Zmyslom umenia, podobne ako zmyslom filozofie, je kladenie otázok a ponúkanie možných odpovedí. Nie definitívnych, až tie nájdeme, skončí sa všetka sranda. Narodíme sa sami, sami umrieme, medzi tým máme trocha času na život. V podstate sa ponúkajú dve možnosti, ako s ním naložiť. Dať mu zmysel alebo ho prijať, sám je zmyslom, a sústrediť sa na to, čo je dôležité. Na šťastie, povedzme, nekonečne krehučké, efemérne, a predsa – pocítiť ho hoci len na okamih a žije sa ľahšie. Umenie má tú moc, dokáže nás na chvíľku urobiť šťastnými.
The Avengers – Pomstitelia sú umením, sú tým vysokým vo vzťahu k nízkemu, tým dôležitým vo vzťahu k banálnemu, tým podstatným vo vzťahu k nepodstatnému. Nie je to ich vlastnosť, ale význam, ktorý sa do nich dá ľahučko vložiť, pokiaľ sa na film dívame tak veľmi, že v tie chvíle nič iné nie je dôležitejšie.
Zostávam do konca titulkov, snažím sa vždy, nie je to póza, ale jedno z pravidiel, ktoré som si stanovil. Čakám na scénu po titulkoch, býva len zriedka, ale býva, naposledy pri Bojovej lodi, bizarný zážitok. Počas titulkov sa snažím nepremýšľať, ten čas je na to, aby malo videné kedy rezonovať, doznieť, odplynúť. Len výnimočne sa stane, že titulky sú na to krátke a ešte sa žiada posedieť. Tak poznám výnimočne dobrý film.
Hollywood z remeselného šlendriánstva neusvedčíme, môžeme sa snažiť ako chceme, kameramani vedia snímať, osvetľovači svietiť, režiséri režírovať, scenáristi písať, a tak ďalej. A herci vedia hrať, aj keď nie je čo. Niektorí z nich, z tvorcov, znesú označenie velikáni, lebo to robia lepšie, ako všetci ostaní a občas sa medzi nimi vyskytne génius. A aby sme si nenechávali žiadne zadné vrátka relativizmu, napíšme génius v romantickom zmysle slova.
Joss Whedon je génius. Režisér, scenárista, producent, hudobný skladateľ, textár, ak by to skúsil, pravdepodobne by vynikajúco štrikoval. Alebo vôbec, nedal by ani riadok. Génius. Nerozumieme im, ale dajú sa spoznať.
The Avengers je film o šiestich komiksových superhrdinoch, dve hodiny z dvoch a pol sa v nich čosi rozbíja, vybuchuje, strieľa, zväčša všetko naraz. Buchot, lomoz, akcia. Dvaja z tých šiestich superhrdinov majú po jednom vlastnom filme, takom normálnom (Thor, Captain Amerika). Dvaja majú dva vlastné filmy, jeden z nich dva zlé (Hulk), jeden jeden dobrý a jeden fajn (Iron Man). Zmätok? Zmätok! Aj kvôli nemu je však The Avengers film, ktorý pokojne môžeme pokladať za také dielo, v ktorom sa završuje šesť vôbec najdlhších upútavok v dejinách kinematografie. Fantastické je, že ich vôbec netreba vidieť, ba dokonca, takto spätne, po Avengeroch, sa odvážim tvrdiť, budú tie filmy lepšie, ako boli pred nimi.
Lebo Whedon spolunapísal a zrežíroval film, ktorý funguje bez ohľadu na znalosť či neznalosť kontextov len cez svoju vlastnú rytmickú štruktúru. Dlhé, dlhé burácanie, a presne v momente, keď by sa zdalo pridlhé, ozve sa cink. Čosi subtílne v tom lomoze, čo nás vráti na zem. Gesto, hláška, gag, signál, že všetko je vlastne normálne. Whedonovými životnými témami sú slobodná vôľa a ochota jednotlivca prevziať na svoje plecia bremeno za blaho druhu a z nej vyplývajúca osamelosť. Pátos je na mieste. Umenie to začína byť vtedy, keď si divák uvedomí, že nečelí uzatvorenej moralite, ale tápaniu. Whedon akoby nevedel presne sformulovať, čo chce, a tak naznačuje. Hŕstka odčíta, ostatní zostanú vonku, ale bavia sa v súlade s ďalším autorským zámerom.
Toto samozrejme nevieme, môžeme iba predpokladať, o autorských zámeroch by vôbec malo byť neslušné čo i len uvažovať. Ako má autor vedieť, aký film sme videli? Nevie, nemôže vedieť, nemá ako.
My vieme, problém je vypovedať a argumentovať o vypovedanom tak, aby to alebo odradilo od zhliadnutia, alebo vzbudilo túžbu vidieť. V ideálnom prípade oboje. Odradiť tých, čo neuvidia a navnadiť tých, čo by mohli.
The Avengers – Pomstitelia sú ukazovací film, všetko je vidieť, avšak len dívajúci sa vie, čo vidí. Ja som videl čisté umenie, dielo génia, celkom bez irónie či sarkazmu, aj tento výklad však môže byť správny.
Vstupné sa nevracia, niet dôvodu, kto sa díva, vidí. Čo vidí, je jeho vec, jeho problém, jeho limit.
Avengers: Pomstitelia (The Avengers. USA, 2012) Réžia a scenár: Joss Whedon Kamera: Seamus McGarvey Hrajú: Robert Downey, Chris Evans, Mark Ruffalo, Scarlett Johansson a ďalší.
The Avengers – Pomstitelia sú umením, sú tým vysokým vo vzťahu k nízkemu, tým dôležitým vo vzťahu k banálnemu, tým podstatným vo vzťahu k nepodstatnému. Nie je to ich vlastnosť, ale význam, ktorý sa do nich dá ľahučko vložiť, pokiaľ sa na film dívame tak veľmi, že v tie chvíle nič iné nie je dôležitejšie.
Zostávam do konca titulkov, snažím sa vždy, nie je to póza, ale jedno z pravidiel, ktoré som si stanovil. Čakám na scénu po titulkoch, býva len zriedka, ale býva, naposledy pri Bojovej lodi, bizarný zážitok. Počas titulkov sa snažím nepremýšľať, ten čas je na to, aby malo videné kedy rezonovať, doznieť, odplynúť. Len výnimočne sa stane, že titulky sú na to krátke a ešte sa žiada posedieť. Tak poznám výnimočne dobrý film.
Hollywood z remeselného šlendriánstva neusvedčíme, môžeme sa snažiť ako chceme, kameramani vedia snímať, osvetľovači svietiť, režiséri režírovať, scenáristi písať, a tak ďalej. A herci vedia hrať, aj keď nie je čo. Niektorí z nich, z tvorcov, znesú označenie velikáni, lebo to robia lepšie, ako všetci ostaní a občas sa medzi nimi vyskytne génius. A aby sme si nenechávali žiadne zadné vrátka relativizmu, napíšme génius v romantickom zmysle slova.
Joss Whedon je génius. Režisér, scenárista, producent, hudobný skladateľ, textár, ak by to skúsil, pravdepodobne by vynikajúco štrikoval. Alebo vôbec, nedal by ani riadok. Génius. Nerozumieme im, ale dajú sa spoznať.
The Avengers je film o šiestich komiksových superhrdinoch, dve hodiny z dvoch a pol sa v nich čosi rozbíja, vybuchuje, strieľa, zväčša všetko naraz. Buchot, lomoz, akcia. Dvaja z tých šiestich superhrdinov majú po jednom vlastnom filme, takom normálnom (Thor, Captain Amerika). Dvaja majú dva vlastné filmy, jeden z nich dva zlé (Hulk), jeden jeden dobrý a jeden fajn (Iron Man). Zmätok? Zmätok! Aj kvôli nemu je však The Avengers film, ktorý pokojne môžeme pokladať za také dielo, v ktorom sa završuje šesť vôbec najdlhších upútavok v dejinách kinematografie. Fantastické je, že ich vôbec netreba vidieť, ba dokonca, takto spätne, po Avengeroch, sa odvážim tvrdiť, budú tie filmy lepšie, ako boli pred nimi.
Lebo Whedon spolunapísal a zrežíroval film, ktorý funguje bez ohľadu na znalosť či neznalosť kontextov len cez svoju vlastnú rytmickú štruktúru. Dlhé, dlhé burácanie, a presne v momente, keď by sa zdalo pridlhé, ozve sa cink. Čosi subtílne v tom lomoze, čo nás vráti na zem. Gesto, hláška, gag, signál, že všetko je vlastne normálne. Whedonovými životnými témami sú slobodná vôľa a ochota jednotlivca prevziať na svoje plecia bremeno za blaho druhu a z nej vyplývajúca osamelosť. Pátos je na mieste. Umenie to začína byť vtedy, keď si divák uvedomí, že nečelí uzatvorenej moralite, ale tápaniu. Whedon akoby nevedel presne sformulovať, čo chce, a tak naznačuje. Hŕstka odčíta, ostatní zostanú vonku, ale bavia sa v súlade s ďalším autorským zámerom.
Toto samozrejme nevieme, môžeme iba predpokladať, o autorských zámeroch by vôbec malo byť neslušné čo i len uvažovať. Ako má autor vedieť, aký film sme videli? Nevie, nemôže vedieť, nemá ako.
My vieme, problém je vypovedať a argumentovať o vypovedanom tak, aby to alebo odradilo od zhliadnutia, alebo vzbudilo túžbu vidieť. V ideálnom prípade oboje. Odradiť tých, čo neuvidia a navnadiť tých, čo by mohli.
The Avengers – Pomstitelia sú ukazovací film, všetko je vidieť, avšak len dívajúci sa vie, čo vidí. Ja som videl čisté umenie, dielo génia, celkom bez irónie či sarkazmu, aj tento výklad však môže byť správny.
Vstupné sa nevracia, niet dôvodu, kto sa díva, vidí. Čo vidí, je jeho vec, jeho problém, jeho limit.
Avengers: Pomstitelia (The Avengers. USA, 2012) Réžia a scenár: Joss Whedon Kamera: Seamus McGarvey Hrajú: Robert Downey, Chris Evans, Mark Ruffalo, Scarlett Johansson a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.