To babka vošla do záhrady, ráznym pokrútením pri koreni oddelila tri pomerne hrubé stonky s obrovskými lopúchovými listami a vybrala sa s nimi do kuchyne, že vraj nám napečie koláč. Nikdy sme nič také nevideli. Rodičia na naše všeobecné detské pobúrenie odišli naspäť k svojim povinnostiam a my sme ostali s babkou a lopúchmi sami. Kým odstránila listy a ostali jej v rukách len akési zelenočervené prúty, zabavila nás tým, že nám prezradila, ako sa volajú. A to sa ešte len začala zábava! Mali sme polhodinu čo robiť, kým sme štvorroční to meno poriadne vyslovili. Že lebalbola! To si určite babka teraz vymyslela.
Nevymyslela. Ten čudný názov pochádza zo starovekého Ríma a vznikol spojením slov rha a barbarum. Rha vraj bolo staré pomenovanie Volgy. Brehy najdlhšej rieky v Európe totiž pokrývala práve táto nevšedná rastlina. Barbarum označovalo oblasti mimo rímskych hraníc. Domov rebarbory je teda niekde na šírej Rusi či na Sibíri, prvé zmienky vraj pochádzajú z obdobia 2 700 rokov pred naším letopočtom. Zvláštne na tejto rastlinke je, že napriek tomu sa na náš stôl prepracovala až v devätnástom storočí nášho letopočtu. Už v starovekej Číne ju totiž hneď po tom, ako ju so sebou priniesli mongolské kmene, označili za liečivo a tento posvätný status si držala až do dôb veľkej priemyselnej revolúcie. Číňania ju sušili na prášok a ordinovali na celkové prečistenie organizmu. Jej zázračné účinky predstihli všetky ostatné liečivá tej doby. Rebarbora je totiž celkom slušné preháňadlo.
Ako úžasnú pomôcku pri tráviacich problémoch ju poznali aj Gréci či Rimania. Stihli jej dať to pre škôlkarov ťažko vysloviteľné meno, a potom sa na ňu úspešne zabudlo. Až kým neprišiel náš hojne spomínaný kamarát a vášnivý turista Marco Polo a nedoniesol očisťujúci prášok z ďalekej Číny do Benátok. Okamžite sa po ňom zaprášilo. Kolikami ubolené trináste storočie si začalo rebarboru ceniť natoľko, že bolo ochotné za ňu platiť desaťkrát viac ako za škoricu a štyrikrát viac ako za šafran. A to boli vtedy tie najdrahšie koreniny na trhu. Ani ópium sa na rebarboru nechytalo, a to je už čo povedať. Preto nečudo, že každý druhý chytrák na starom kontinente sa pokúšal vypestovať tento čínsky lopúch, aby rozbehol svoj biznis nebývalých rozmerov. Až štyristo rokov trvalo, kým sa konečne zo semien z Ruska škótskemu lekárovi Petra III. podarilo vykultivovať rebarboru s rovnako silnými účinkami, ako mala tá čínska.
Napokon sa rebarbora z lekární dokázala presunúť do európskych koláčov a tôrt. Začali sa z nej vyrábať dokonca džemy. Najväčšiu slávu zožala rebarbora cez druhú svetovú vojnu ako náhrada sladkostí pre deti. Keďže cez vojnu ich bol nedostatok, rodičia deťom natrhali rebarborové stonky, dali im misku s cukrom a deti si ním stonky obaľovali a jedli. Keďže rebarbora má za surova ostrú, kyslo trpkú chuť, nebolo to bohviečo. Ešteže rebarbora vie ponúknuť aj iné radosti. Nám štvorročným vedela napríklad bohovsky pomôcť za dažďa ako obrovský dáždnik.
Urobme si rebarborové želé/
Ak máme rebarboru na záhrade a chceme ju konzumovať, hneď po odtrhnutí odrežeme jej lopúchové listy. Keby sme ich na stonke nechali pridlho, stonka by zmäkla a zvädla. Listy sú totiž jemne jedovaté. Jednotlivé stonky zbavíme žiliek tak, ako sa to robí pri stopkovom zeleri. Nožom rebarboru priečne na konci narežeme, zachytíme žilky a ťaháme smerom dolu. Štyri stonky by nám na želé mali stačiť. Hodíme ich na pekáč, zasypeme cukrom a trošku podlejeme vodou. Pečieme, kým nie sú úplne mäkké. Rebarbora pustí šťavu, ktorú si precedíme. Na rebarboru príliš netlačíme, aby šťava zostala čo najčírejšia. Ďalej ju zohrievame a pridáme do nej šesť plátkov v studenej vode napučanej a neskôr vyžmýkanej želatiny alebo 10 g agaru. Pri agare musíme ešte šťavu prevariť asi minútu. Potom všetko pridáme do 7 dcl muškátového vína, dochutíme cukrom a nalejeme do rastlinným olejom vymastenej silikónovej tortovej formy. Po 5-hodinovom zatuhnutí vyklopíme a podávame s créme frâiche.
Nevymyslela. Ten čudný názov pochádza zo starovekého Ríma a vznikol spojením slov rha a barbarum. Rha vraj bolo staré pomenovanie Volgy. Brehy najdlhšej rieky v Európe totiž pokrývala práve táto nevšedná rastlina. Barbarum označovalo oblasti mimo rímskych hraníc. Domov rebarbory je teda niekde na šírej Rusi či na Sibíri, prvé zmienky vraj pochádzajú z obdobia 2 700 rokov pred naším letopočtom. Zvláštne na tejto rastlinke je, že napriek tomu sa na náš stôl prepracovala až v devätnástom storočí nášho letopočtu. Už v starovekej Číne ju totiž hneď po tom, ako ju so sebou priniesli mongolské kmene, označili za liečivo a tento posvätný status si držala až do dôb veľkej priemyselnej revolúcie. Číňania ju sušili na prášok a ordinovali na celkové prečistenie organizmu. Jej zázračné účinky predstihli všetky ostatné liečivá tej doby. Rebarbora je totiž celkom slušné preháňadlo.
Ako úžasnú pomôcku pri tráviacich problémoch ju poznali aj Gréci či Rimania. Stihli jej dať to pre škôlkarov ťažko vysloviteľné meno, a potom sa na ňu úspešne zabudlo. Až kým neprišiel náš hojne spomínaný kamarát a vášnivý turista Marco Polo a nedoniesol očisťujúci prášok z ďalekej Číny do Benátok. Okamžite sa po ňom zaprášilo. Kolikami ubolené trináste storočie si začalo rebarboru ceniť natoľko, že bolo ochotné za ňu platiť desaťkrát viac ako za škoricu a štyrikrát viac ako za šafran. A to boli vtedy tie najdrahšie koreniny na trhu. Ani ópium sa na rebarboru nechytalo, a to je už čo povedať. Preto nečudo, že každý druhý chytrák na starom kontinente sa pokúšal vypestovať tento čínsky lopúch, aby rozbehol svoj biznis nebývalých rozmerov. Až štyristo rokov trvalo, kým sa konečne zo semien z Ruska škótskemu lekárovi Petra III. podarilo vykultivovať rebarboru s rovnako silnými účinkami, ako mala tá čínska.
Napokon sa rebarbora z lekární dokázala presunúť do európskych koláčov a tôrt. Začali sa z nej vyrábať dokonca džemy. Najväčšiu slávu zožala rebarbora cez druhú svetovú vojnu ako náhrada sladkostí pre deti. Keďže cez vojnu ich bol nedostatok, rodičia deťom natrhali rebarborové stonky, dali im misku s cukrom a deti si ním stonky obaľovali a jedli. Keďže rebarbora má za surova ostrú, kyslo trpkú chuť, nebolo to bohviečo. Ešteže rebarbora vie ponúknuť aj iné radosti. Nám štvorročným vedela napríklad bohovsky pomôcť za dažďa ako obrovský dáždnik.
Urobme si rebarborové želé/
Ak máme rebarboru na záhrade a chceme ju konzumovať, hneď po odtrhnutí odrežeme jej lopúchové listy. Keby sme ich na stonke nechali pridlho, stonka by zmäkla a zvädla. Listy sú totiž jemne jedovaté. Jednotlivé stonky zbavíme žiliek tak, ako sa to robí pri stopkovom zeleri. Nožom rebarboru priečne na konci narežeme, zachytíme žilky a ťaháme smerom dolu. Štyri stonky by nám na želé mali stačiť. Hodíme ich na pekáč, zasypeme cukrom a trošku podlejeme vodou. Pečieme, kým nie sú úplne mäkké. Rebarbora pustí šťavu, ktorú si precedíme. Na rebarboru príliš netlačíme, aby šťava zostala čo najčírejšia. Ďalej ju zohrievame a pridáme do nej šesť plátkov v studenej vode napučanej a neskôr vyžmýkanej želatiny alebo 10 g agaru. Pri agare musíme ešte šťavu prevariť asi minútu. Potom všetko pridáme do 7 dcl muškátového vína, dochutíme cukrom a nalejeme do rastlinným olejom vymastenej silikónovej tortovej formy. Po 5-hodinovom zatuhnutí vyklopíme a podávame s créme frâiche.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.