Skúsme si predstaviť Francoisa Hollanda, pravdepodobného víťaza francúzskych prezidentských volieb. Kampaň vedie ako človek, ktorý sa vzbúri voči nemeckým „ajatolláhom úsporných opatrení“. Jeho kampaň rezonuje nielen na starom kontinente, ale aj v USA, kde už ospevovaní ekonómovia od Larryho Summersa po Paula Krugmana volajú po ukončení úspor v Európe. „Šialenstvo,“ typicky umiernene charakterizuje tieto opatrenia Paul Krugman.
.verejné výdavky nezabezpečia prosperitu
Hollande tvrdí, že nahradí uťahovanie opaskov rastom. Ach, prečo to ešte nikomu nezišlo na um? Je to prázdny slogan podložený neefektívnymi návrhmi. Hollandov program zdôrazňuje malé a zle namierené kroky, ktoré majú podporiť verejné výdavky, a úplne ignoruje štrukturálne reformy, jedinú cestu k udržateľnému rastu.
Financovanie infraštruktúry je štandardným keynesovským riešením pre ekonomiku, ktorá uviazla v klesajúcej špirále recesie. Za normálnych okolností by to mohol byť dobrý nápad.
Žiaľ, v Európe je mnoho dôvodov na skepsu. Ak by prosperitu mohli priniesť stavby veľkých ciest a železníc, tak by sa Grécko aj Španielsko tešili boomu. Posledných tridsať rokov sa tam vyhadzovali peniaze na infraštruktúru a často to boli peniaze EÚ. Aténske metro je vynikajúce. Španielske rýchlovlaky AVE sú zázračné. Lenže základné problémy, ktoré trápia Grécko aj Španielsko, najmä nezamestnanosť mladých, nevyriešili.
Ešte horšie je, že financovanie infraštruktúry európskymi peniazmi vytvorilo problémy. V Grécku sa dojenie Únie stalo osobitným odvetvím a politické styky sú tam lepšou cestou k bohatstvu než podnikateľský nápad.
Pokiaľ ide o Taliansko a Španielsko, neškrtajú v rozpočtoch preto, aby šialene ničili svoje ekonomiky. Šetria, lebo trhy pýtajú neudržateľne vysoké úroky za peniaze, ktoré im požičiavajú. Niet dôvodu veriť, že trhy sú odrazu ochotné financovať väčšie deficity v štátoch južnej Európy. Odporcovia úsporných opatrení odpovedajú, že tá čoraz menšia skupina európskych štátov, ktorým zostal trojáčkový rating, má povinnosť konzumovať ako divá, a tak vyťahovať susedov z bahna. Lenže predpoklad, že Holandsko a Nemecko bude mať kredit donekonečna, je mylný. Ukazuje to aj reakcia trhu na neschopnosť Holanďanov dohodnúť sa na štátnom rozpočte.
.cesta nikam
Ešte aj vo Francúzsku, ktoré je centrom revolty proti úsporným opatreniam, sa dá ťažko tvrdiť, že štát nerobí dosť a mal by robiť viac. Veď je to krajina, kde už teraz štát zhltne 56 percent HDP, ktorá nemala od polovice 70. rokov vyrovnaný rozpočet, a ktorá má jedny z najvyšších daní na svete. Francois Hollande nie je hlupák, a to všetko vie. Kampaňuje proti uťahovaniu opaskov, no v skutočnosti sľubuje len to, len to, že vyrovnaný rozpočet dosiahne za čas o rok dlhší než prezident Nicolas Sarkozy. V Európe nemôže ani ľavica predstierať, že deficitné financovanie sa dá naťahovať donekonečna. Zostáva jej len tvrdiť, že vlády škrtajú „prirýchlo a priveľa“, ako povedal Ed Balls, tieňový minister financií Veľkej Británie.
Sú to hádky o drobnosti, ktoré sa tvária ako vážny doktrinálny spor.
Nemci sa často zobrazujú ako tupí obhajcovia nekonečného uťahovania opaskov, no ich odkaz je hlbší a presvedčivý. Hovoria, že snaha o vyrovnanie rozpočtov v Európe sa musí spojiť s reformami, ktoré podporia tvorbu pracovných miest v súkromnom sektore.
A je čo reformovať. Dane z pracovnej sily sú vo Francúzsku veľmi vysoké. Hollande, našťastie, sľubuje daňové úľavy pre zamestnávateľov, ktorí prijmú mladých. Lepšie by bolo plošne znížiť dane, ktoré zaťažujú prácu. Toto zníženie daňových príjmov by na seba zarobilo – vytvorením pracovných miest.
Európske firmy poškodzuje aj byrokracia. Za všetko hovorí príbeh gréckeho podnikateľa, zverejnený v New York Times. Tento muž musel pri pokuse o založenie internetovej firmy absolvovať úradnú odyseu, ktorá vyvrcholila tým, že od neho ktorýsi úrad žiadal vzorku stolice. Vysoká nezamestnanosť v krajinách ako Španielsko a Taliansko sa spája s nadmernou ochranou a benefitmi pre pracovníkov na plný úväzok. Potom sa totiž zamestnávatelia boja prijímať nových ľudí. Ako sa posťažoval jeden španielsky podnikateľ: „V tejto krajine je ľahšie rozviesť sa, ako dať výpoveď zamestnancovi.“
Reformy pracovného trhu sa presadzujú ťažko a je to aj nebezpečné. V Taliansku došlo v posledných rokoch k atentátom na dvoch ekonómov, ktorí radili vláde pri týchto reformách. Bez reforiem pracovného trhu však dlhodobá tvorba pracovných miest nenastane.
Zato volanie, aby sa Európa vyhrabala z dlžôb ešte vyššími výdavkami, je ilúzia. Samozrejme, že sa dá sporiť o tempe znižovania deficitu. No na vysoko zdanenom, regulovanom a zadlženom kontinente, akým ten starý rozhodne je, by ďalšie štátom financované boli zase len istou cestou nikam.
Autor je hlavný zahraničný komentátor Financial Times. Tento text vychádza v spolupráci s Financial Times.
.verejné výdavky nezabezpečia prosperitu
Hollande tvrdí, že nahradí uťahovanie opaskov rastom. Ach, prečo to ešte nikomu nezišlo na um? Je to prázdny slogan podložený neefektívnymi návrhmi. Hollandov program zdôrazňuje malé a zle namierené kroky, ktoré majú podporiť verejné výdavky, a úplne ignoruje štrukturálne reformy, jedinú cestu k udržateľnému rastu.
Financovanie infraštruktúry je štandardným keynesovským riešením pre ekonomiku, ktorá uviazla v klesajúcej špirále recesie. Za normálnych okolností by to mohol byť dobrý nápad.
Žiaľ, v Európe je mnoho dôvodov na skepsu. Ak by prosperitu mohli priniesť stavby veľkých ciest a železníc, tak by sa Grécko aj Španielsko tešili boomu. Posledných tridsať rokov sa tam vyhadzovali peniaze na infraštruktúru a často to boli peniaze EÚ. Aténske metro je vynikajúce. Španielske rýchlovlaky AVE sú zázračné. Lenže základné problémy, ktoré trápia Grécko aj Španielsko, najmä nezamestnanosť mladých, nevyriešili.
Ešte horšie je, že financovanie infraštruktúry európskymi peniazmi vytvorilo problémy. V Grécku sa dojenie Únie stalo osobitným odvetvím a politické styky sú tam lepšou cestou k bohatstvu než podnikateľský nápad.
Pokiaľ ide o Taliansko a Španielsko, neškrtajú v rozpočtoch preto, aby šialene ničili svoje ekonomiky. Šetria, lebo trhy pýtajú neudržateľne vysoké úroky za peniaze, ktoré im požičiavajú. Niet dôvodu veriť, že trhy sú odrazu ochotné financovať väčšie deficity v štátoch južnej Európy. Odporcovia úsporných opatrení odpovedajú, že tá čoraz menšia skupina európskych štátov, ktorým zostal trojáčkový rating, má povinnosť konzumovať ako divá, a tak vyťahovať susedov z bahna. Lenže predpoklad, že Holandsko a Nemecko bude mať kredit donekonečna, je mylný. Ukazuje to aj reakcia trhu na neschopnosť Holanďanov dohodnúť sa na štátnom rozpočte.
.cesta nikam
Ešte aj vo Francúzsku, ktoré je centrom revolty proti úsporným opatreniam, sa dá ťažko tvrdiť, že štát nerobí dosť a mal by robiť viac. Veď je to krajina, kde už teraz štát zhltne 56 percent HDP, ktorá nemala od polovice 70. rokov vyrovnaný rozpočet, a ktorá má jedny z najvyšších daní na svete. Francois Hollande nie je hlupák, a to všetko vie. Kampaňuje proti uťahovaniu opaskov, no v skutočnosti sľubuje len to, len to, že vyrovnaný rozpočet dosiahne za čas o rok dlhší než prezident Nicolas Sarkozy. V Európe nemôže ani ľavica predstierať, že deficitné financovanie sa dá naťahovať donekonečna. Zostáva jej len tvrdiť, že vlády škrtajú „prirýchlo a priveľa“, ako povedal Ed Balls, tieňový minister financií Veľkej Británie.
Sú to hádky o drobnosti, ktoré sa tvária ako vážny doktrinálny spor.
Nemci sa často zobrazujú ako tupí obhajcovia nekonečného uťahovania opaskov, no ich odkaz je hlbší a presvedčivý. Hovoria, že snaha o vyrovnanie rozpočtov v Európe sa musí spojiť s reformami, ktoré podporia tvorbu pracovných miest v súkromnom sektore.
A je čo reformovať. Dane z pracovnej sily sú vo Francúzsku veľmi vysoké. Hollande, našťastie, sľubuje daňové úľavy pre zamestnávateľov, ktorí prijmú mladých. Lepšie by bolo plošne znížiť dane, ktoré zaťažujú prácu. Toto zníženie daňových príjmov by na seba zarobilo – vytvorením pracovných miest.
Európske firmy poškodzuje aj byrokracia. Za všetko hovorí príbeh gréckeho podnikateľa, zverejnený v New York Times. Tento muž musel pri pokuse o založenie internetovej firmy absolvovať úradnú odyseu, ktorá vyvrcholila tým, že od neho ktorýsi úrad žiadal vzorku stolice. Vysoká nezamestnanosť v krajinách ako Španielsko a Taliansko sa spája s nadmernou ochranou a benefitmi pre pracovníkov na plný úväzok. Potom sa totiž zamestnávatelia boja prijímať nových ľudí. Ako sa posťažoval jeden španielsky podnikateľ: „V tejto krajine je ľahšie rozviesť sa, ako dať výpoveď zamestnancovi.“
Reformy pracovného trhu sa presadzujú ťažko a je to aj nebezpečné. V Taliansku došlo v posledných rokoch k atentátom na dvoch ekonómov, ktorí radili vláde pri týchto reformách. Bez reforiem pracovného trhu však dlhodobá tvorba pracovných miest nenastane.
Zato volanie, aby sa Európa vyhrabala z dlžôb ešte vyššími výdavkami, je ilúzia. Samozrejme, že sa dá sporiť o tempe znižovania deficitu. No na vysoko zdanenom, regulovanom a zadlženom kontinente, akým ten starý rozhodne je, by ďalšie štátom financované boli zase len istou cestou nikam.
Autor je hlavný zahraničný komentátor Financial Times. Tento text vychádza v spolupráci s Financial Times.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.