Namiesto troch sa vďaka súprave počet bubeníkov znížil na jedného, jeho výhodou však je, že cez celý koncert pohodlne sedí a nemusí sa rôzne vlniť pred fanúšičkami (vo vlnení je preborníkom Sting, keď som ho videl, skoro som sa popukal od smiechu, má deväťdesiat, ale vlní sa viac ako môj brat tiežbasgitarista v dvadsiatke a okoreňuje to takým „naslizlým“ výrazom, že aj jeho dobré pesničky vyzneli ako hity Markéty Muchovej). Bubeníci si posedkávajú a trieskajú hlava -nehlava. Vždy po príchode do skúšobne, kým sa všetci rozkladajú, bubeníci začnú predvádzať svoje svaly a kompozičné schopnosti a tešia spoluhráčov akýmsi mäsiarskym džezom, čím nervozita okamžite stúpa do bodu, keď je už vhodné začať radšej niečo tvoriť. Za odmenu len čo idú na záchod, sadajú si za ich nástroj gitaristi, speváci a iní spoluhráči a myslia si, že oni hrajú aj tak najlepšie... A snívajú o vlastných bicích, spoza ktorých by ich žiadny zúrivý hromotĺk nevyhadzoval. Ja som si ten sen nedávno splnil. Po príchode do predajne som sa zadíval na mohutné Yamahy... Predavač, mladý švihák: „si sa zbláznil, to chceš bubny od firmy, čo vyrába motorky?“ Sadol za ne a zabubnoval taký vidlácky prechod: tu, tu, tum, čvach a dodal „Lars Ulrich, Moskva 1985... ak chceš bicie, tak Ludwigy, tí nerobia nič iné, veď na Ludwigoch hral aj ten... no ten, z tej takej slávnej skupiny... takí tí Angličania... no...vieš, nie?“ Beatles? „Jasné, Beatles!“ Mladík, tiež zjavne kolega neencyklopedista, sadne za také maličké bubny a zahrá tak, že sa musíte usmievať a na ponúkanú bubenícku stoličku si nesadnete, nechcete sa nechať zahanbiť. Mám ich. Ringo, je mi cťou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.