Terry Pratchett uverejnil svoj prvý román Koberčania v roku 1971. O dvadsaťjeden rokov ho pozmenil a vydal znovu. Vtedy, v roku 1992, bol už totiž známym autorom a čitatelia, ktorí sa od roku 1983 nevedeli nasýtiť jeho brilantnej série románov Plochozem, chceli znovu dostať do rúk aj túto jeho prvotinu. Koberčania sú príbehom o zdanlivo nedôležitom svete mikroskopických ľudkov, ktorí na bežnom koberci, pravdepodobne v celkom bežnom dome, vytvorili celú civilizáciu – a tá civilizácia je teraz v ohrození. A tak, ako tá kobercová mikrocivilizácia, aj kniha o nej môže na prvý pohľad pôsobiť nedôležito. Opak je však pravdou. Už tu, v autorovej prvotine, vidieť, ako vtipne a bystro dokáže Terry Pratchett zachytiť, uchopiť a rozpracovať fantázie a sny z detstva, ktoré u väčšiny z nás prežívajú len v podvedomí. Terrymu Pratchettovi tieto fantázie pravdepodobne zostali úplne neporušené. Dokonca jeho dospelá fantázia ich rozvíja tak citlivo, že ich pôvodná detská sviežosť sa vôbec nestráca. A presne to, čo platí o Koberčanoch, platí tým väčšmi o jeho ostatných dielach. Tešia sa z nich deti, ale aj deti v dospelých. Aj preto Terryho Pratchetta toľkí čitatelia milujú. Prebúdza v nich to detské, zvedavé, občas bizarné až kruté, ale vždy veľmi vnímavé ja.
.uveríte bývalému hovorcovi?
A pritom dieťaťom bol dnes 64-ročný Terry Pratchett už pomerne dávno. Narodil sa v roku 1948 v malom anglickom meste Beaconsfield ako jedináčik. Možno sa bez súrodencov trochu nudil, rozhodne mu to však vynahradili široké záujmy. Sám seba s typickou skromnosťou charakterizuje ako „neurčito zameraného žiaka“. Miloval knihy, obklopoval sa nimi a beaconfieldska knižnica sa stala jedným z obľúbených miest jeho detského sveta. Medzi tieto miesta patrila aj obloha. Túžil sa stať astronómom, ale, ako priznal, nedostatky v matematike mu znemožnili, aby tú vedu vyštudoval. A tak, ako mnohí ľudia s podobnými koníčkami, objavil bohatý svet science fiction. H. G. Wells a Arthur Conan Doyle patrili k jeho raným učiteľom čítania i písania. Už v trinástich rokoch mu vyšla v školskom časopise prvá poviedka.
Pratchett však nikdy nebol nepraktický knihomoľ. Nešiel napríklad študovať na klasické gymnázium, ale vybral si technickú strednú školu, pretože práca s drevom „ho bavila viac ako latinčina“. Napokon v sedemnástich rokoch zo školy odišiel a zamestnal sa ako novinár. Tak sa dostal aj k spisovateľskej dráhe – v roku 1968 sa stretol s Petrom Banderom van Durenom, ktorý založil malé vydavateľstvo a mal s ním urobiť rutinný rozhovor pre noviny. Keď však van Durenovi spomenul, že má doma starší rukopis románu, ten o knihu prejavil záujem – a svetlo sveta uzreli už spomínaní Koberčania. Pratchett si ich, mimochodom, aj sám ilustroval.
V roku 1980 vymenil žurnalistiku za miesto hovorcu Centrálnej rady pre elektrárne. Neskôr vyhlásil, že o svojich zážitkoch v tomto odvetví by pokojne napísal knihu, len sa obáva, že by mu „nikto neveril“.
Faktor dôvery je u Terryho Pratchetta vôbec veľmi silný. Jeho čitatelia mu totiž jeho „plochozemskú“ sériu (ktorá vychádza aj v slovenskom preklade) doslova veria. Napriek tomu, že svet, kde leží Pratchettova Plochozem, ploská planéta spočívajúca na chrbtoch štyroch slonov, je skrz-naskrz vybájený. Od prvej knihy tejto série, ktorá vyšla v roku 1983 a stále pokračuje, je totiž jasné, že plochozemské postavy a postavičky sú ostrovtipným, a nie vždy až tak skarikovaným zobrazením nás, skutočných ľudí zo skutočnej guľatej planéty Zem. Čarodejník Vetroplaš zostáva synonymom zjašeného sympatického smoliara, lord Vetinari dokonalým stelesnením machiavellistu na vladárskom tróne a taký barbar Cohen zase teší tvrdé jadro milovníkov „pravej fantasy“, odchované na conanovskom mýte. Fantasy sa tu stretáva s bláznivou komédiou, narážky na vysokú literatúru, filmy či rôzne popkultúrne fenomény sa hmýria na každej stránke, a pritom celok vyznieva úplne originálne.
.slzy a smiech
Pratchett mal v posledných rokoch ťažký život. Zistili mu Alzheimerovu chorobu a on, zrejme v očakávaní ťažkého konca života, sa stal verejným obhajcom kontroverzného práva človeka na eutanáziu. Hovorí, že by si rád zvolil moment a spôsob vlastnej smrti, hoci, ako priznáva, jeho manželka a zvyšok rodiny tým nie sú nadšení. Keď nedávno odovzdával prestížne britské ocenenia Sky Art Awards, všetkých prítomných dojal úsilím prečítať niekoľko slov. Smútok však isto nie je to, čo chce Terry Pratchett zanechať čitateľom – ktorých, tipujeme, môže byť ešte niekoľko generácií. A slzy, ktoré sa človeku tisnú do očí nad stále pokračujúcou sériou Plochozem, zásadne vytrysknú od smiechu. Tak na večné smiatie, Sir Terry!
.uveríte bývalému hovorcovi?
A pritom dieťaťom bol dnes 64-ročný Terry Pratchett už pomerne dávno. Narodil sa v roku 1948 v malom anglickom meste Beaconsfield ako jedináčik. Možno sa bez súrodencov trochu nudil, rozhodne mu to však vynahradili široké záujmy. Sám seba s typickou skromnosťou charakterizuje ako „neurčito zameraného žiaka“. Miloval knihy, obklopoval sa nimi a beaconfieldska knižnica sa stala jedným z obľúbených miest jeho detského sveta. Medzi tieto miesta patrila aj obloha. Túžil sa stať astronómom, ale, ako priznal, nedostatky v matematike mu znemožnili, aby tú vedu vyštudoval. A tak, ako mnohí ľudia s podobnými koníčkami, objavil bohatý svet science fiction. H. G. Wells a Arthur Conan Doyle patrili k jeho raným učiteľom čítania i písania. Už v trinástich rokoch mu vyšla v školskom časopise prvá poviedka.
Pratchett však nikdy nebol nepraktický knihomoľ. Nešiel napríklad študovať na klasické gymnázium, ale vybral si technickú strednú školu, pretože práca s drevom „ho bavila viac ako latinčina“. Napokon v sedemnástich rokoch zo školy odišiel a zamestnal sa ako novinár. Tak sa dostal aj k spisovateľskej dráhe – v roku 1968 sa stretol s Petrom Banderom van Durenom, ktorý založil malé vydavateľstvo a mal s ním urobiť rutinný rozhovor pre noviny. Keď však van Durenovi spomenul, že má doma starší rukopis románu, ten o knihu prejavil záujem – a svetlo sveta uzreli už spomínaní Koberčania. Pratchett si ich, mimochodom, aj sám ilustroval.
V roku 1980 vymenil žurnalistiku za miesto hovorcu Centrálnej rady pre elektrárne. Neskôr vyhlásil, že o svojich zážitkoch v tomto odvetví by pokojne napísal knihu, len sa obáva, že by mu „nikto neveril“.
Faktor dôvery je u Terryho Pratchetta vôbec veľmi silný. Jeho čitatelia mu totiž jeho „plochozemskú“ sériu (ktorá vychádza aj v slovenskom preklade) doslova veria. Napriek tomu, že svet, kde leží Pratchettova Plochozem, ploská planéta spočívajúca na chrbtoch štyroch slonov, je skrz-naskrz vybájený. Od prvej knihy tejto série, ktorá vyšla v roku 1983 a stále pokračuje, je totiž jasné, že plochozemské postavy a postavičky sú ostrovtipným, a nie vždy až tak skarikovaným zobrazením nás, skutočných ľudí zo skutočnej guľatej planéty Zem. Čarodejník Vetroplaš zostáva synonymom zjašeného sympatického smoliara, lord Vetinari dokonalým stelesnením machiavellistu na vladárskom tróne a taký barbar Cohen zase teší tvrdé jadro milovníkov „pravej fantasy“, odchované na conanovskom mýte. Fantasy sa tu stretáva s bláznivou komédiou, narážky na vysokú literatúru, filmy či rôzne popkultúrne fenomény sa hmýria na každej stránke, a pritom celok vyznieva úplne originálne.
.slzy a smiech
Pratchett mal v posledných rokoch ťažký život. Zistili mu Alzheimerovu chorobu a on, zrejme v očakávaní ťažkého konca života, sa stal verejným obhajcom kontroverzného práva človeka na eutanáziu. Hovorí, že by si rád zvolil moment a spôsob vlastnej smrti, hoci, ako priznáva, jeho manželka a zvyšok rodiny tým nie sú nadšení. Keď nedávno odovzdával prestížne britské ocenenia Sky Art Awards, všetkých prítomných dojal úsilím prečítať niekoľko slov. Smútok však isto nie je to, čo chce Terry Pratchett zanechať čitateľom – ktorých, tipujeme, môže byť ešte niekoľko generácií. A slzy, ktoré sa človeku tisnú do očí nad stále pokračujúcou sériou Plochozem, zásadne vytrysknú od smiechu. Tak na večné smiatie, Sir Terry!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.