Hral som o sluch
V 60. rokoch profesionálny šport neexistoval. V Ostrave nás volali milionáros, aj keď sme dostávali 1 200 korún. Nehrali sme tenis o peniaze, ale o výjazdnú doložku, do celého sveta plus západný Berlín. Túžil som cestovať, to sa mi splnilo vrchovato. Keď mi vyšetrovali ťažko poškodený sluch, pýtali sa, či som pracoval v nejakom veľmi hlučnom prostredí. Bolo to TU-104, prerobený bombardér, s ktorým som oblietaval svet.
Som biela vrana
Tenis je život na kufri, medzi hotelom a kurtami. Bol som čierna ovca, alebo lepšie biela vrana, chodil som po galériách, vyliezol na Etnu, pozrel si Tádž Mahal, iba riaditeľ turnaja, rozhodca a z hráčov ja. Samozrejme, ďalší deň som prehral. Nemal som tú zanovitosť, ťah na bránu, ako mal môj partner Jan Kodeš. Ale dobre som si zapamätal, kde sú ktoré obrazy, a keď niečo zostalo z výhry, začal som ich zbierať.
Nezbieram posadnuto
Nemám veľkú zbierku obrazov, neprekáža mi, že niečo nevlastním, stačí mi to vidieť. Niečo mám, ale viac si pamätám veci, ktoré som nezískal. Napríklad, keď som bol v Paríži u Jozefa Šímu a on si všimol, že sa o obrazy veľmi zaujímam, tak sa spýtal, aké máte diéty? Dvesto frankov na deň. No, tak za päťdenné diéty si vyberte tuto obrázok. Boli to miliónové kusy, ale ja som si ich aj tak nemohol dovoliť kúpiť, pretože by sme zomreli hladom a nedostali sa domov.
Neobsedel som
Nezdedil som umelecké sklony, ani po prastrýkovi a kmotrovi Jiřím Heroldovi, ktorý založil České kvarteto, ani po matke, ktorá výborne maľovala, nevedel som pri tom obsedieť. Som len obdivovateľ. Záhradu síce nenamaľujem, ale viem ju dobre založiť, z odlišných farieb a druhov stromov. Najkrajšia socha v prírode je pekný strom. Mnoho záhrad som založil umelcom výmenou za obrazy.
Nenávidím závisť
Zvádza sa to na komunistov, ale bohužiaľ je to tu geograficky podmienené, aj v Rakúsku je závisť strašná. Slováci sú závistliví tak spontánne, v Česku je závisť rafinovaná, zozadu, podrazy a podobne. Mucha, keď sa vrátil z Paríža a Ameriky, nikdy nevyhral žiadnu súťaž, a keď mu dali niečo bez súťaže, fresky v Obecnom dome, najväčšiu pýchu Prahy, tak mu ich kolegovia na vernisáži opľuli. Keď človek nezávidí, má oveľa šťastnejší život.
Zápas a cigara
Aj keď som kedysi tvrdil, že vyhrať tenisový zápas je lepšie ako orgazmus, za slobodna som zažil krásne dámske jazdy. Ale ako sa objavil AIDS, považujem promiskuitu za nesmierne riskantný spôsob života, krajšie je posedieť si na verande a dať si cigaru. Ako hráč som nefajčil, ako tréner som vyfajčil aj desať haván denne. Romeo y Julieta. Kedysi nám ich Fidel za korunu dodával, dnes aby si na to človek bral doplnkovú pôžičku.
Vážim si každý deň
Vždy som žil prítomnosťou, nikdy som sa nestaral o také veci ako dôchodok. Boli sme poloprofesionáli, teraz sme polopenzisti, lebo Pragosport za nás neplatil sociálne odvody. Nič som nezdedil, nič neprivatizoval, nereštituoval. Kto sa nadrel, ten si majetok váži viac, ako ten, čo ho dostal. Ľudia si myslia, že peniaze sú šťastie, ale je to v prvom rade starosť. Keď som chodil rok v uniforme bez výložiek, nemal som ani na nové nohavice, bolo mi v živote takmer najlepšie. Mal som cieľ, vedel som, čo chcem. Teraz považujem propagáciu výtvarného umenia za cieľ, ktorý ma vie nadchnúť.
V 60. rokoch profesionálny šport neexistoval. V Ostrave nás volali milionáros, aj keď sme dostávali 1 200 korún. Nehrali sme tenis o peniaze, ale o výjazdnú doložku, do celého sveta plus západný Berlín. Túžil som cestovať, to sa mi splnilo vrchovato. Keď mi vyšetrovali ťažko poškodený sluch, pýtali sa, či som pracoval v nejakom veľmi hlučnom prostredí. Bolo to TU-104, prerobený bombardér, s ktorým som oblietaval svet.
Som biela vrana
Tenis je život na kufri, medzi hotelom a kurtami. Bol som čierna ovca, alebo lepšie biela vrana, chodil som po galériách, vyliezol na Etnu, pozrel si Tádž Mahal, iba riaditeľ turnaja, rozhodca a z hráčov ja. Samozrejme, ďalší deň som prehral. Nemal som tú zanovitosť, ťah na bránu, ako mal môj partner Jan Kodeš. Ale dobre som si zapamätal, kde sú ktoré obrazy, a keď niečo zostalo z výhry, začal som ich zbierať.
Nezbieram posadnuto
Nemám veľkú zbierku obrazov, neprekáža mi, že niečo nevlastním, stačí mi to vidieť. Niečo mám, ale viac si pamätám veci, ktoré som nezískal. Napríklad, keď som bol v Paríži u Jozefa Šímu a on si všimol, že sa o obrazy veľmi zaujímam, tak sa spýtal, aké máte diéty? Dvesto frankov na deň. No, tak za päťdenné diéty si vyberte tuto obrázok. Boli to miliónové kusy, ale ja som si ich aj tak nemohol dovoliť kúpiť, pretože by sme zomreli hladom a nedostali sa domov.
Neobsedel som
Nezdedil som umelecké sklony, ani po prastrýkovi a kmotrovi Jiřím Heroldovi, ktorý založil České kvarteto, ani po matke, ktorá výborne maľovala, nevedel som pri tom obsedieť. Som len obdivovateľ. Záhradu síce nenamaľujem, ale viem ju dobre založiť, z odlišných farieb a druhov stromov. Najkrajšia socha v prírode je pekný strom. Mnoho záhrad som založil umelcom výmenou za obrazy.
Nenávidím závisť
Zvádza sa to na komunistov, ale bohužiaľ je to tu geograficky podmienené, aj v Rakúsku je závisť strašná. Slováci sú závistliví tak spontánne, v Česku je závisť rafinovaná, zozadu, podrazy a podobne. Mucha, keď sa vrátil z Paríža a Ameriky, nikdy nevyhral žiadnu súťaž, a keď mu dali niečo bez súťaže, fresky v Obecnom dome, najväčšiu pýchu Prahy, tak mu ich kolegovia na vernisáži opľuli. Keď človek nezávidí, má oveľa šťastnejší život.
Zápas a cigara
Aj keď som kedysi tvrdil, že vyhrať tenisový zápas je lepšie ako orgazmus, za slobodna som zažil krásne dámske jazdy. Ale ako sa objavil AIDS, považujem promiskuitu za nesmierne riskantný spôsob života, krajšie je posedieť si na verande a dať si cigaru. Ako hráč som nefajčil, ako tréner som vyfajčil aj desať haván denne. Romeo y Julieta. Kedysi nám ich Fidel za korunu dodával, dnes aby si na to človek bral doplnkovú pôžičku.
Vážim si každý deň
Vždy som žil prítomnosťou, nikdy som sa nestaral o také veci ako dôchodok. Boli sme poloprofesionáli, teraz sme polopenzisti, lebo Pragosport za nás neplatil sociálne odvody. Nič som nezdedil, nič neprivatizoval, nereštituoval. Kto sa nadrel, ten si majetok váži viac, ako ten, čo ho dostal. Ľudia si myslia, že peniaze sú šťastie, ale je to v prvom rade starosť. Keď som chodil rok v uniforme bez výložiek, nemal som ani na nové nohavice, bolo mi v živote takmer najlepšie. Mal som cieľ, vedel som, čo chcem. Teraz považujem propagáciu výtvarného umenia za cieľ, ktorý ma vie nadchnúť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.