Skutočnosť, že Schmittovi trvalo tri mesiace, kým „bol odstúpený“, je príznačná pre jeho celú politickú kariéru. Už za kádárizmu dobýval funkcie konformnosťou a udržiaval sa v nich lojalitou. Po flirte so socialistami, ktorým sa vnucoval za kandidáta na primátora Budapešti, sa primkol k Orbánovi. Tomu sa zapáčil ako nekonfliktná tvár pre stredových voličov, akási protiváha vyhranenosti iných podlídrov Fideszu, ktorí boli určení na „lovenie“ hlasov napravo od Orbána.
Schmitt pritom nie je typický karierista. Prerazil aj vo svete súťaže a výkonu. Je dvojnásobný olympijský víťaz v šerme, čo podvodom dosiahnuť nemohol, a aj v športovej diplomacii sa vyšplhal vysoko (podpredseda MOV). To, že pre titul podvádzal už ako rešpektovaný a zabezpečený človek, prezrádza nenásytnú túžbu po úspechu, ktorá zbúrala všetky etické zábrany.
Opozícia a „jej“ médiá – v rámci totálnej vojny s Fideszom – na katastrofálnom zlyhaní Orbánovej figúry v najvyššej funkcii doslova hodovali. S ústredným motívom, že ten Orbán, ktorý urobil z Gyurcsánya a jeho legendárneho „klamali sme ráno, večer, v noci“ morálnu otázku, sa k morálnemu bankrotu svojho prezidenta postavil s úplne iným metrom. „Prezident je nedotknuteľný,“ hovoril napríklad dlho. To bola oprávnená kritika do troch dní po tom, čo senát univerzity odňal Schmittovi doktorský titul. Ale presne tak, ako je evidentné, že Orbán mal ukončiť trápnosť skôr, bil do očí aj dvojaký meter tejto kritiky: Tí istí politici a publicisti nevyžadovali napríklad demisiu expremiéra Medgyessyho (2002 až 2004) keď sa prevalilo, že bol agentom tzv. odboru III/III (maďarská ŠtB). To bol azda menší morálny prešľap?
Obrovská energia, ktorú ľavica vrhla do detronizácie Schmitta, spustila takto nečakané otrasy. Ako protiúder z Fideszu, a jemu blízkych médií, totiž prichádza požiadavka po širšom preskúmaní doktorátov politikov. Prevažne off record, ale občas i on record sa totiž akademickí funkcionári vyjadrujú, že Schmitt nie je zďaleka jediný prípad. Podozrenie, že tzv. spoločenské elity požívali pri získavaní titulov „úľavy“ (napríklad vo forme prižmurovania oka konzultantov a oponentov), už prinieslo aj konkrétny výsledok: Na stránke Viktora Orbána visí od piatka celá jeho dizertačná práca. Zatiaľ na rozdiel od Gyurcsánya, ktorý si (to nie je vtip) už najal 50 aktivistov, aby jeho prácu vyhľadali, lebo ju nevie nájsť...
Volanie po publicite podporuje aj odporúčanie ombudsmana ešte z roku 1997, že doktorské a kandidátske práce sú síce pod ochranou autorského práva, ale ak je autorom politik, sprístupnenie diela si nevyžaduje osobný súhlas. Je teda veru možné, že demisiou Schmitta sa plagiátorská aféra nekončí, ale ide do ďalšieho, zrejme ešte zaujímavejšieho kola.
Schmitt pritom nie je typický karierista. Prerazil aj vo svete súťaže a výkonu. Je dvojnásobný olympijský víťaz v šerme, čo podvodom dosiahnuť nemohol, a aj v športovej diplomacii sa vyšplhal vysoko (podpredseda MOV). To, že pre titul podvádzal už ako rešpektovaný a zabezpečený človek, prezrádza nenásytnú túžbu po úspechu, ktorá zbúrala všetky etické zábrany.
Opozícia a „jej“ médiá – v rámci totálnej vojny s Fideszom – na katastrofálnom zlyhaní Orbánovej figúry v najvyššej funkcii doslova hodovali. S ústredným motívom, že ten Orbán, ktorý urobil z Gyurcsánya a jeho legendárneho „klamali sme ráno, večer, v noci“ morálnu otázku, sa k morálnemu bankrotu svojho prezidenta postavil s úplne iným metrom. „Prezident je nedotknuteľný,“ hovoril napríklad dlho. To bola oprávnená kritika do troch dní po tom, čo senát univerzity odňal Schmittovi doktorský titul. Ale presne tak, ako je evidentné, že Orbán mal ukončiť trápnosť skôr, bil do očí aj dvojaký meter tejto kritiky: Tí istí politici a publicisti nevyžadovali napríklad demisiu expremiéra Medgyessyho (2002 až 2004) keď sa prevalilo, že bol agentom tzv. odboru III/III (maďarská ŠtB). To bol azda menší morálny prešľap?
Obrovská energia, ktorú ľavica vrhla do detronizácie Schmitta, spustila takto nečakané otrasy. Ako protiúder z Fideszu, a jemu blízkych médií, totiž prichádza požiadavka po širšom preskúmaní doktorátov politikov. Prevažne off record, ale občas i on record sa totiž akademickí funkcionári vyjadrujú, že Schmitt nie je zďaleka jediný prípad. Podozrenie, že tzv. spoločenské elity požívali pri získavaní titulov „úľavy“ (napríklad vo forme prižmurovania oka konzultantov a oponentov), už prinieslo aj konkrétny výsledok: Na stránke Viktora Orbána visí od piatka celá jeho dizertačná práca. Zatiaľ na rozdiel od Gyurcsánya, ktorý si (to nie je vtip) už najal 50 aktivistov, aby jeho prácu vyhľadali, lebo ju nevie nájsť...
Volanie po publicite podporuje aj odporúčanie ombudsmana ešte z roku 1997, že doktorské a kandidátske práce sú síce pod ochranou autorského práva, ale ak je autorom politik, sprístupnenie diela si nevyžaduje osobný súhlas. Je teda veru možné, že demisiou Schmitta sa plagiátorská aféra nekončí, ale ide do ďalšieho, zrejme ešte zaujímavejšieho kola.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.