila, keď tento prominentný autor priznal svoje členstvo v SS.

Grass sa tým zmenil na zlé svedomie národa a k tomu patrí aj otázka, či môžu Nemci kritizovať Izrael. Nie je to latentný antisemitizmus? Ale veď takéto názory existujú v mnohých európskych krajinách, tak prečo by malo byť toľko povyku okolo toho, že sú aj v Nemecku? To nemožno vysvetliť iba nacistickou minulosťou.
Druhá vec je osobná. Grass a môj otec, tiež spisovateľ, boli zhodou okolností priatelia. Mám krásne spomienky na to, ako som sa v ich spoločnosti prechádzala po vidieku Šlezvicka-Holštajnska, kde mal Grass svoju chalupu. A v pamäti mi ostalo, ako vážne sa Grass zaujímal o rozprávanie a počúvanie trinásťročného dievčaťa. Spor o Grassa opäť otvára bolestnú otázku, ktorú musel riešiť každý mladý Nemec: môže byť niekto antisemita a zároveň milý človek? V prípade Grassa, dnes osemdesiatštyriročného, je táto otázka pre mňa omnoho ťažšia, než som si myslela.
Čo teda robiť? Ignorovať ho? To by bola najľahšia vec, aj keď niekedy to nie je to najhoršie. Za lepšie však považujem zapojiť sa do tejto živej diskusie a neskrývať sa za frázy, ktoré umožňujú dnešným antisemitom vydávať sa za tých, ktorí prelamujú staré tabu. Rada by som verila tomu, že Günter Grass vie, čo robí. Nie som si však taká istá mnohými Nemcami a Európanmi, ktorí v tichosti prijímajú jeho názor na Izrael.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite