Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Španielsky čierny týždeň

.časopis .šport

Tohtoročná liga majstrov mala byť triumfom španielskeho klubového futbalu. Vo finále sa očakávalo el superclásico. Až kým neprišiel ten čierny týždeň.

Z pohľadu FC Barcelona to bol naozaj presne týždeň a naozaj bol celkom čierny. Trval od predminulej stredy do minulého utorka a Barca v ňom stihla jednak vypadnúť z LM a jednak stratiť reálnu nádej na víťazstvo v španielskej lige. Z hľadiska Realu Madrid trval ten týždeň o dva dni dlhšie a nebol celkom čierny. Aj Real síce prehral svoj semifinálový dvojzápas v LM, ale medzitým si v domácej lige práve víťazstvom nad Barcelonou prakticky definitívne poistil španielsky titul.
Vypadnutia Barcy a Realu sa v niečom na seba až neuveriteľne podobali. Obe mužstvá hrali svoj prvý zápas vonku, obe ho prehrali len o gól, takže v odvete boli favoritmi. V domácom zápase strelili obe mužstvá už v prvom polčase dva góly, čo im zabezpečovalo postup, ale ešte do prestávky aj jeden gól dostali, takže bezpodmienečne museli dať ďalší gól. Ani Barce, ani Realu sa to už do konca riadneho hracieho času nepodarilo, Real nedal gól ani v predĺžení. Nuž, a najväčšie hviezdy nielen týchto klubov, ale celého súčasného futbalu nepremenili za stavu 2:1 rozhodujúce jedenástky (Lionel Messi v druhom polčase, Cristiano Ronaldo na začiatku penaltového rozstrelu).
Na druhej strane sa semifinálové zápasy Barcelony a Realu v niečom líšili tak, že viac sa už hádam ani nemohli. Zápas Barcelony s londýnskou Chelsea sa hral prakticky celých 180 minút na jednu bránu. V druhom polčase druhého zápasu, keď hrala Chelsea bez vylúčeného kapitána Johna Terryho, to bolo miestami až komické. Dlhé minúty bolo na televíznej obrazovke vidieť v jednom statickom zábere kamery všetkých hráčov Chelsea (okrem brankára), ako sa pohybujú v niekoľkometrovej vzdialenosti od čiary veľkého vápna. Jedno mužstvo zúfalo útočilo, druhé sa zúfalo bránilo. V zápasoch Realu s Bayernom Mníchov to vyzeralo celkom inak. Tu hrali útočne a tvorivo obidve mužstvá a najmä v prvom polčase druhého zápasu lietala kamera od bránky k bránke tempom, ktoré sa len tak nevidí.
Semifinálové zápasy LM spolu so španielskym ligovým intermezzom priniesli niekoľko paradoxov. Napríklad ten, že najkrajší futbal predvádzalo mužstvo, ktoré odohralo najmenej pekné zápasy. Alebo ten, že tento najkrajší futbal bol zároveň nesmierne účelný aj poľutovaniahodne neúčelný. A tiež ten, že v nejakom zmysle bol najväčším sklamaním celého týždňa výkon hráča, ktorý bol zo všetkých najlepší.
Barcelona hrala naozaj svoj typický, mimoriadne pekný futbal. Chelsea aj Real proti tomu postavili to najprirodzenejšie, čo sa proti tomu postaviť dá – zákopy pred vlastnou šestnástkou. Výsledkom bolo, že hra bola miestami vzrušujúca asi ako zákopová vojna. Barcelonské rozostavenie 3-4-3 a výšková prevaha súperových stopérov predurčovali hru na ustavičné dobýjanie prednej línie šestnástky krátkymi prihrávkami, rýchlymi pasmi, ešte rýchlejšími narážačkami a priamymi kopmi. Lenže aj napriek fascinujúcej nápaditosti, rýchlosti a presnosti barcelonských kombinácií sa pri nich po čase človek cíti ako pri pohľade na síce skvelé, ale stále to isté cirkusové číslo.
Problém bol v tom, že hra Chelsey aj Realu sa ukázala veľmi účinná. Aj keď, paradoxne, až taká účinná zasa nebola. Oba tímy totiž dovolili Barcelone vypracovať si veľké množstvo gólových šancí, z ktorých však jej hráči väčšinu trestuhodne spálili. Herne sa Barcelone vo všetkých troch zápasoch darilo, nedarilo sa jej strelecky.
Najvýraznejšie to bilo do očí v prípade Lionela Messiho. Najmä v porovnaní s tým, čo predvádzal počas celej sezóny, bola jeho strelecká smola či nemohúcnosť naozaj obrovská. Až na tú streľbu to však bol stále ten Messi, ktorý na seba ustavične viaže dvoch až troch hráčov súpera a napriek tomu sa dokáže skoro vždy uvoľniť. Ktorý dokáže driblovať tak, že pritom vyzerá, ako keby šprintoval po priamke. A ktorý dokáže takmer kedykoľvek a vždy úplne znenazdajky uvoľniť spoluhráča dokonale presnou a dokonale načasovanou prihrávkou. Počas toho nešťastného týždňa síce na ňom bolo badať stupňujúcu sa nervozitu, a najmä v poslednom zápase to rozhodne nebol jeho najoslnivejší výkon, nuž, ale ešte aj keď sa mu nedarí, tak je radosť sa na neho pozerať.
Tentoraz však priniesli divákom oveľa väčšiu radosť zápasy Realu s Bayernom. Vyrovnané, obojstranne útočné, bojovné a pritom férové. Obe mužstvá predviedli krásny, sebavedomý a disciplinovaný futbal a najmä prvý polčas druhého zápasu bol ukážkou toho, aký úžasný vie byť tento šport. Je to síce úplné klišé, ale v tomto prípade naozaj platí, že postup si zaslúžili obe mužstvá.
Postúpil Bayern a májové finále hrá doma. Vzhľadom na domáce prostredie a vzhľadom na výkony, predvedené v semifinále, je proti Chelsea jasným favoritom. Lenže aj semifinálové zápasy mali jasných favoritov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite