Divadlo Komedie vzniklo v roku 2002. Presnejšie povedané, v tomto roku začalo v divadle Komedie pôsobiť Pražské komorní divadlo, vedené dvoma režisérmi a dramatikmi Dušanom D. Pařízkom a Davidom Jařabom. Divadlo nikdy nemalo stály herecký súbor, no napriek tomu sa okolo neho vytvorila skupina stálych spolupracovníkov, medzi ktorých patrí dramaturgička Viktorie Knotková, režisérka Kamila Polívková a herci Karel Roden, Martin Finger, Daniela Kolářová, Saša Rašilov či Vanda Hybnerová.
Divadlo Komedie sa od začiatku orientovalo najmä na literárne a divadelné texty stredoeurópskeho regiónu, medzi najúspešnejšie inscenácie patrili adaptácie Kafkovho Procesu, Světanápravce Thomasa Bernharda či Weissenstein Johannesa Urzidila.
.divadlo Komedie sa od začiatku orientuje najmä na nemecky písané diela zo strednej Európy. Prečo?
Praha bola križovatkou nemeckej, rakúskej, židovskej a českej kultúry a v tom bol jej význam a jej sila. Chceli sme sa vrátiť k veciam, ktoré boli štyridsiatimi rokmi komunizmu prerušené a zdalo sa nám dôležité vrátiť sa k nim. Divadlo je vždy lokálna záležitosť, a preto sme sa snažili robiť divadlo pre pražského diváka, pre ľudí, ktorí v tomto meste žijú a začali ho znovu cítiť.
.je zaujímavé, že práve vďaka tomuto „lokálnemu rozmeru" vaše inscenácie oslovujú aj publikum mimo Prahy, mimo Českej republiky.
Keď človek staví na lokálny rozmer, keď je autentický, tak vie o čom hovorí a zrazu to je komunikovateľné aj mimo jeho „lokálu".
.ďalšou zvláštnosťou divadla Komedie sú časté adaptácie literárnych textov. Dramatizovali ste Kafku, Musila, Urzidila, Elfriedu Jelinek či Josepha Rotha.
Asi to nie je úplne bežné, to je fakt. Musím im dať súčasný divadelný tvar, musím do nich intenzívne zasiahnuť a, samozrejme, zachovať emóciu, ktorá ma strhla pri ich prvom čítaní. Musím to preložiť do divadelného jazyka. Tie texty obsahujú dôležité témy 20. storočia, ktoré by mali byť pripomínané a reflektované. Pôvodné divadelné hry, ktoré tieto veci reflektujú, mi však pripadajú z hľadiska divadelného jazyka zastarané. Literatúra, vďaka zvláštnej emocionalite, ktorá je v nej obsiahnutá, prežíva oveľa lepšie než divadelný tvar. Jazyk divadla sa vyvíja oveľa progresívnejšie.
.s literárnym textom môžete naložiť slobodnejšie...
Je to tak. Do literatúry môžete viac zasiahnuť, dáva vám to viac slobody. Ja sa, samozrejme, vždy snažím vychádzať z toho konkrétneho literárneho textu, nedopúšťam sa voči nemu násilia, ale nesnažím sa ho ani postihnúť v celej románovej šírke. Väčšinou preto pracujem s poviedkami. Snažím sa vyjadriť to, čo vo mne zostalo, čo som si zapamätal. Dosť často to robím tak, že si prečítam poviedku, a potom píšem divadelný text bez toho, aby som sa k nej znovu vracal. Tak vlastne vznikajú úplne nové diela, ktoré však vyjadrujú pocit z vnímania pôvodných textov.
.pred chvíľou sme videli vašu adaptáciu poviedky Josepha Rotha Legenda o svatém pijanovi.
Je to posledná Rothova poviedka, napísal ju v Paríži a opisuje pomerne presne Rothovu smrť, ktorú takto nechtiac predpovedal – bola dôsledkom komplikácií, spôsobených ťažkým alkoholizmom. Joseph Roth bol žid z Haliče, ale celý život mal pocit, že nikam nepatrí, potom sa dostal do Viedne, necítil sa však ani Rakúšanom, ani Nemcom. Cítil sa občanom Rakúsko-Uhorska. To bolo miesto, kam patril. Koketoval s kresťanstvom aj so židovstvom, bol najprv ľavicovo orientovaný, no neskôr sa stal monarchistom. V jeho živote a diele sa do veľkej miery zobrazuje osud celého nášho regiónu.
.divadlo Komedie údajne končí. Je to pravda?
Je to presne tak. Toto je naša posledná sezóna a v júli po desiatich rokoch končíme. Nejako sme sa nedohodli s Magistrátom mesta Prahy – potrebovali sme trochu viac finančných prostriedkov na to, aby sme mohli svoj program dotiahnuť do konca. Začali sme robiť medzinárodné koprodukcie, chceli sme postúpiť ďalej. V Česku patríme ku špičke, trikrát sme boli vyhlásení za divadlo roka. Zdalo sa nám, že sme kvalitu svojej práce už jasne dokázali a chceli sme postúpiť o kúsok ďalej. To sa, bohužiaľ, nepodarilo. Tak sme si povedali, že sa tej politickej garnitúre nebudeme vnucovať. Svoju prácu máme radi a chceme ju robiť tak, ako si to predstavujeme, a preto sme sa rozhodli radšej skončiť.
.necítite zatrpknutosť?
Možno trochu. Ale niečo nové určite príde.
.čo?
Najprv oddych. Budem na voľnej nohe, rokujem napríklad so SND o spolupráci v budúcej sezóne, viac však zatiaľ nemôžem prezradiť. Okrem toho sa chcem viac venovať pedagogickej činnosti na FAMU a DAMU. Ale nové divadlo sa zatiaľ nechystám zakladať.
.ale bolo to dobrých desať rokov, nie?
Výborných! My sme si už na začiatku hovorili, že by sme chceli skončiť po dvanástich rokoch, hoci sme si to predstavovali ináč. Chceli sme sa vyhnúť tomu, čo sa stáva skoro všetkým generačným divadlám – že sa stratí pôvodné nadšenie a postupne „vyčpějí". My sme chceli skončiť v najlepšom, aby po našom divadle zostala dobrá spomienka na kvalitnú prácu. No a takto nám to po desiatich rokoch naši politici umožnili. (Smiech.)
David Jařab/
Narodil sa v roku 1971 v Hranicích na Moravě. Vyštudoval divadelnú réžiu na JAMU v Brne, od roku 1993 bol režisérom, autorom a neskôr aj umeleckým šéfom Hadivadla. V roku 1997 sa presťahoval do Prahy, kde pôsobil na voľnej nohe. Od roku 2002 sa spolu s Dušanom D. Pařízkom stal tvorcom Pražského komorného divadla v divdle Komedie. Pre toto divadlo napísal či adaptoval množstvo divadelných hier, väčšinu z nich sám režíroval a navrhoval aj ich výtvarnú a scénografickú stránku. Je aj autorom dvoch celovečerných autorských filmov Vaterland – Lovecký deník a Hlava-ruce-srdce.
Divadlo Komedie sa od začiatku orientovalo najmä na literárne a divadelné texty stredoeurópskeho regiónu, medzi najúspešnejšie inscenácie patrili adaptácie Kafkovho Procesu, Světanápravce Thomasa Bernharda či Weissenstein Johannesa Urzidila.
.divadlo Komedie sa od začiatku orientuje najmä na nemecky písané diela zo strednej Európy. Prečo?
Praha bola križovatkou nemeckej, rakúskej, židovskej a českej kultúry a v tom bol jej význam a jej sila. Chceli sme sa vrátiť k veciam, ktoré boli štyridsiatimi rokmi komunizmu prerušené a zdalo sa nám dôležité vrátiť sa k nim. Divadlo je vždy lokálna záležitosť, a preto sme sa snažili robiť divadlo pre pražského diváka, pre ľudí, ktorí v tomto meste žijú a začali ho znovu cítiť.
.je zaujímavé, že práve vďaka tomuto „lokálnemu rozmeru" vaše inscenácie oslovujú aj publikum mimo Prahy, mimo Českej republiky.
Keď človek staví na lokálny rozmer, keď je autentický, tak vie o čom hovorí a zrazu to je komunikovateľné aj mimo jeho „lokálu".
.ďalšou zvláštnosťou divadla Komedie sú časté adaptácie literárnych textov. Dramatizovali ste Kafku, Musila, Urzidila, Elfriedu Jelinek či Josepha Rotha.
Asi to nie je úplne bežné, to je fakt. Musím im dať súčasný divadelný tvar, musím do nich intenzívne zasiahnuť a, samozrejme, zachovať emóciu, ktorá ma strhla pri ich prvom čítaní. Musím to preložiť do divadelného jazyka. Tie texty obsahujú dôležité témy 20. storočia, ktoré by mali byť pripomínané a reflektované. Pôvodné divadelné hry, ktoré tieto veci reflektujú, mi však pripadajú z hľadiska divadelného jazyka zastarané. Literatúra, vďaka zvláštnej emocionalite, ktorá je v nej obsiahnutá, prežíva oveľa lepšie než divadelný tvar. Jazyk divadla sa vyvíja oveľa progresívnejšie.
.s literárnym textom môžete naložiť slobodnejšie...
Je to tak. Do literatúry môžete viac zasiahnuť, dáva vám to viac slobody. Ja sa, samozrejme, vždy snažím vychádzať z toho konkrétneho literárneho textu, nedopúšťam sa voči nemu násilia, ale nesnažím sa ho ani postihnúť v celej románovej šírke. Väčšinou preto pracujem s poviedkami. Snažím sa vyjadriť to, čo vo mne zostalo, čo som si zapamätal. Dosť často to robím tak, že si prečítam poviedku, a potom píšem divadelný text bez toho, aby som sa k nej znovu vracal. Tak vlastne vznikajú úplne nové diela, ktoré však vyjadrujú pocit z vnímania pôvodných textov.
.pred chvíľou sme videli vašu adaptáciu poviedky Josepha Rotha Legenda o svatém pijanovi.
Je to posledná Rothova poviedka, napísal ju v Paríži a opisuje pomerne presne Rothovu smrť, ktorú takto nechtiac predpovedal – bola dôsledkom komplikácií, spôsobených ťažkým alkoholizmom. Joseph Roth bol žid z Haliče, ale celý život mal pocit, že nikam nepatrí, potom sa dostal do Viedne, necítil sa však ani Rakúšanom, ani Nemcom. Cítil sa občanom Rakúsko-Uhorska. To bolo miesto, kam patril. Koketoval s kresťanstvom aj so židovstvom, bol najprv ľavicovo orientovaný, no neskôr sa stal monarchistom. V jeho živote a diele sa do veľkej miery zobrazuje osud celého nášho regiónu.
.divadlo Komedie údajne končí. Je to pravda?
Je to presne tak. Toto je naša posledná sezóna a v júli po desiatich rokoch končíme. Nejako sme sa nedohodli s Magistrátom mesta Prahy – potrebovali sme trochu viac finančných prostriedkov na to, aby sme mohli svoj program dotiahnuť do konca. Začali sme robiť medzinárodné koprodukcie, chceli sme postúpiť ďalej. V Česku patríme ku špičke, trikrát sme boli vyhlásení za divadlo roka. Zdalo sa nám, že sme kvalitu svojej práce už jasne dokázali a chceli sme postúpiť o kúsok ďalej. To sa, bohužiaľ, nepodarilo. Tak sme si povedali, že sa tej politickej garnitúre nebudeme vnucovať. Svoju prácu máme radi a chceme ju robiť tak, ako si to predstavujeme, a preto sme sa rozhodli radšej skončiť.
.necítite zatrpknutosť?
Možno trochu. Ale niečo nové určite príde.
.čo?
Najprv oddych. Budem na voľnej nohe, rokujem napríklad so SND o spolupráci v budúcej sezóne, viac však zatiaľ nemôžem prezradiť. Okrem toho sa chcem viac venovať pedagogickej činnosti na FAMU a DAMU. Ale nové divadlo sa zatiaľ nechystám zakladať.
.ale bolo to dobrých desať rokov, nie?
Výborných! My sme si už na začiatku hovorili, že by sme chceli skončiť po dvanástich rokoch, hoci sme si to predstavovali ináč. Chceli sme sa vyhnúť tomu, čo sa stáva skoro všetkým generačným divadlám – že sa stratí pôvodné nadšenie a postupne „vyčpějí". My sme chceli skončiť v najlepšom, aby po našom divadle zostala dobrá spomienka na kvalitnú prácu. No a takto nám to po desiatich rokoch naši politici umožnili. (Smiech.)
David Jařab/
Narodil sa v roku 1971 v Hranicích na Moravě. Vyštudoval divadelnú réžiu na JAMU v Brne, od roku 1993 bol režisérom, autorom a neskôr aj umeleckým šéfom Hadivadla. V roku 1997 sa presťahoval do Prahy, kde pôsobil na voľnej nohe. Od roku 2002 sa spolu s Dušanom D. Pařízkom stal tvorcom Pražského komorného divadla v divdle Komedie. Pre toto divadlo napísal či adaptoval množstvo divadelných hier, väčšinu z nich sám režíroval a navrhoval aj ich výtvarnú a scénografickú stránku. Je aj autorom dvoch celovečerných autorských filmov Vaterland – Lovecký deník a Hlava-ruce-srdce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.