Prečo nás postihuje zlo? Prečo človek trpí? Je to možno paradox, ale na podobné otázky často najťažšie hľadajú odpovede veriaci ľudia. Nie je ľahké zmieriť sa s myšlienkou, že existuje dobrý Boh, a predsa je vo svete, ktorý stvoril, zlo.
Aj preto si ľudia berú na pomoc najrôznejšie vysvetlenia. Napríklad tvrdia, že utrpenie dáva Boh ľuďom za trest alebo ako skúšku. Takéto predstavy však vedú k záveru, že pôvodcom zla je Boh – a časom môžu otriasť aj tou najpevnejšou vierou.
Aj americký rabín Harold Kushner, autor knihy Keď sa zlé veci stávajú dobrým ľuďom, patril medzi tých duchovných, ktorí vždy poznajú odpoveď na otázku, prečo zlo vniklo do života. Keď mu však po dlhej chorobe zomrel syn, začal skúmať problém zla – a zmenil názor. Dnes je presvedčený, že zlo nemusí byť trestom a už vôbec nemusí mať hlbší význam... „Je pre mňa ľahšie veriť v Boha, ktorý nenávidí utrpenie, ale nemôže ho zmenšiť, než v Boha, ktorý sa rozhoduje, ktoré dieťa nechá trpieť a zomrieť,“ hovorí rabín Kushner.
.zlo je staršie ako človek
Židovstvo – a s ním aj kresťanstvo – rozpráva príbeh zla od chvíle, keď sa začal odvíjať medzi anjelmi. Tých Boh stvoril ešte pred človekom a stvoril ich ako inteligentné duchovné bytosti. Výsostné postavenie mal medzi nimi Lucifer. Hoci bol k Bohu veľmi blízko, podľahol pýche, očarený svojím postavením, mocou a krásou. Odmietol Bohu slúžiť, chcel zaujať jeho miesto a vzbúril sa proti nemu. Spolu s ním povstala tretina anjelov. Nasledoval boj medzi anjelmi a skupina anjelov verných Bohu na čele s archanjelom Michalom porazila Luciferových stúpencov. Od tohto okamihu možno podľa hebrejskej tradície nazývať Lucifera Satanom a zlých anjelov diablami. Zároveň je to okamih, odkedy sa tento svet stal miestom zápasu medzi dobrom a zlom.
Do tohto sveta Boh stvoril človeka. Stvoril ho ako slobodnú bytosť, pretože chcel, aby sa sám rozhodol, či svojho stvoriteľa prijme. Zo začiatku bol raj pokojným miestom pre život a medzi Bohom a človekom bol hlboký vzťah. No diabol tento vzťah človeku závidel a chcel ho narušiť. Opäť zohrala úlohu pýcha: diabol človeku sľúbil, že bude Bohom, a človek mu uveril. Diabol človeka naviedol na hriech, ktorý do jeho života priniesol zlo, bolesť, utrpenie a smrť. Navyše, od tohto okamihu sa človeka boj medzi dobrom a zlom začal bytostne dotýkať.
Kardinál Charles Journet pripomína, že práve preto, lebo človek v tomto boji nemohol zvíťaziť, Boh vzal na seba hriech sveta, porazil zlo, a tým vykúpil človeka – otvoril mu bránu do neba. Teraz je na človeku, aby sa rozhodol, na ktorú stranu sa pridá. Podľa amerického kňaza a spisovateľa Henriho Nouwena sa ten najväčší boj odohráva o ľudské srdce. Boh síce do neho vložil túžbu po dobre, ale túto túžbu treba neustále potvrdzovať. A práve keď si človek vyberá medzi dobrom a zlom, rozhoduje sa, čím si naplní srdce.
.čo s utrpením
Rabín Kushner píše, že Boh chce, aby spravodliví žili pokojný a šťastný život, ale niekedy sa to nepodarí zariadiť. Ani pre Boha nie je jednoduché udržať chaos (ktorý je dôsledkom zla) pod kontrolou a zabezpečiť, aby zlo napáchalo čo najmenšie škody. Ako sa teda zachovať, keď zlo a utrpenie vstúpi do nášho života?
Podľa nemeckého benediktína a spisovateľa Anselma Grüna môžeme Bohu vyčítať, že nás nechráni a že trpíme. Opiera sa pritom o žalmy Starého zákona, ktoré vznikli práve z tohto dôvodu. Boh predsa Jóba nekarhal preto, že mu kládol otázky plné plaču a výčitiek, ale preto, že mu nedôveroval. A Ježiš z kríža zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Na kríži sa cítil opustený. Vyslovil, čo cítil, ale neprepadol zúfalstvu. Tým, že sa obrátil k Bohu, sa jeho zúfalstvo premenilo na dôveru. Plačom a žalobou sa Ježiš nakoniec dostal k dôvere, že Boh ho neopustí.
Boh nás učí, aby sme boli citliví k nespravodlivosti a spolucítili s trpiacimi. Lenže keď niekoho postihne nešťastie, často mu nechtiac spôsobíme ešte väčšiu bolesť. Ak mu povieme, že ho Boh potrestal, môže sa začať obviňovať za niečo, čo nespôsobil. Ak mu povieme, že keď jeho utrpenie Boh dopustil, má to tak byť, môžeme narušiť jeho vzťah k Bohu. A ak mu povieme, že Boh zlých trestá, môže sa úplne uzavrieť pred Bohom.
Utrpenie väčšina ľudí prežíva najprv na rovine emócií a pocitov, a preto slová, aj keby boli racionálne, ich neoslovia. Človek v utrpení potrebuje, aby ho niekto vypočul. Potrebuje cítiť, že jeho bolesť našla u niekoho pochopenie. Ku skúmaniu zla prechádza až potom, keď prekoná utrpenie na tejto rovine.
.objaviť a dať zmysel
Skúsenosť utrpenia je nepríjemná, no ak ju potlačíme, uzavrieme sa pred možnosťou vyťažiť zo zla niečo dobré. Ak príde zlo, treba rozlišovať, čo je jeho príčinou a aké posolstvo nesie. Najväčší podiel na zle má diabol a človek, ktorý sa často stáva nástrojom zla v diablových rukách. Potom je tu ešte zlo, ktorého príčinou je svet, ktorý ešte nie je zavŕšený, a teda dokonalý, čo vedie k prírodným katastrofám – tie však môže spôsobiť aj človek, keď naruší rovnováhu v prírode.
Ak je príčinou zla diabol, vždy nám chce ublížiť. Ak človek, môže a nemusí ho motivovať snaha ublížiť nám. Ak zapríčiní zlo príroda, nechce nám ublížiť. Príroda je morálne slepá – prírodnej katastrofe je úplne jedno, koľko nevinných príde o život a či už vypršal čas ich pobytu na zemi...
Zlo by sme mali prestať brať ako trest od Boha. Podľa francúzskeho filozofa Paula Ricoeura je trestom za hriech práve hriech sám. Čo môže byť väčší trest, než to, že hriech vylučuje človeka zo spoločenstva s Bohom? Boh nás nemusí trestať, trestáme sa sami, keď nevieme narábať so svojou slobodou. To neznamená, že hriech nemôže spôsobiť ďalšie zlo. Ak niekto poškodzuje svoje zdravie tým, že žije zlým životným štýlom, tak to prinesie ďalšie zlo v podobe ochorenia, ktoré si tým spôsobí.
Aristoteles píše, že udalosti, ktoré sa dejú, nemusia mať cieľovú príčinu. To znamená, že zlo, ktoré zavíta do nášho života, nemusí byť dôsledkom nášho hriechu a ani nemusí mať zmysel. Vtedy je zlo nespravodlivosťou. Do tejto kategórie patria prípady, keď opitý človek za volantom zabije človeka, keď malé dieťa náhle zomrie svojím rodičom, keď príde na svet postihnuté dieťa, ale počítajú sa sem aj nevinné obete teroristických činov alebo dopravných nehôd. V takých prípadoch nám už asi neostáva nič iné, než prijať nepochopiteľnosť a tajomstvo, ktoré obklopuje časť zla a utrpenia.
Zlo má množstvo tvárí a podôb. Nemôžeme dúfať, že tento svet bude dokonalý a spravodlivý, ale môžeme veriť, že zlo neunikne spravodlivosti a že Boh vyváži zlo dobrom. Ak nie v tomto živote, tak vo večnosti...
.tomáš Hupka
Autor je publicista a doktorand na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity
Aj preto si ľudia berú na pomoc najrôznejšie vysvetlenia. Napríklad tvrdia, že utrpenie dáva Boh ľuďom za trest alebo ako skúšku. Takéto predstavy však vedú k záveru, že pôvodcom zla je Boh – a časom môžu otriasť aj tou najpevnejšou vierou.
Aj americký rabín Harold Kushner, autor knihy Keď sa zlé veci stávajú dobrým ľuďom, patril medzi tých duchovných, ktorí vždy poznajú odpoveď na otázku, prečo zlo vniklo do života. Keď mu však po dlhej chorobe zomrel syn, začal skúmať problém zla – a zmenil názor. Dnes je presvedčený, že zlo nemusí byť trestom a už vôbec nemusí mať hlbší význam... „Je pre mňa ľahšie veriť v Boha, ktorý nenávidí utrpenie, ale nemôže ho zmenšiť, než v Boha, ktorý sa rozhoduje, ktoré dieťa nechá trpieť a zomrieť,“ hovorí rabín Kushner.
.zlo je staršie ako človek
Židovstvo – a s ním aj kresťanstvo – rozpráva príbeh zla od chvíle, keď sa začal odvíjať medzi anjelmi. Tých Boh stvoril ešte pred človekom a stvoril ich ako inteligentné duchovné bytosti. Výsostné postavenie mal medzi nimi Lucifer. Hoci bol k Bohu veľmi blízko, podľahol pýche, očarený svojím postavením, mocou a krásou. Odmietol Bohu slúžiť, chcel zaujať jeho miesto a vzbúril sa proti nemu. Spolu s ním povstala tretina anjelov. Nasledoval boj medzi anjelmi a skupina anjelov verných Bohu na čele s archanjelom Michalom porazila Luciferových stúpencov. Od tohto okamihu možno podľa hebrejskej tradície nazývať Lucifera Satanom a zlých anjelov diablami. Zároveň je to okamih, odkedy sa tento svet stal miestom zápasu medzi dobrom a zlom.
Do tohto sveta Boh stvoril človeka. Stvoril ho ako slobodnú bytosť, pretože chcel, aby sa sám rozhodol, či svojho stvoriteľa prijme. Zo začiatku bol raj pokojným miestom pre život a medzi Bohom a človekom bol hlboký vzťah. No diabol tento vzťah človeku závidel a chcel ho narušiť. Opäť zohrala úlohu pýcha: diabol človeku sľúbil, že bude Bohom, a človek mu uveril. Diabol človeka naviedol na hriech, ktorý do jeho života priniesol zlo, bolesť, utrpenie a smrť. Navyše, od tohto okamihu sa človeka boj medzi dobrom a zlom začal bytostne dotýkať.
Kardinál Charles Journet pripomína, že práve preto, lebo človek v tomto boji nemohol zvíťaziť, Boh vzal na seba hriech sveta, porazil zlo, a tým vykúpil človeka – otvoril mu bránu do neba. Teraz je na človeku, aby sa rozhodol, na ktorú stranu sa pridá. Podľa amerického kňaza a spisovateľa Henriho Nouwena sa ten najväčší boj odohráva o ľudské srdce. Boh síce do neho vložil túžbu po dobre, ale túto túžbu treba neustále potvrdzovať. A práve keď si človek vyberá medzi dobrom a zlom, rozhoduje sa, čím si naplní srdce.
.čo s utrpením
Rabín Kushner píše, že Boh chce, aby spravodliví žili pokojný a šťastný život, ale niekedy sa to nepodarí zariadiť. Ani pre Boha nie je jednoduché udržať chaos (ktorý je dôsledkom zla) pod kontrolou a zabezpečiť, aby zlo napáchalo čo najmenšie škody. Ako sa teda zachovať, keď zlo a utrpenie vstúpi do nášho života?
Podľa nemeckého benediktína a spisovateľa Anselma Grüna môžeme Bohu vyčítať, že nás nechráni a že trpíme. Opiera sa pritom o žalmy Starého zákona, ktoré vznikli práve z tohto dôvodu. Boh predsa Jóba nekarhal preto, že mu kládol otázky plné plaču a výčitiek, ale preto, že mu nedôveroval. A Ježiš z kríža zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Na kríži sa cítil opustený. Vyslovil, čo cítil, ale neprepadol zúfalstvu. Tým, že sa obrátil k Bohu, sa jeho zúfalstvo premenilo na dôveru. Plačom a žalobou sa Ježiš nakoniec dostal k dôvere, že Boh ho neopustí.
Boh nás učí, aby sme boli citliví k nespravodlivosti a spolucítili s trpiacimi. Lenže keď niekoho postihne nešťastie, často mu nechtiac spôsobíme ešte väčšiu bolesť. Ak mu povieme, že ho Boh potrestal, môže sa začať obviňovať za niečo, čo nespôsobil. Ak mu povieme, že keď jeho utrpenie Boh dopustil, má to tak byť, môžeme narušiť jeho vzťah k Bohu. A ak mu povieme, že Boh zlých trestá, môže sa úplne uzavrieť pred Bohom.
Utrpenie väčšina ľudí prežíva najprv na rovine emócií a pocitov, a preto slová, aj keby boli racionálne, ich neoslovia. Človek v utrpení potrebuje, aby ho niekto vypočul. Potrebuje cítiť, že jeho bolesť našla u niekoho pochopenie. Ku skúmaniu zla prechádza až potom, keď prekoná utrpenie na tejto rovine.
.objaviť a dať zmysel
Skúsenosť utrpenia je nepríjemná, no ak ju potlačíme, uzavrieme sa pred možnosťou vyťažiť zo zla niečo dobré. Ak príde zlo, treba rozlišovať, čo je jeho príčinou a aké posolstvo nesie. Najväčší podiel na zle má diabol a človek, ktorý sa často stáva nástrojom zla v diablových rukách. Potom je tu ešte zlo, ktorého príčinou je svet, ktorý ešte nie je zavŕšený, a teda dokonalý, čo vedie k prírodným katastrofám – tie však môže spôsobiť aj človek, keď naruší rovnováhu v prírode.
Ak je príčinou zla diabol, vždy nám chce ublížiť. Ak človek, môže a nemusí ho motivovať snaha ublížiť nám. Ak zapríčiní zlo príroda, nechce nám ublížiť. Príroda je morálne slepá – prírodnej katastrofe je úplne jedno, koľko nevinných príde o život a či už vypršal čas ich pobytu na zemi...
Zlo by sme mali prestať brať ako trest od Boha. Podľa francúzskeho filozofa Paula Ricoeura je trestom za hriech práve hriech sám. Čo môže byť väčší trest, než to, že hriech vylučuje človeka zo spoločenstva s Bohom? Boh nás nemusí trestať, trestáme sa sami, keď nevieme narábať so svojou slobodou. To neznamená, že hriech nemôže spôsobiť ďalšie zlo. Ak niekto poškodzuje svoje zdravie tým, že žije zlým životným štýlom, tak to prinesie ďalšie zlo v podobe ochorenia, ktoré si tým spôsobí.
Aristoteles píše, že udalosti, ktoré sa dejú, nemusia mať cieľovú príčinu. To znamená, že zlo, ktoré zavíta do nášho života, nemusí byť dôsledkom nášho hriechu a ani nemusí mať zmysel. Vtedy je zlo nespravodlivosťou. Do tejto kategórie patria prípady, keď opitý človek za volantom zabije človeka, keď malé dieťa náhle zomrie svojím rodičom, keď príde na svet postihnuté dieťa, ale počítajú sa sem aj nevinné obete teroristických činov alebo dopravných nehôd. V takých prípadoch nám už asi neostáva nič iné, než prijať nepochopiteľnosť a tajomstvo, ktoré obklopuje časť zla a utrpenia.
Zlo má množstvo tvárí a podôb. Nemôžeme dúfať, že tento svet bude dokonalý a spravodlivý, ale môžeme veriť, že zlo neunikne spravodlivosti a že Boh vyváži zlo dobrom. Ak nie v tomto živote, tak vo večnosti...
.tomáš Hupka
Autor je publicista a doktorand na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.