Miestom odchodu je Tczew nedaľeko Baltského mora, malé mesto s veľkou stanicou. Silní mladí muži, na pleciach veľké lodné vaky, sa tak rozhodne ponáhľajú za svojimi cieľmi, akoby nemysleli na nič iné, len na ďalšie stavenisko. Večer ešte veľmi nepokročil a krčmy sú už zavreté, po legendárnom poľskom alkoholizme ani stopy. Námestie pred stanicou prestavujú, rovnako ako každú jednu poľskú ulicu. Čert vie, čo Poliaci robili v prvých dvadsiatich rokoch svojej slobody. Teraz všade naraz kopú.
Plastové kupé pre troch, do ktorého nastupujem, je zatemnené. Na spodnom a strednom ležadle už oddychujú dvaja chlapíci, horné je moje. Celkom sa tu dá spať. Nepraktická je len medzera medzi ležadlom a stenou. Plachta sa mi stále zošmykuje a môj ruský banán spadne na spodného suseda. Reaguje s porozumením. Musím povedať, že Poliaci sú ku mne vždy slušní a nápomocní.
Roleta spoločnosti „Wars“, prevádzkujúcej vlak, zmení aj najjasnejší deň na najtemnejšiu noc. Spím preto dlho, prespím všetky varšavské stanice. Nič sa nedeje. Len raz počujem v polospánku zvuky. Niečo šuští. Zacítim kávu. Počujem niekoho srkať. Žmúrim, ale nič nevidím. Znie to, ako keď v zime na stavbe robotník pije kávu. Káva je príliš horúca, robotník sa nechce popáliť, pod pohľadom predáka však nemá dosť pokoja, aby kávu nechal vychladnúť. Tak ju srká pomedzi zuby, s úľavou zastoná, v jednom zvuku tak vyjadrí ťažobu roboty a pôžitok z osvieženia.
Až okolo obeda, keď je roleta vytiahnutá, môžem udalosť rekonštruovať. Jeden z mojich nakrátko ostrihaných spolucestujúcich zrejme raňajkoval na skrinke s umývadlom. Podľa elegancie jeho kufra a pánskej príručnej tašky súdim, že to nie je žiadny stavebný robotník, a zrejme nikdy ani nebol. Minerálka, croissant značky 7days a uteráčik s logom „WARS“ čakajú aj na mňa. Extrémne navoňaný sprievodca aj mne servíruje kávu.
Cieľová stanica Krakov. Moja obľúbená krajina na cestovanie v spacích vozňoch je Ukrajina, na viac ako päťdesiatich cestách ukrajinskými spacími vozňami som bol svedkom rodinných drám, ľúbostných pletiek v kupé, otráv alkoholom či niekoľkých revolúcií. Môj jediný zážitok z cesty poľským spacím vozňom je zvuk dúškov kávy srkanej cez zuby. Ach veru, tento poľský vlak dokonca nemal ani meškanie. Ako som povedal – žiadny príbeh.
Plastové kupé pre troch, do ktorého nastupujem, je zatemnené. Na spodnom a strednom ležadle už oddychujú dvaja chlapíci, horné je moje. Celkom sa tu dá spať. Nepraktická je len medzera medzi ležadlom a stenou. Plachta sa mi stále zošmykuje a môj ruský banán spadne na spodného suseda. Reaguje s porozumením. Musím povedať, že Poliaci sú ku mne vždy slušní a nápomocní.
Roleta spoločnosti „Wars“, prevádzkujúcej vlak, zmení aj najjasnejší deň na najtemnejšiu noc. Spím preto dlho, prespím všetky varšavské stanice. Nič sa nedeje. Len raz počujem v polospánku zvuky. Niečo šuští. Zacítim kávu. Počujem niekoho srkať. Žmúrim, ale nič nevidím. Znie to, ako keď v zime na stavbe robotník pije kávu. Káva je príliš horúca, robotník sa nechce popáliť, pod pohľadom predáka však nemá dosť pokoja, aby kávu nechal vychladnúť. Tak ju srká pomedzi zuby, s úľavou zastoná, v jednom zvuku tak vyjadrí ťažobu roboty a pôžitok z osvieženia.
Až okolo obeda, keď je roleta vytiahnutá, môžem udalosť rekonštruovať. Jeden z mojich nakrátko ostrihaných spolucestujúcich zrejme raňajkoval na skrinke s umývadlom. Podľa elegancie jeho kufra a pánskej príručnej tašky súdim, že to nie je žiadny stavebný robotník, a zrejme nikdy ani nebol. Minerálka, croissant značky 7days a uteráčik s logom „WARS“ čakajú aj na mňa. Extrémne navoňaný sprievodca aj mne servíruje kávu.
Cieľová stanica Krakov. Moja obľúbená krajina na cestovanie v spacích vozňoch je Ukrajina, na viac ako päťdesiatich cestách ukrajinskými spacími vozňami som bol svedkom rodinných drám, ľúbostných pletiek v kupé, otráv alkoholom či niekoľkých revolúcií. Môj jediný zážitok z cesty poľským spacím vozňom je zvuk dúškov kávy srkanej cez zuby. Ach veru, tento poľský vlak dokonca nemal ani meškanie. Ako som povedal – žiadny príbeh.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.