Učitelia hudby sú misionári, vzácni ľudia. Ako napríklad Karol Petr, učiteľ klavíra. Na pohľad stará škola, už zdiaľky na ňom bolo vidno, že ide o rozprávkovú bytosť. Šedivá brada, šedivé vlasy a pohľad, taký pohľad, ktorý si vás hneď získal, z očí mu totiž išli pokoj, dobro a hudba. Akoby mu v hlave stále zneli Chopinove valčíky, nežné, zasnené a zahraté s ľahkosťou a virtuozitou. Učiteľ, ako si ho predstavujeme v ideálnych predstavách. Neučil však len hudbu, učil aj ako sa k nej správať. Na našom festivale mal Karol na starosti klavíry. Ladil nám ich. Chodil za nimi aj počas roka, pozrieť sa, ako sa majú. Pred troma rokmi sme zohnali tri staršie kusy, odsúdené na zánik. Rozhodli sme sa, že ich opravíme a dáme ich do areálu, len tak, aby ľudia na nich mohli hrať. Ujal sa ich Karol. Mali šťastie. Rozozvučal ich, vrátil im život, staral sa o ne, počúval ich. Vždy chodil na letisko skôr ako my. Aby ich začal pripravovať pre ruky našich návštevníkov a ich hudbu. Často potom sledoval, ako ľudia hrajú a spokojne sa usmieval. Vždy letisko opúšťal neskôr. Po skončení festivalu ich čistil, rozoberal, pozeral, či sa im niečo nestalo a ak bolo treba, opravil to. Ale ani to mu nestačilo. Nedávno mi volal, že mu je ľúto tých jeho troch miláčikov, či by sme predsa len nevytiahli aspoň jeden do penziónu na letisku, že by tam sem-tam chodil na ňom vyhrávať pilotom. V penzióne im už nezahrá, ale keď budú letieť hore k nebu, možno začujú tóny jeho hudby. Karolko už totiž ladí nebeské klavíry. Som si istý, že aj vďaka nemu budú hrať ešte krajšie. Karolko, mnohých si naučil hrať, ale učil si ich aj to, ako mať hudbu a svet radšej. Hudba dostala v tebe vzácny dar. My tiež. Ďakujeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.