Za tie roky, čo pracujem okolo hudby, koncertov a festivalov, som pochopil jednu vec: už ma nebavia tie kapely, mňa už baví len tá hudba. Keď si vypočujem v rádiu nejakú pesničku, viem, ako nastaviť oscilátory, LFO, FM syntézu a filter na zvuk basovej linky, maximálne na tretí pokus nájdem kilo, od ktorého sa pesnička začína, ale ani za nič neviem, čo je to za kapelu. A to už nehovorím o tom, že po pár počutiach si pesničku v hrubých črtách pamätám. Melódiu, úryvky textu a ak je výrazný, aj mostík. Ale interpret? Mohol som ho predtým počuť tisíckrát, ale aj tak neviem, kto to je. Pravdu povediac, ani ma to príliš nezaujíma. Asi zo všetkých týchto dôvodov ma baví hudba, ktorá prináša niečo nové. Je v podstate jedno, o aký konkrétny inovačný prvok ide, dôležitá je inovácia sama. Preto ma dostalo viacero albumov – od vybočujúcich thrash metalistov konca 80. rokov cez britské elektronické legendy 90. až po tie dnešné, miešajúce všetko dokopy. Ale ak mám korunovať kapelu a album, ktorý mi inováciou vyrazil dych, je to jednoznačne album Nevermind od skupiny Nirvana. Fakt. Spomínam si na to, ako keby to bolo dnes večer. Doniesol som si domov na kazete nahratý Nevermind a nič netušiac som si ho pustil. Vtedy o tom vedel akurát môj kamoš, čo mi ho požičal a pár ľudí na Západe. Bol to šok. Po prvom počutí som ho identifikoval ako Beatles s boostrovanou basou, po druhom ako melodickú hrubú hudbu, ktorá však melodicky nemá nič spoločné s 80's hard & heavy. A čím viac som ho počúval, tým menej som vedel, čo to vlastne je. A to sa mi na ňom páčilo najviac. Čyčy je gitarista skupiny Ska-pra šupina a ako pracovník firmy Backline zabezpečuje nástroje a techniku na všetkých väčších hudobných festivaloch na Slovensku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.