FILM Lurdy (Réžia: Jessica Hausnerová, 2009)
Rakúskej filmárke Jessice Hausnerovej sa jej tretím filmom podaril malý husársky kúsok. Na festivale v Benátkach film získal Cenu katolíckych filmových tvorcov a Cenu ateistov a agnostikov. Vtipné, ale aj celkom pochopiteľné, to uznáte, keď film spoznáte. Je čistý. Vnára sa do hĺbky a premýšľa o viere v Boha, o zázraku, o spravodlivosti osudu. Film sa vznáša na silnom hereckom prejave Sylvie Testud (všeličím pripomína Felliniho Giulettu Masinu). Stvárňuje Christine, ktorú skleróza multiplex znehybnila a prikovala na vozík. Medicína na vyliečenie tejto degeneratívnej choroby zatiaľ nemá. Ostávajú Lurdy, pútnické miesto, čo fičí aj na šoubiznise a turistickom priemysle – cez deň obnova ducha, v noci trochu kasínovej zábavy pre potechu tela... Christine pricestuje do Lúrd so skupinou utrápených ľudí. Tu sa o nich postarajú, zavedú ich do jaskyne, uložia ich do postelí, odpovedia na otázky, spríjemnia čakanie na zázrak. Pre Christine je to záležitosť života a smrti. Sylvie Testud v jednom interview hovorila o svojej najobľúbenejšej scéne z filmu: „Christine je dole v jedálni s ostatnými. Okolo krku má uviazaný veľký podbradník a opatrovateľka Mária ju kŕmi. Vtom prichádza mládenec, ktorý sa Márii páči, ale ignoruje ju, nikdy sa nezamiluje do tejto krásnej dievčiny. Christine mu venuje pohľad – je v ňom čosi, o čom je celý film. Pozerá sa na neho ako v rozprávke, ako v nádhernom príbehu o láske.“
.zm
KNIHA Václav Hájek: Jak rozpoznat odpadkový koš (Labyrint, 2011)
Niekedy názov a obálka úplne stačia. Čítanie, samozrejme, nenahradia, ale o knižke vypovedia dosť na to, aby čítaná bola. Keď sa v roku 2002 na filmovom plátne pobozkali Spiderman a Mary Jane Watsonová, nešlo o obyčajný bozk, ale o symbol, kultúrny mém pomenúvajúci nasledujúcu dekádu. Preto sa na obálku knižky, v ktorej sa erudovane mudruje o obrázkoch a ich možných skutočných významoch, mimoriadne hodí. Súbor esejí Václava Hájeka, rámcovaný troma metakapitolami (Mytologie, Intimita, Vnímání) je zbierkou erudovaných, angažovaných a predovšetkým čitateľsky prístupných výkladov, úvah o vizuálnych a výtvarných (nie nevyhnutne umeleckých) prejavoch súdobej kultúry v najširšom slova zmysle, za ktorými môže byť ukrytý aj iný ako zjavný význam. Sú rôzne a je ich mnoho, všetky však ilustrujú, ako na ne. Ako sa k nim dostať, ako ich nájsť, identifikovať a pomenovať. Hájek interpretuje vizuálne podnety, od regulárnych umeleckých diel k čomusi, čo môžeme vnímať ako vizuálny smog (väčšina z nich je prostredníctvom farebných reprodukcií obsiahnutá priamo v knižke) a zároveň interpretuje svet vôkol, svet, ktorý k nám ich prostredníctvom prehovára a chce nám čosi povedať. Nevieme, čo presne, ale to nie je dôležité. Jak rozpoznat odpadkový koš je totiž predovšetkým knižkou o rozkoši z premýšľania.
.juraj Malíček
DVD Zuzana Piussi: Anjeli plačú, (Koliba)
Najsilnejšou stránkou dokumentaristky Zuzany Piussi je bezprostrednosť. Jej niekedy až príliš roztrasená kamera vás dostane do úplnej blízkosti ľudí, o ktorých ide, hovoria rovno k vám, počúvate a vidíte často aj to, čo by ste za normálnych okolností nevideli. Vďaka tomu je každý jej dokumentárny film pomerne intenzívnym a silným zážitkom. Slabšou stránkou Zuzaniných filmov je ich „neukotvenosť". To je nebezpečné slovo, preto okamžite vysvetľujem, čo ním myslím: Zuzana vám ukazuje jednotlivosti, ale len málokedy celok, akoby si oveľa častejšie kládla otázku „Čo?" než otázku „Prečo?". Film Anjeli plačú tým trpí viac než „bonusová" (hoci takmer rovnako dlhá a podľa môjho názoru lepšia) Koliba. Homosexuálne vzťahy sú dôležitá, komplikovaná a filmársky „vďačná" téma. Zuzana Piussi však bola viac zaujatá bizarnosťou a erotikou než komplikovanosťami životov jednotlivých homosexuálnych párov. Vidíme preto viac či menej „divných" ľudí, ktorí akoby boli posadnutí sexom, dokonca ani zaujímavá téma sexuálnej orientácie a spirituality filmárku nevedie k hlbšiemu skúmaniu a zostáva na povrchu. Škoda. Bonusová Koliba opisuje smutný príbeh konca filmových štúdií. Zuzana šikovne skombinovala archívne zábery s rozhovormi s tými, ktorí boli – z rôznych strán – pri tom. Naivita, alibizmus, vypočítavosť, politické hry a nakoniec opitý hrobár Koliby Vladimír Ondruš. A to všetko úplne zblízka.
.jk
Rakúskej filmárke Jessice Hausnerovej sa jej tretím filmom podaril malý husársky kúsok. Na festivale v Benátkach film získal Cenu katolíckych filmových tvorcov a Cenu ateistov a agnostikov. Vtipné, ale aj celkom pochopiteľné, to uznáte, keď film spoznáte. Je čistý. Vnára sa do hĺbky a premýšľa o viere v Boha, o zázraku, o spravodlivosti osudu. Film sa vznáša na silnom hereckom prejave Sylvie Testud (všeličím pripomína Felliniho Giulettu Masinu). Stvárňuje Christine, ktorú skleróza multiplex znehybnila a prikovala na vozík. Medicína na vyliečenie tejto degeneratívnej choroby zatiaľ nemá. Ostávajú Lurdy, pútnické miesto, čo fičí aj na šoubiznise a turistickom priemysle – cez deň obnova ducha, v noci trochu kasínovej zábavy pre potechu tela... Christine pricestuje do Lúrd so skupinou utrápených ľudí. Tu sa o nich postarajú, zavedú ich do jaskyne, uložia ich do postelí, odpovedia na otázky, spríjemnia čakanie na zázrak. Pre Christine je to záležitosť života a smrti. Sylvie Testud v jednom interview hovorila o svojej najobľúbenejšej scéne z filmu: „Christine je dole v jedálni s ostatnými. Okolo krku má uviazaný veľký podbradník a opatrovateľka Mária ju kŕmi. Vtom prichádza mládenec, ktorý sa Márii páči, ale ignoruje ju, nikdy sa nezamiluje do tejto krásnej dievčiny. Christine mu venuje pohľad – je v ňom čosi, o čom je celý film. Pozerá sa na neho ako v rozprávke, ako v nádhernom príbehu o láske.“
.zm
KNIHA Václav Hájek: Jak rozpoznat odpadkový koš (Labyrint, 2011)
Niekedy názov a obálka úplne stačia. Čítanie, samozrejme, nenahradia, ale o knižke vypovedia dosť na to, aby čítaná bola. Keď sa v roku 2002 na filmovom plátne pobozkali Spiderman a Mary Jane Watsonová, nešlo o obyčajný bozk, ale o symbol, kultúrny mém pomenúvajúci nasledujúcu dekádu. Preto sa na obálku knižky, v ktorej sa erudovane mudruje o obrázkoch a ich možných skutočných významoch, mimoriadne hodí. Súbor esejí Václava Hájeka, rámcovaný troma metakapitolami (Mytologie, Intimita, Vnímání) je zbierkou erudovaných, angažovaných a predovšetkým čitateľsky prístupných výkladov, úvah o vizuálnych a výtvarných (nie nevyhnutne umeleckých) prejavoch súdobej kultúry v najširšom slova zmysle, za ktorými môže byť ukrytý aj iný ako zjavný význam. Sú rôzne a je ich mnoho, všetky však ilustrujú, ako na ne. Ako sa k nim dostať, ako ich nájsť, identifikovať a pomenovať. Hájek interpretuje vizuálne podnety, od regulárnych umeleckých diel k čomusi, čo môžeme vnímať ako vizuálny smog (väčšina z nich je prostredníctvom farebných reprodukcií obsiahnutá priamo v knižke) a zároveň interpretuje svet vôkol, svet, ktorý k nám ich prostredníctvom prehovára a chce nám čosi povedať. Nevieme, čo presne, ale to nie je dôležité. Jak rozpoznat odpadkový koš je totiž predovšetkým knižkou o rozkoši z premýšľania.
.juraj Malíček
DVD Zuzana Piussi: Anjeli plačú, (Koliba)
Najsilnejšou stránkou dokumentaristky Zuzany Piussi je bezprostrednosť. Jej niekedy až príliš roztrasená kamera vás dostane do úplnej blízkosti ľudí, o ktorých ide, hovoria rovno k vám, počúvate a vidíte často aj to, čo by ste za normálnych okolností nevideli. Vďaka tomu je každý jej dokumentárny film pomerne intenzívnym a silným zážitkom. Slabšou stránkou Zuzaniných filmov je ich „neukotvenosť". To je nebezpečné slovo, preto okamžite vysvetľujem, čo ním myslím: Zuzana vám ukazuje jednotlivosti, ale len málokedy celok, akoby si oveľa častejšie kládla otázku „Čo?" než otázku „Prečo?". Film Anjeli plačú tým trpí viac než „bonusová" (hoci takmer rovnako dlhá a podľa môjho názoru lepšia) Koliba. Homosexuálne vzťahy sú dôležitá, komplikovaná a filmársky „vďačná" téma. Zuzana Piussi však bola viac zaujatá bizarnosťou a erotikou než komplikovanosťami životov jednotlivých homosexuálnych párov. Vidíme preto viac či menej „divných" ľudí, ktorí akoby boli posadnutí sexom, dokonca ani zaujímavá téma sexuálnej orientácie a spirituality filmárku nevedie k hlbšiemu skúmaniu a zostáva na povrchu. Škoda. Bonusová Koliba opisuje smutný príbeh konca filmových štúdií. Zuzana šikovne skombinovala archívne zábery s rozhovormi s tými, ktorí boli – z rôznych strán – pri tom. Naivita, alibizmus, vypočítavosť, politické hry a nakoniec opitý hrobár Koliby Vladimír Ondruš. A to všetko úplne zblízka.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.