Robert Fico je už za hranicami známe meno. A o jehu úspechu sa začína čoraz viac hovoriť. Pred dvoma týždňami sme v .týždni uverejnili text od Jiřího Pehe, bývalého poradcu prezidenta Václava Havla, ktorý písal o Ficovi ako o vzore, s ktorým sa má o dva roky porovnať česká vláda Petra Nečasa. Každý, kto videl, ako Robert Fico na programovej konferencii školil lídrov ČSSD, vie, že Fico je už medzi českými sociálnymi demokratmi minimálne tým, čím bol Dzurinda medzi občianskymi demokratmi pred pár rokmi.
.politický vzor
Tam sa to však zďaleka nekončí. Fico je zaujímavý aj pre rakúskych sociálnych demokratov a najnovšie dokonca pre poľských postkomunistov z kedysi mocnej SLD. Túto stranu opäť vedie Leszek Miller, bývalý komunista a v rokoch 2001 až 2004 poľský premiér. Miller viedol stranu v jej zlatých časoch, keď vyhrala voľby so ziskom vyše 41 percent hlasov. Dnes je všetko inak, SLD má dlhodobo menej než desať percent a v posledných voľbách získali len čosi vyše ôsmich percent. Miller nahradil neúspešného predsedu Grzegorza Napieralského, mladíka, ktorý chcel SLD prerobiť na modernú európsku ľavicovú stranu, ktorá bojuje za homosexuálov, potraty a pochoduje proti krížu. Návrat Millera má priniesť aj zmenu politickej stratégie a jej vzorom podľa varšavských kuloárov má byť – čuduj sa svete – Robert Fico. Poľská ľavica by mala znárodnieť a hľadať porozumenie s cirkvou . Robert Fico sa teda minimálne v okolitých krajinách stal politickým vzorom. Kto je však vzorom pre Roberta Fica? S kým sa môže v našich dejinách porovnávať?
.Liptákov test
Ak postavíme nášho najúspešnejšieho ľavicového politika po roku 1990 pred test historika Ľubomíra Liptáka a pozrieme sa na štyri základné znaky, ktoré boli podľa Liptáka prítomné v politike všetkých slovenských ľavicových strán za posledných sto rokov, zistíme prekvapivú vec. Fico sa výrazne odkláňa od tradície slovenskej ľavice a zo štyroch Liptákových znakov spĺňa iba jeden. Nie je totiž ani „kritický k spoločenským štruktúram, inštitúciám a javom v širokom spektre od ekonomického a spoločenského usporiadania až po spôsob a štýl života“ (prvý znak), nepreukazuje „orientáciu na zmenu“ (druhý znak) a už vôbec nie „dôraz na dynamickosť zmien“ (tretí znak). Čiastočne azda spĺňa podmienky štvrtého Liptákovho znaku: „cieľavedomá snaha o rozšírenie pozitívnych dôsledkov zmien na čoraz širší okruh obyvateľstva, počínajúc tretím stavom cez robotnícku triedu až k akýmkoľvek menšinám a hendikepovaným skupinám.“ Lipták tento obraz slovenskej ľavice opísal v roku 1995 v svojej eseji o slovenskej ľavici v 20. storočí, ktorá opäť vyšla v zbierke jeho esejí Storočie dlhšie ako sto rokov v Kalligrame.
Fico sa teda od tradície slovenskej ľavice významne odklonil. Otázku však možno položiť aj inak: S kým sa môže Robert Fico v našich dejinách porovnávať?
Slovenský politik Ivan Dérer, najvýznamenjší socialista z Prvej ČSR, viacnásobný minister a parlamentný poslanec to nebude. Československá sociálnodemokratická strana robotnícka síce vyhrala na Slovensku voľby v roku 1920, nikdy viac to však nezopakovala a pre svoj radikálne antiklerikálny a ľavicovo-progesívny program to ani zopakovať nemohla.
Druhým významným slovenským ľavicovým politikom bol Alexander Dubček. Dubček bol kariérista, nemal problém s angažovaním sa v stalinistickej komunistickej strane a keď cítil dejinný pohyb, stal sa tvárou Pražskej jari. Dubček bol na Slovensku populárny, reprezentoval však niečo dosť odlišné, ako reprezentuje Robert Fico. Zrejme najbližší je Ficovi Gustáv Husák. Mali nielen spoločný zmysel pre geopolitiku (neangažovať sa), ale aj domáci nacionalizmus. Spája ich aj cit pre moc a racionálno-cynický prístup k politike. Lenže Husák zostal aj na úplnom vrchole politickým solitérom a slovenskú komunistickú ľavicu nezmenil. Fico má v tomto zmysle vyššie ambície. Založil novú stranu, vštepil jej novú, netradičnú ideológiu a doviedol ju k demokratickému úspechu. Tak treba vidieť aj jeho miesto v slovenských dejinách. Viac ako akékoľvek porovnanie s minulosťou ho charakterizuje ambícia, že raz budú iných porovnávať s ním.
.politický vzor
Tam sa to však zďaleka nekončí. Fico je zaujímavý aj pre rakúskych sociálnych demokratov a najnovšie dokonca pre poľských postkomunistov z kedysi mocnej SLD. Túto stranu opäť vedie Leszek Miller, bývalý komunista a v rokoch 2001 až 2004 poľský premiér. Miller viedol stranu v jej zlatých časoch, keď vyhrala voľby so ziskom vyše 41 percent hlasov. Dnes je všetko inak, SLD má dlhodobo menej než desať percent a v posledných voľbách získali len čosi vyše ôsmich percent. Miller nahradil neúspešného predsedu Grzegorza Napieralského, mladíka, ktorý chcel SLD prerobiť na modernú európsku ľavicovú stranu, ktorá bojuje za homosexuálov, potraty a pochoduje proti krížu. Návrat Millera má priniesť aj zmenu politickej stratégie a jej vzorom podľa varšavských kuloárov má byť – čuduj sa svete – Robert Fico. Poľská ľavica by mala znárodnieť a hľadať porozumenie s cirkvou . Robert Fico sa teda minimálne v okolitých krajinách stal politickým vzorom. Kto je však vzorom pre Roberta Fica? S kým sa môže v našich dejinách porovnávať?
.Liptákov test
Ak postavíme nášho najúspešnejšieho ľavicového politika po roku 1990 pred test historika Ľubomíra Liptáka a pozrieme sa na štyri základné znaky, ktoré boli podľa Liptáka prítomné v politike všetkých slovenských ľavicových strán za posledných sto rokov, zistíme prekvapivú vec. Fico sa výrazne odkláňa od tradície slovenskej ľavice a zo štyroch Liptákových znakov spĺňa iba jeden. Nie je totiž ani „kritický k spoločenským štruktúram, inštitúciám a javom v širokom spektre od ekonomického a spoločenského usporiadania až po spôsob a štýl života“ (prvý znak), nepreukazuje „orientáciu na zmenu“ (druhý znak) a už vôbec nie „dôraz na dynamickosť zmien“ (tretí znak). Čiastočne azda spĺňa podmienky štvrtého Liptákovho znaku: „cieľavedomá snaha o rozšírenie pozitívnych dôsledkov zmien na čoraz širší okruh obyvateľstva, počínajúc tretím stavom cez robotnícku triedu až k akýmkoľvek menšinám a hendikepovaným skupinám.“ Lipták tento obraz slovenskej ľavice opísal v roku 1995 v svojej eseji o slovenskej ľavici v 20. storočí, ktorá opäť vyšla v zbierke jeho esejí Storočie dlhšie ako sto rokov v Kalligrame.
Fico sa teda od tradície slovenskej ľavice významne odklonil. Otázku však možno položiť aj inak: S kým sa môže Robert Fico v našich dejinách porovnávať?
Slovenský politik Ivan Dérer, najvýznamenjší socialista z Prvej ČSR, viacnásobný minister a parlamentný poslanec to nebude. Československá sociálnodemokratická strana robotnícka síce vyhrala na Slovensku voľby v roku 1920, nikdy viac to však nezopakovala a pre svoj radikálne antiklerikálny a ľavicovo-progesívny program to ani zopakovať nemohla.
Druhým významným slovenským ľavicovým politikom bol Alexander Dubček. Dubček bol kariérista, nemal problém s angažovaním sa v stalinistickej komunistickej strane a keď cítil dejinný pohyb, stal sa tvárou Pražskej jari. Dubček bol na Slovensku populárny, reprezentoval však niečo dosť odlišné, ako reprezentuje Robert Fico. Zrejme najbližší je Ficovi Gustáv Husák. Mali nielen spoločný zmysel pre geopolitiku (neangažovať sa), ale aj domáci nacionalizmus. Spája ich aj cit pre moc a racionálno-cynický prístup k politike. Lenže Husák zostal aj na úplnom vrchole politickým solitérom a slovenskú komunistickú ľavicu nezmenil. Fico má v tomto zmysle vyššie ambície. Založil novú stranu, vštepil jej novú, netradičnú ideológiu a doviedol ju k demokratickému úspechu. Tak treba vidieť aj jeho miesto v slovenských dejinách. Viac ako akékoľvek porovnanie s minulosťou ho charakterizuje ambícia, že raz budú iných porovnávať s ním.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.