Nie div. Poľsko prišlo o polovicu vlastného územia na východe a presunuli ho na západ, na bývalé nemecké územia, ktoré Poľsko a Poliaci ovládali naposledy v hlbokom stredoveku. Náhrada to bola iba čiastočná. Poľsko sa zmenšilo takmer o stotisíc štvorcových kilometrov, čo je ako Česko a polovica Slovenska k tomu. V jednom článku, ktorý som v minulých dňoch čítal, to akýsi poľský publicista prirovnal k tomu, ako keby sa Česko odrazu začínalo niekde pri Budejoviciach a pred Prahou, a zato malo väčšinu Bavorska a kus Saska. Mimo Poľska zostali také starobylé poľské mestá ako Ľvov či Vilňus, čo je podobné, ako keby bolo Slovensko bez Nitry a Žiliny.
Milióny Poliakov bolo z týchto území po vojne brutálne vyhnaných, milióny Poliakov, ktorí mohli zostať za hranicami Poľska, bolo brutálne asimilovaných, ak nesmerovali rovno do trestaneckých kolónií na Sibír. Aj tak ich tam však zostalo toľko, že sa za Gorbačova uvažovalo o vytvorení Poľskej sovietskej republiky, do ktorej by patrila časť Litvy a Bieloruska, v ktorej majú dodnes Poliaci väčšinu.
Vyše stotisíc Poliakov však odmietlo v máji 1945 odovzdať zbrane a po boji proti nemeckým okupantom pokračovali vo vojne proti okupantom novým, teda Sovietom. Ešte o niekoľko rokov neskôr bolo v lesoch v Poľsku, na Litve, na Ukrajine či v Bielorusku približne dvadsaťtisíc poľských protisovietskych partizánov. Polovica z nich padla do roku 1950 v boji, ďalších dvadsaťtisíc ľudí poľský komunistický režim a jeho sovietski pomáhači (či skôr vládcovia) popravili a umučili. Aby to bolo všetko ešte zložitejšie, tak súčasne viedlo Poľsko a sovietska armáda a jednotky NKVD vojnu proti poľským banderovcom, ktorí do päťdesiatych rokov ovládali značnú časť ukrajinsko-poľského pomedzia a horské pásmo až niekam na úroveň Popradu.
Dodnes si preto značná časť Poliakov pripomína v májových dňoch tých, ktorí položili v prvých povojnových rokoch život v boji proti nastupujúcej komunistickej totalite aj „sovietskym okupantom“. Nebola to ani tak občianska vojna, ako sa občas tvrdí, väčšinou to naozaj bola vojna proti sovietskej okupácii.
Po čase nakoniec väčšina Poliakov pragmaticky prijala osud a výmenu vyspelejšieho nového „nemeckého“ západu krajiny za zaostalý „ukrajinský“ východ. Je možno historickým paradoxom, že práve vďaka Stalinovmu posunu sa dnes Poľsko vníma ako stredoeurópska, nie východoeurópska krajina, ktorou medzi dvoma vojnami prevažne bolo. Nie nevýznamnou zmenou bolo aj to, že na rozdiel od medzivojnového stavu malo nové Poľsko niekoľko stoviek kilometrov pobrežia a k prístavu Gdyňa, umelo vybudovanému v dvadsiatych rokoch, pribudol nielen Gdaňsk, ale aj Štetín. Poľským mestom sa po stáročiach stala Wroclaw, poľské bolo zrazu celé vyspelé Sliezsko, polovica Východného Pruska. Väčšinou značne poničené vojnou, ale predsa v podstate hodnotnejšie než dnešná západná Ukrajina či bieloruské lesy a močariská.
Lenže srdcu sú tieto kupecké počty ukradnuté. A poľské srdce zostalo na východe. Navyše s pocitom obrovskej dejinnej nespravodlivosti, ktorou bolo, že Stalin si ponechal územia, ktoré získal prepadnutím Poľska v roku 1939 a vtedajšou dohodou s Hitlerom. Tam na východe zostalo nielen srdce maršala Pilsudského, ale aj deje najväčších poľských historických románov, polovica poľskej histórie, toho, čomu sa hovorí národné korene.
Mnoho Poliakov preto koniec vojny a presun Poľska na západ pokladá za poľský Mníchov alebo, preložené do slovenských reálií, za Viedenskú arbitráž. A máj 1945 pre nich nie je víťazstvom vo vojne, ale potvrdením poľskej porážky či prinajlepšom „nevíťazstvom“. Jednoducho niečo, čo sa oslavovať nedá. Aj keď ten deň májového voľna by aj moji poľskí kolegovia nepochybne brali. Autor je redaktor Lidových novín
Milióny Poliakov bolo z týchto území po vojne brutálne vyhnaných, milióny Poliakov, ktorí mohli zostať za hranicami Poľska, bolo brutálne asimilovaných, ak nesmerovali rovno do trestaneckých kolónií na Sibír. Aj tak ich tam však zostalo toľko, že sa za Gorbačova uvažovalo o vytvorení Poľskej sovietskej republiky, do ktorej by patrila časť Litvy a Bieloruska, v ktorej majú dodnes Poliaci väčšinu.
Vyše stotisíc Poliakov však odmietlo v máji 1945 odovzdať zbrane a po boji proti nemeckým okupantom pokračovali vo vojne proti okupantom novým, teda Sovietom. Ešte o niekoľko rokov neskôr bolo v lesoch v Poľsku, na Litve, na Ukrajine či v Bielorusku približne dvadsaťtisíc poľských protisovietskych partizánov. Polovica z nich padla do roku 1950 v boji, ďalších dvadsaťtisíc ľudí poľský komunistický režim a jeho sovietski pomáhači (či skôr vládcovia) popravili a umučili. Aby to bolo všetko ešte zložitejšie, tak súčasne viedlo Poľsko a sovietska armáda a jednotky NKVD vojnu proti poľským banderovcom, ktorí do päťdesiatych rokov ovládali značnú časť ukrajinsko-poľského pomedzia a horské pásmo až niekam na úroveň Popradu.
Dodnes si preto značná časť Poliakov pripomína v májových dňoch tých, ktorí položili v prvých povojnových rokoch život v boji proti nastupujúcej komunistickej totalite aj „sovietskym okupantom“. Nebola to ani tak občianska vojna, ako sa občas tvrdí, väčšinou to naozaj bola vojna proti sovietskej okupácii.
Po čase nakoniec väčšina Poliakov pragmaticky prijala osud a výmenu vyspelejšieho nového „nemeckého“ západu krajiny za zaostalý „ukrajinský“ východ. Je možno historickým paradoxom, že práve vďaka Stalinovmu posunu sa dnes Poľsko vníma ako stredoeurópska, nie východoeurópska krajina, ktorou medzi dvoma vojnami prevažne bolo. Nie nevýznamnou zmenou bolo aj to, že na rozdiel od medzivojnového stavu malo nové Poľsko niekoľko stoviek kilometrov pobrežia a k prístavu Gdyňa, umelo vybudovanému v dvadsiatych rokoch, pribudol nielen Gdaňsk, ale aj Štetín. Poľským mestom sa po stáročiach stala Wroclaw, poľské bolo zrazu celé vyspelé Sliezsko, polovica Východného Pruska. Väčšinou značne poničené vojnou, ale predsa v podstate hodnotnejšie než dnešná západná Ukrajina či bieloruské lesy a močariská.
Lenže srdcu sú tieto kupecké počty ukradnuté. A poľské srdce zostalo na východe. Navyše s pocitom obrovskej dejinnej nespravodlivosti, ktorou bolo, že Stalin si ponechal územia, ktoré získal prepadnutím Poľska v roku 1939 a vtedajšou dohodou s Hitlerom. Tam na východe zostalo nielen srdce maršala Pilsudského, ale aj deje najväčších poľských historických románov, polovica poľskej histórie, toho, čomu sa hovorí národné korene.
Mnoho Poliakov preto koniec vojny a presun Poľska na západ pokladá za poľský Mníchov alebo, preložené do slovenských reálií, za Viedenskú arbitráž. A máj 1945 pre nich nie je víťazstvom vo vojne, ale potvrdením poľskej porážky či prinajlepšom „nevíťazstvom“. Jednoducho niečo, čo sa oslavovať nedá. Aj keď ten deň májového voľna by aj moji poľskí kolegovia nepochybne brali. Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.