Kľakli sme si s manželkou k posteli, aby sme sa modlili za Vlada. A pri modlitbe som až s chvením prežil pocit nevysloviteľnej vďačnosti voči tomuto človeku.
Som presvedčený, že tento pocit dnes prežívajú tisíce ľudí, ktorých Vlado Jukl svojím životom poznačil. V jeho blízkosti a pri spolupráci s ním vyrástlo niekoľko generácií, zvlášť mladých ľudí. On, spolu so Silvom Krčmérym, biskupom Korcom a mnohými ďalšími pomáhal počas dlhých rokov komunistickej prázdnoty ľuďom nachádzať zmysel života tak, že to poznačilo nielen ich samotných, ale dnes už aj deti ich detí. Cítim pocit vďaky, že tu, na Slovensku, vyrástol a žil človek s takýmto neuveriteľným, krásnym a priamočiarym príbehom. Jeho autoritu a vážnosť sme prežívali rovnako vtedy, keď už nebol taký aktívny. Rozhodujúce bolo, že tu bol a že sme sa s ním mohli z času na čas stretnúť a porozprávať.
Vlado Jukl sa celý život pohyboval na hrane, v dotyku Božích rúk. Podstatný medzník zohralo v jeho živote stretnutie s chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom v roku 1943. Kolakovič bol fantasta, pred chorvátskymi fašistami ušiel na Slovensko a tu chcel využiť prechod frontu, aby sa dostal cez ruských generálov ku Stalinovi, ktorého chcel presvedčiť, aby nebojoval proti kresťanstvu. Tu na Slovensku sa – „akoby z dlhej chvíle“ – zoznámil s mnohými kňazmi, intelektuálmi a zvlášť študentmi, s ktorými založil hnutie Rodina. Svojou osobnosťou ich tak strhol, že poznačil na celý život nielen ich, ale na desaťročia celé dianie na Slovensku. Dvadsaťjedenročný Jukl sa stal Kolakovičovým osobným tajomníkom.
Keď vypuklo Povstanie, Jukl odišiel s Kolakovičom do hôr a pridali sa k partizánom.Tu sa prvýkrát odohrala v Juklovom živote mimoriadna udalosť. Ked išiel do doliny po potraviny a lieky, spolu s jedným Francúzom ich zatkli Nemci. V zajateckom tábore k nim v noci prišiel neznámy človek a vyviedol ich na slobodu. Na druhý deň Nemci celý tábor vyvraždili. Kolakovič sa síce do Ruska dostal, ale so Stalinom sa, samozrejme, nestretol. Keď sa vrátil, veľmi sa mu hovoriť nechcelo, ale predsa poznamenal: „Je to Ázia, s nimi sa nedá rokovať.“
.neopísateľný pokoj
V roku 1946 Vlada Jukla spolu so Silvom Krčmérym prvýkrát zaistila bezpečnosť u Dvoch levov v Bratislave. Vo väzbe boli niekoľko týždňov. Tu mladý Jukl prvýkrát zažil dotyk s komunistickou políciou. Zaujímala ich jedna vec: kde je Kolakovič. Juklovi kázali vyzuť sa a kľaknúť si na stoličku. A začali ho obuškom biť po pätách. A potom nútili chodiť po cele. Na zásah prokuratúry a súdu boli však obidvaja prepustení. V roku 1947 ukončil Jukl na Karlovej univerzite v Prahe matematiku a fyziku.
Potom prisiel rok 1951 a 14. augusta ho v Bratislave zatkla Štátna bezpečnosť. Po desiatich mesiacoch často neľudského vyšetrovania sa v brnianskej sokolovni za účasti eštebákov preoblečených za robotníkov konal veľký proces „Mádr a spol.“
Český kňaz Oto Mádr dostal doživotie, Vlado Jukl bol odsúdený na 25 rokov väzenia. Teraz už bola v rukách komunistov aj prokuratúra a justícia. Prvé väzenie, kam ich po súde odviedli, bol povestný hrad Mírov. Vlado nám neskôr rozprával, čo sa mu prihodilo hneď po príchode. Keď prišli títo noví väzni do väznice, bachari ich hnali s krikom, v behu a v strese, aby sa obliekli do väzenských šiat. Vladovi hodili veľké nohavice, na ktoré potreboval prichytiť ešte traky, čo sa mu v tom napätí nedarilo. Požiadal preto bachara, či by mu v tom nepomohol. Odpoveď prišla hneď. Za opovážlivosť dostal hneď po nástupe korekciu: v podzemí, bez okna, v tme, len na chladnej dlážke. Keď sa za ním zabuchli oceľové dvere, prepadla ho myšlienka: „Tu mám prežiť 25 rokov?“ Padol na kolená a ako nám povedal, odrazu počul hlahol zvonov a vnútri mu zavládol neopísateľný pokoj. V tej cele nebol 25 rokov. Ale v rôznych väzniciach po celom Československu strávil trinásť rokov, šesť mesiacov a deväť dní. Do väzenia išiel 26-ročný, vrátil sa z neho 40-ročný. Jeho životným kapitálom nebol v týchto chvíľach intelektuálny rozhľad, ale utrpenie, bolesť a vernosť Bohu a cirkvi. Tým sa začala ďalšia etapa jeho života.
.gigantický príbeh
Vlado Jukl sa ešte pri Kolakovičovi rozhodol, že chce byť kňazom. Toto prianie mu 6. januára 1971 splnil biskup Ján Korec. V Korcovom panelákovom byte v Petržalke na Vilovej 7 ho tajne vysvätil za kňaza. Ako kňaz zostal Vlado potom ešte dlhé roky v utajení.
Po tom všetkom, v rozbiehajúcej sa normalizácii, začína sa všetko akoby odznovu. Po návrate z väzenia sa Jukl a Krčméry začali stretávať s niekoľkými ľuďmi. Ale keď bolo v roku 1988 spoločenstvom týchto ľudí určené, že záver Milostivého mariánskeho roku sa odohrá 15. augusta v Nitre, tak tam namiesto zvyčajných desať- až pätnásťtisíc ľudí prišlo z celého Slovenska asi 80-tisíc ľudí. Hneď ďalší týždeň som dostal predvolanie na ŠtB a tam som dostal odkaz: Pán Mikloško, dosť, ak neprestanete, zasiahneme. Táto pochvala Juklovej práce prišla po dvadsiatich rokoch nenápadnej práce, najprv to bolo organizovanie stretnutí mládeže po bytoch, potom samizdaty, prenášanie náboženskej literatúry zo zahraničia, organizovanie nočných stretnutí mládeže na púťach, podávanie správ o prenasledovaní do zahraničia, protestné podpisové akcie, účasť na súdoch s náboženskými aktivistami a nakoniec dve udalosti, ktoré viedli až k novembru 1989: púť na Velehrade v roku 1985 a Sviečková manifestácia v Bratislave v roku 1988.
Ak je pravda, že bol náboženský disent na Slovensku podstatný v zápase o slobodu s komunizmom, tak bez ľudí ako Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, biskup Ján Korec a ďalších ho nemožno vysvetliť. Žil som v blízkosti Vlada Jukla až do novembra 1989. Vlado nemal osobné záľuby, nemal svoj voľný čas, stále bol k dispozícii pre službu, organizovanie a duchovné vedenie, najmä mladých ľudí. A stále žil v rozpoložení, že kedykoľvek môže ísť znovu do väzenia.
Ako možno zhodnotiť život Vladimíra Jukla? Na Slovensku skoro stále nariekame, že nemáme osobnosti, ktoré by oslovili svet, že o nás nikto nevie a podobne. Príbeh Vladimíra Jukla je gigantický príbeh dejín 20. storočia. Jeho príbeh má svoj krásny oblúk od mladosti až do smrti, ktorá ho vyhľadala v jeho patriarchálnom veku. Niekoľko dní pred smrťou slávil v kruhu priateľov svoje 87. narodeniny. Ked sa Vlado prvýkrát stretol s Kolakovičom, opýtal sa ho, ako sa volá. Keď tento 18-ročný študent povedal, že Vladimir, tak Kolakovič mu povedal: „Bol jeden veľký Vladimír, a to svätý Vladimír Kijevský. Druhý veľký Vladimír bol Solovjov, konvertita a filozof. Hlaď, aby si bol tretím veľkým Vladimírom.“
Pán Vladimír, drahý Vlado, stojíme v mysli, v tichosti a v modlitbe pri Tvojej rakve. Modlíme sa za Tvoju večnú spásu a jediné slová, ktoré sa nám tlačia na jazyk, sú: ďakujeme Ti za všetko!
Autor je bývalý predseda slovenského parlamentu. Vladimír Jukl/
Narodil sa v roku 1925 v Bratislave. Študoval matematiku a fyziku. Počas štúdia sa zoznámil so Silvestrom Krčmérym, ktorý mu predstavil Tomislava Kolakoviča, chorvátskeho jezuitu pôsobiaceho na Slovensku, a obidvaja sa stali člennmi spoločenstva Rodina. Spolu s Kolakovičom sa Jukl zúčastnil na SNP. V roku 1948 začal v Prahe študovať teológiu, štúdium však nedokončil. V roku 1951 bol za spoluprácu s Kolakovičom odsúdený na 25 rokov väzenia. V 60. rokoch, po návrate z väzenia, začali spolu s Krčmérym a Korcom organizovať život tajnej cirkvi na Slovensku. Teológiu nakoniec vyštudoval tajne. V roku 1974 založili spolu s Krčmérym spoločenstvo Fatima, ktoré funguje dodnes.
Som presvedčený, že tento pocit dnes prežívajú tisíce ľudí, ktorých Vlado Jukl svojím životom poznačil. V jeho blízkosti a pri spolupráci s ním vyrástlo niekoľko generácií, zvlášť mladých ľudí. On, spolu so Silvom Krčmérym, biskupom Korcom a mnohými ďalšími pomáhal počas dlhých rokov komunistickej prázdnoty ľuďom nachádzať zmysel života tak, že to poznačilo nielen ich samotných, ale dnes už aj deti ich detí. Cítim pocit vďaky, že tu, na Slovensku, vyrástol a žil človek s takýmto neuveriteľným, krásnym a priamočiarym príbehom. Jeho autoritu a vážnosť sme prežívali rovnako vtedy, keď už nebol taký aktívny. Rozhodujúce bolo, že tu bol a že sme sa s ním mohli z času na čas stretnúť a porozprávať.
Vlado Jukl sa celý život pohyboval na hrane, v dotyku Božích rúk. Podstatný medzník zohralo v jeho živote stretnutie s chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom v roku 1943. Kolakovič bol fantasta, pred chorvátskymi fašistami ušiel na Slovensko a tu chcel využiť prechod frontu, aby sa dostal cez ruských generálov ku Stalinovi, ktorého chcel presvedčiť, aby nebojoval proti kresťanstvu. Tu na Slovensku sa – „akoby z dlhej chvíle“ – zoznámil s mnohými kňazmi, intelektuálmi a zvlášť študentmi, s ktorými založil hnutie Rodina. Svojou osobnosťou ich tak strhol, že poznačil na celý život nielen ich, ale na desaťročia celé dianie na Slovensku. Dvadsaťjedenročný Jukl sa stal Kolakovičovým osobným tajomníkom.
Keď vypuklo Povstanie, Jukl odišiel s Kolakovičom do hôr a pridali sa k partizánom.Tu sa prvýkrát odohrala v Juklovom živote mimoriadna udalosť. Ked išiel do doliny po potraviny a lieky, spolu s jedným Francúzom ich zatkli Nemci. V zajateckom tábore k nim v noci prišiel neznámy človek a vyviedol ich na slobodu. Na druhý deň Nemci celý tábor vyvraždili. Kolakovič sa síce do Ruska dostal, ale so Stalinom sa, samozrejme, nestretol. Keď sa vrátil, veľmi sa mu hovoriť nechcelo, ale predsa poznamenal: „Je to Ázia, s nimi sa nedá rokovať.“
.neopísateľný pokoj
V roku 1946 Vlada Jukla spolu so Silvom Krčmérym prvýkrát zaistila bezpečnosť u Dvoch levov v Bratislave. Vo väzbe boli niekoľko týždňov. Tu mladý Jukl prvýkrát zažil dotyk s komunistickou políciou. Zaujímala ich jedna vec: kde je Kolakovič. Juklovi kázali vyzuť sa a kľaknúť si na stoličku. A začali ho obuškom biť po pätách. A potom nútili chodiť po cele. Na zásah prokuratúry a súdu boli však obidvaja prepustení. V roku 1947 ukončil Jukl na Karlovej univerzite v Prahe matematiku a fyziku.
Potom prisiel rok 1951 a 14. augusta ho v Bratislave zatkla Štátna bezpečnosť. Po desiatich mesiacoch často neľudského vyšetrovania sa v brnianskej sokolovni za účasti eštebákov preoblečených za robotníkov konal veľký proces „Mádr a spol.“
Český kňaz Oto Mádr dostal doživotie, Vlado Jukl bol odsúdený na 25 rokov väzenia. Teraz už bola v rukách komunistov aj prokuratúra a justícia. Prvé väzenie, kam ich po súde odviedli, bol povestný hrad Mírov. Vlado nám neskôr rozprával, čo sa mu prihodilo hneď po príchode. Keď prišli títo noví väzni do väznice, bachari ich hnali s krikom, v behu a v strese, aby sa obliekli do väzenských šiat. Vladovi hodili veľké nohavice, na ktoré potreboval prichytiť ešte traky, čo sa mu v tom napätí nedarilo. Požiadal preto bachara, či by mu v tom nepomohol. Odpoveď prišla hneď. Za opovážlivosť dostal hneď po nástupe korekciu: v podzemí, bez okna, v tme, len na chladnej dlážke. Keď sa za ním zabuchli oceľové dvere, prepadla ho myšlienka: „Tu mám prežiť 25 rokov?“ Padol na kolená a ako nám povedal, odrazu počul hlahol zvonov a vnútri mu zavládol neopísateľný pokoj. V tej cele nebol 25 rokov. Ale v rôznych väzniciach po celom Československu strávil trinásť rokov, šesť mesiacov a deväť dní. Do väzenia išiel 26-ročný, vrátil sa z neho 40-ročný. Jeho životným kapitálom nebol v týchto chvíľach intelektuálny rozhľad, ale utrpenie, bolesť a vernosť Bohu a cirkvi. Tým sa začala ďalšia etapa jeho života.
.gigantický príbeh
Vlado Jukl sa ešte pri Kolakovičovi rozhodol, že chce byť kňazom. Toto prianie mu 6. januára 1971 splnil biskup Ján Korec. V Korcovom panelákovom byte v Petržalke na Vilovej 7 ho tajne vysvätil za kňaza. Ako kňaz zostal Vlado potom ešte dlhé roky v utajení.
Po tom všetkom, v rozbiehajúcej sa normalizácii, začína sa všetko akoby odznovu. Po návrate z väzenia sa Jukl a Krčméry začali stretávať s niekoľkými ľuďmi. Ale keď bolo v roku 1988 spoločenstvom týchto ľudí určené, že záver Milostivého mariánskeho roku sa odohrá 15. augusta v Nitre, tak tam namiesto zvyčajných desať- až pätnásťtisíc ľudí prišlo z celého Slovenska asi 80-tisíc ľudí. Hneď ďalší týždeň som dostal predvolanie na ŠtB a tam som dostal odkaz: Pán Mikloško, dosť, ak neprestanete, zasiahneme. Táto pochvala Juklovej práce prišla po dvadsiatich rokoch nenápadnej práce, najprv to bolo organizovanie stretnutí mládeže po bytoch, potom samizdaty, prenášanie náboženskej literatúry zo zahraničia, organizovanie nočných stretnutí mládeže na púťach, podávanie správ o prenasledovaní do zahraničia, protestné podpisové akcie, účasť na súdoch s náboženskými aktivistami a nakoniec dve udalosti, ktoré viedli až k novembru 1989: púť na Velehrade v roku 1985 a Sviečková manifestácia v Bratislave v roku 1988.
Ak je pravda, že bol náboženský disent na Slovensku podstatný v zápase o slobodu s komunizmom, tak bez ľudí ako Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, biskup Ján Korec a ďalších ho nemožno vysvetliť. Žil som v blízkosti Vlada Jukla až do novembra 1989. Vlado nemal osobné záľuby, nemal svoj voľný čas, stále bol k dispozícii pre službu, organizovanie a duchovné vedenie, najmä mladých ľudí. A stále žil v rozpoložení, že kedykoľvek môže ísť znovu do väzenia.
Ako možno zhodnotiť život Vladimíra Jukla? Na Slovensku skoro stále nariekame, že nemáme osobnosti, ktoré by oslovili svet, že o nás nikto nevie a podobne. Príbeh Vladimíra Jukla je gigantický príbeh dejín 20. storočia. Jeho príbeh má svoj krásny oblúk od mladosti až do smrti, ktorá ho vyhľadala v jeho patriarchálnom veku. Niekoľko dní pred smrťou slávil v kruhu priateľov svoje 87. narodeniny. Ked sa Vlado prvýkrát stretol s Kolakovičom, opýtal sa ho, ako sa volá. Keď tento 18-ročný študent povedal, že Vladimir, tak Kolakovič mu povedal: „Bol jeden veľký Vladimír, a to svätý Vladimír Kijevský. Druhý veľký Vladimír bol Solovjov, konvertita a filozof. Hlaď, aby si bol tretím veľkým Vladimírom.“
Pán Vladimír, drahý Vlado, stojíme v mysli, v tichosti a v modlitbe pri Tvojej rakve. Modlíme sa za Tvoju večnú spásu a jediné slová, ktoré sa nám tlačia na jazyk, sú: ďakujeme Ti za všetko!
Autor je bývalý predseda slovenského parlamentu. Vladimír Jukl/
Narodil sa v roku 1925 v Bratislave. Študoval matematiku a fyziku. Počas štúdia sa zoznámil so Silvestrom Krčmérym, ktorý mu predstavil Tomislava Kolakoviča, chorvátskeho jezuitu pôsobiaceho na Slovensku, a obidvaja sa stali člennmi spoločenstva Rodina. Spolu s Kolakovičom sa Jukl zúčastnil na SNP. V roku 1948 začal v Prahe študovať teológiu, štúdium však nedokončil. V roku 1951 bol za spoluprácu s Kolakovičom odsúdený na 25 rokov väzenia. V 60. rokoch, po návrate z väzenia, začali spolu s Krčmérym a Korcom organizovať život tajnej cirkvi na Slovensku. Teológiu nakoniec vyštudoval tajne. V roku 1974 založili spolu s Krčmérym spoločenstvo Fatima, ktoré funguje dodnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.