V tradičných baštách nášho futbalu sa k slovu dostávajú čoraz nebezpečnejšie výtržnícke skupiny. Kde sa títo ľudia berú a čo majú vlastne spoločné s futbalom alebo konkrétnym klubom? Je to zložitejšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Pred dvoma týždňami sa v Trnave odohralo derby medzi domácim Spartakom a Slovanom Bratislava. Očakával sa kvalitný futbal so všetkým, čo k nemu patrí, v skutočnosti boli diváci svedkami len priemerného ligového zápasu. Títo diváci sa však napriek tomu postarali o fantastickú atmosféru. No a časť priaznivcov oboch mužstiev pridala, žiaľ, nechutnú dohru.
Jeden z fanúšikov Slovana vysvetľuje príčinu vzniku konfliktu takto: „Asi v 87. minúte sa kukláči, ktorí stáli na Južnej tribúne, presunuli mimo sektora a namiesto nich už ďalší neprišli. Trnaváci to hneď využili a začali po nás hádzať kachličky a sedačky, tak sme im to vracali.“
Možno nepozornosť, možno nedorozumenie boli príčinou vzniku šarvátky, ktorá pokračovala po záverečnom hvizde mimo štadiónu. Správy o množstve zatknutých a zranených (aj v radoch polície) hovoria o všetkom.
.kto sú a čo chcú?
Obidve mužstvá majú združenia takzvaných radikálnych „fans“. V Trnave ide o Red Black Wariors a v Bratislave Ultras Slovan Pressburg. Vo verejnosti sú tieto spolky považované jednak za úzko späté s fašizmom a jednak za tvrdé jadro spomínaných výtržností. Nedávna kauza okolo nemenovanej predajne v centre Bratislavy, ktorej majitelia majú údajne blízko k Ultras Slovan Pressburg aj k propagácii hnutí potláčajúcich ľudské práva len potvrdila názor, že futbalové chuligánstvo je úzko späté s fašizmom.
Realita je však iná. Veľký počet výtržníkov je apolitických, či dokonca smerujú k extrémnej ľavici. Možno aj preto vidíme scény podobné tým z Trnavy napríklad na antiglobalistických demonštráciách. Za výtržnosti sú vo väčšine prípadov zodpovední mladí muži, ktorých zbehlý pozorovateľ spozná už na prvý pohľad. Nosia elegantné oblečenie značiek Lacoste, Stone Island, Kappa, Filla, Aquascutum, Slazenger či Umbro, čo ani najmenej nepotvrdzuje predstavy o heilujúcich „skinhedoch“ v kanadách, s trakmi spustenými pod zadok. V priestore Európskej únie, ale i na východ od nej, sa tak k futbalovému násiliu uchyľuje čoraz širšie spektrum osôb s rôznymi názormi, ktoré spája jediné – chuť biť sa.
Ale prečo?! Je to neúspech alebo nenaplnenie ambícií, ktoré vedú ľudí na štadión za niečím iným než je futbal? Dnešná sociálna situácia na Slovensku sa dá prirovnať k 70. a 80. rokom minulého storočia v Británii. Charakterizujú ju obrovské rozdiely medzi spoločenskými vrstvami, absencia strednej triedy a množstvo nezamestnaných. Tu sa však spojitosť medzi odlišnými krajinami v rôznych časových obdobiach končí. Tak napríklad, kým v čase Heyselskej tragédie bol medzi fanúšikmi FC Liverpool veľký počet nezamestnaných (ktorí prišli o prácu vinou likvidácie lodných dokov), súčasní hooligans zo strednej a východnej Európy sú väčšinou pracujúci, poniektorí aj dobre finančne zabezpečení. Podstatnejší rozdiel však spočíva v tom, že výjazdy liverpoolskych ultras-casuals na ihriská súperov neboli organizované len za účelom výtržností. Zaujímal ich v prvom rade futbal, zatiaľ čo našich dnešných chuligánov často charakterizuje nezáujem o samo dianie na ihrisku.
Nie všetci účastníci šarvátok a bitiek však patria do organizovaných skupín. Pri podobných akciách, v uliciach, ale aj na štadiónoch, vzniká v krízovej situácii davová psychóza. V danom momente sa do bitky môže zapojiť aj veľký počet ľudí, ktorí tak urobia prvý a posledný raz v živote (tým sa z nich však stávajú zákonom postihnuteľní výtržníci). Často sa hovorí o vysokej organizovanosti rôznych gangov, no tú je možné vidieť iba v malom. Skupina totiž s rastúcim počtom členov stráca možnosť dokonalého ovládania, a tak sa skôr spolieha na súdržnosť známych tvárí a ráta s pripojením sa neznámych – nerozhodnutých.
A o čo vlastne týmto jedincom ide? Odpoveď má mladík navštevujúci zápasy petržalskej Artmedie: „Ide o prestíž, chcú sa vytiahnuť nad iné firmy, spraviť si meno“. Isté je, že po zápase Slovanu s Rapidom Viedeň, ktorý tiež sprevádzalo vyčíňanie bratislavských „rowdies“, sa v internetových diskusiách hovorilo o fanúšikovskom zviditeľňovaní sa. Chuligánom teda nezáleží na dobrom mene ich klubu, ide im o šírenie strachu pod jeho názvom.
.čo s nimi?
Treba však objektívne priznať, že futbaloví hooligans sa dnes snažia v čo najmenšej miere do svojich sporov a šarvátok zaťahovať nezainteresovaných priaznivcov, ktorí s nimi neudržiavajú kontakty. Dejisko bojov pomaly presúvajú mimo štadiónov. Stúpajúci počet „tiežfanúšikov“, špeciálne u nás, môže mať okrem iného na svedomí postupná „europeizácia“ kultúry mladých. Tá dostáva po rokoch amerického hip-hopového ošiaľu nové impulzy hlavne z Britských ostrovov. Tam sa bitky pre najpopulárnejší šport už dávno stali módou. Postupne sa to deje aj u nás, pričom mierny náskok v porovnaní so zvyškom Slovenska majú práve hooligans Slovana Bratislava, ktorých klub bol po páde železnej opony prakticky jediným pravidelným účastníkom pohárových súťaží, vďaka čomu mali jeho priaznivci prví možnosť odkukať „trendy“ zo zahraničia.
Ak sa však inšpirujú zahraničím naši chuligáni, mohli by podobne postupovať aj tí, ktorí chcú ich vyčíňanie zastaviť. Dobrým príkladom môže byť Viedeň, ktorá nedávno ukázala pri stretnutí Intertoto Cupu medzi tamojším Rapidom a bratislavským Slovanom, ako proti spomínaným osobám bojovať. Rakúska polícia, až na pár incidentov v centre mesta, situáciu zvládla. V neposlednom rade vďaka kamerám priamo na štadióne.
Systém využívajúci kamery na identifikáciu osôb je síce drahý, no v spolupráci so súkromnými bezpečnostnými službami a s policajnými jednotkami by mohol výrazne pomôcť. Ak sa dostanú k slovu výtržníci, nastúpi najprv SBS, ktorá sa pokúsi situáciu vyriešiť v rámci dohovoru či uzemnením najproblémovejších. Pri prerazení bariér a ohrození fanúšikov musí zasiahnuť jednotka rýchleho nasadenia, ktorú by však pri iných situáciách nahrádzala polícia (keďže zbytočná prítomnosť kukláčov zvyšuje napätie). Akékoľvek ničenie zariadenia štadióna bez zásahu zaznamená kamerový systém a pri postupnom odchode vlajkonosičov vykonávatelia zadržia – no a mastné pokuty budú určite dobrým prevýchovným prostriedkom.
Okrem toho by malo byť medzi fanúšikmi viacero kriminalistov špecializujúcich sa na futbalové násilie a monitorujúcich známe tváre. A treba zaviesť systém hlásenia sa recidívnych „hools“ na policajných staniciach počas zápasov. Všetky tieto opatrenia sú veľmi náročné, no len ony môžu byť zárukou slušného športového zážitku, pri ktorom nepôjde o život.
.marián Medvecký
Pred dvoma týždňami sa v Trnave odohralo derby medzi domácim Spartakom a Slovanom Bratislava. Očakával sa kvalitný futbal so všetkým, čo k nemu patrí, v skutočnosti boli diváci svedkami len priemerného ligového zápasu. Títo diváci sa však napriek tomu postarali o fantastickú atmosféru. No a časť priaznivcov oboch mužstiev pridala, žiaľ, nechutnú dohru.
Jeden z fanúšikov Slovana vysvetľuje príčinu vzniku konfliktu takto: „Asi v 87. minúte sa kukláči, ktorí stáli na Južnej tribúne, presunuli mimo sektora a namiesto nich už ďalší neprišli. Trnaváci to hneď využili a začali po nás hádzať kachličky a sedačky, tak sme im to vracali.“
Možno nepozornosť, možno nedorozumenie boli príčinou vzniku šarvátky, ktorá pokračovala po záverečnom hvizde mimo štadiónu. Správy o množstve zatknutých a zranených (aj v radoch polície) hovoria o všetkom.
.kto sú a čo chcú?
Obidve mužstvá majú združenia takzvaných radikálnych „fans“. V Trnave ide o Red Black Wariors a v Bratislave Ultras Slovan Pressburg. Vo verejnosti sú tieto spolky považované jednak za úzko späté s fašizmom a jednak za tvrdé jadro spomínaných výtržností. Nedávna kauza okolo nemenovanej predajne v centre Bratislavy, ktorej majitelia majú údajne blízko k Ultras Slovan Pressburg aj k propagácii hnutí potláčajúcich ľudské práva len potvrdila názor, že futbalové chuligánstvo je úzko späté s fašizmom.
Realita je však iná. Veľký počet výtržníkov je apolitických, či dokonca smerujú k extrémnej ľavici. Možno aj preto vidíme scény podobné tým z Trnavy napríklad na antiglobalistických demonštráciách. Za výtržnosti sú vo väčšine prípadov zodpovední mladí muži, ktorých zbehlý pozorovateľ spozná už na prvý pohľad. Nosia elegantné oblečenie značiek Lacoste, Stone Island, Kappa, Filla, Aquascutum, Slazenger či Umbro, čo ani najmenej nepotvrdzuje predstavy o heilujúcich „skinhedoch“ v kanadách, s trakmi spustenými pod zadok. V priestore Európskej únie, ale i na východ od nej, sa tak k futbalovému násiliu uchyľuje čoraz širšie spektrum osôb s rôznymi názormi, ktoré spája jediné – chuť biť sa.
Ale prečo?! Je to neúspech alebo nenaplnenie ambícií, ktoré vedú ľudí na štadión za niečím iným než je futbal? Dnešná sociálna situácia na Slovensku sa dá prirovnať k 70. a 80. rokom minulého storočia v Británii. Charakterizujú ju obrovské rozdiely medzi spoločenskými vrstvami, absencia strednej triedy a množstvo nezamestnaných. Tu sa však spojitosť medzi odlišnými krajinami v rôznych časových obdobiach končí. Tak napríklad, kým v čase Heyselskej tragédie bol medzi fanúšikmi FC Liverpool veľký počet nezamestnaných (ktorí prišli o prácu vinou likvidácie lodných dokov), súčasní hooligans zo strednej a východnej Európy sú väčšinou pracujúci, poniektorí aj dobre finančne zabezpečení. Podstatnejší rozdiel však spočíva v tom, že výjazdy liverpoolskych ultras-casuals na ihriská súperov neboli organizované len za účelom výtržností. Zaujímal ich v prvom rade futbal, zatiaľ čo našich dnešných chuligánov často charakterizuje nezáujem o samo dianie na ihrisku.
Nie všetci účastníci šarvátok a bitiek však patria do organizovaných skupín. Pri podobných akciách, v uliciach, ale aj na štadiónoch, vzniká v krízovej situácii davová psychóza. V danom momente sa do bitky môže zapojiť aj veľký počet ľudí, ktorí tak urobia prvý a posledný raz v živote (tým sa z nich však stávajú zákonom postihnuteľní výtržníci). Často sa hovorí o vysokej organizovanosti rôznych gangov, no tú je možné vidieť iba v malom. Skupina totiž s rastúcim počtom členov stráca možnosť dokonalého ovládania, a tak sa skôr spolieha na súdržnosť známych tvárí a ráta s pripojením sa neznámych – nerozhodnutých.
A o čo vlastne týmto jedincom ide? Odpoveď má mladík navštevujúci zápasy petržalskej Artmedie: „Ide o prestíž, chcú sa vytiahnuť nad iné firmy, spraviť si meno“. Isté je, že po zápase Slovanu s Rapidom Viedeň, ktorý tiež sprevádzalo vyčíňanie bratislavských „rowdies“, sa v internetových diskusiách hovorilo o fanúšikovskom zviditeľňovaní sa. Chuligánom teda nezáleží na dobrom mene ich klubu, ide im o šírenie strachu pod jeho názvom.
.čo s nimi?
Treba však objektívne priznať, že futbaloví hooligans sa dnes snažia v čo najmenšej miere do svojich sporov a šarvátok zaťahovať nezainteresovaných priaznivcov, ktorí s nimi neudržiavajú kontakty. Dejisko bojov pomaly presúvajú mimo štadiónov. Stúpajúci počet „tiežfanúšikov“, špeciálne u nás, môže mať okrem iného na svedomí postupná „europeizácia“ kultúry mladých. Tá dostáva po rokoch amerického hip-hopového ošiaľu nové impulzy hlavne z Britských ostrovov. Tam sa bitky pre najpopulárnejší šport už dávno stali módou. Postupne sa to deje aj u nás, pričom mierny náskok v porovnaní so zvyškom Slovenska majú práve hooligans Slovana Bratislava, ktorých klub bol po páde železnej opony prakticky jediným pravidelným účastníkom pohárových súťaží, vďaka čomu mali jeho priaznivci prví možnosť odkukať „trendy“ zo zahraničia.
Ak sa však inšpirujú zahraničím naši chuligáni, mohli by podobne postupovať aj tí, ktorí chcú ich vyčíňanie zastaviť. Dobrým príkladom môže byť Viedeň, ktorá nedávno ukázala pri stretnutí Intertoto Cupu medzi tamojším Rapidom a bratislavským Slovanom, ako proti spomínaným osobám bojovať. Rakúska polícia, až na pár incidentov v centre mesta, situáciu zvládla. V neposlednom rade vďaka kamerám priamo na štadióne.
Systém využívajúci kamery na identifikáciu osôb je síce drahý, no v spolupráci so súkromnými bezpečnostnými službami a s policajnými jednotkami by mohol výrazne pomôcť. Ak sa dostanú k slovu výtržníci, nastúpi najprv SBS, ktorá sa pokúsi situáciu vyriešiť v rámci dohovoru či uzemnením najproblémovejších. Pri prerazení bariér a ohrození fanúšikov musí zasiahnuť jednotka rýchleho nasadenia, ktorú by však pri iných situáciách nahrádzala polícia (keďže zbytočná prítomnosť kukláčov zvyšuje napätie). Akékoľvek ničenie zariadenia štadióna bez zásahu zaznamená kamerový systém a pri postupnom odchode vlajkonosičov vykonávatelia zadržia – no a mastné pokuty budú určite dobrým prevýchovným prostriedkom.
Okrem toho by malo byť medzi fanúšikmi viacero kriminalistov špecializujúcich sa na futbalové násilie a monitorujúcich známe tváre. A treba zaviesť systém hlásenia sa recidívnych „hools“ na policajných staniciach počas zápasov. Všetky tieto opatrenia sú veľmi náročné, no len ony môžu byť zárukou slušného športového zážitku, pri ktorom nepôjde o život.
.marián Medvecký
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.