Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako Španieli dobýjali Čínu

.hugh Thomas .časopis .klub

Mohlo imperiálne Španielsko na vrchole moci dobyť a podmaniť si Čínu? Ako si plány na podmanenie predstavovali samotní Španieli, prečo k tomu nikdy nedošlo a aké dôsledky to malo pre Čínu a Západ? Píše Lord Hugh Thomas.

Filipíny si Španieli podmanili výpravou, ktorá vyplávala z pobrežia Mexika v 60. rokoch 16. storočia. Keď na týchto ostrovoch pristála v roku 1521 slávna Magellanova expedícia, predstavivosť Európanov začala narastať. A tak vznikli takmer neuveriteľné plány a sny mnohých vtedajších obyvateľov Mexiko City, ako dobyť a ovládnuť Čínu.
Magellan (prezývka Fernão de Magalhãesa) bol Portugalčan, ktorý slúžil španielskej korune, v službách ktorej podnikol aj svoju globálnu moreplavbu. Filipínske súostrovie nazval San Lázaro, ale toto meno neprežilo.  Magellana zabili v boji na ostrove Cebú. Príchod jeho expedície odmietali miestni naturales, ktorých vtedy objavitelia nazývali Indiáni. Vedenie prudko zredukovanej expedície tak prešlo na Juana Sebastiána de Elcano, Baska, ktorý neskôr ako prvý demonštroval, že zem je guľatá. Magellanovou chybou bolo, že predtým, než opustil Sanlúcar de Barrameda, nemal dostatok strelného prachu. Mohlo mu to zachrániť život.  

.rozdelenie sveta
Tieto a podobné výpravy otvorili otázku, kde sa končia portugalské záujmy a kde sa začínajú tie španielske. Pápež preto v roku 1493 v zmluve z Tordesillas nakreslil čiaru, ktorá oddeľuje portugalské a španielske záujmy v Atlantiku a Brazílii. Nikto však naisto nevedel, že zem je guľatá, preto bola neistota na Východe vyriešená ďakšou zmluvou zo Saragossy v roku 1529.  Touto zmluvou sa Španieli vzdali všetkých záujmov v legendárnych Korenistých ostrovoch, vznikla demarkačná čiara a vždy chudobný španielsky kráľ získal od toho portugalského kráľovskú odmenu vo výške 350-tisíc dukátov ako náhradu. Zmluva zo Saragossy mohla znamenať koniec španielskych záujmov vo východnej Indii a na tajomných ostrovoch San Lázaro. Špekulácie však pokračovali, a tak sa takmer nesmrteľný Pedro de Alvarado, Cortésov veľký priateľ a zástupca, „syn slnka“, ako mu pre jeho vlasy hovorili Mexičania, rozhodol zorganizovať flotilu s cieľom navštíviť a prípadne kolonizovať toto súostrovie. Alvaradova expedícia sa však vinou povstania v Novom Španielsku nikdy neuskutočnila, ale jeden z jeho veliteľov, Ruy López de Villalobos, na more vyplával, prešiel celý Tichý oceán a dostal sa na najjužnejší ostrov Filipín.  Portugalčania ho síce svojimi manévrami vytlačili, ale aj tak zanechal  v dejinách stopu, keď súostrovie nazval podľa mladého španielskeho regenta a budúceho kráľa Filipa II.  
Jeden z členov jeho posádky bol aj mních a dobrodruh Andrés de Urdaneta. Trvalo mu dlhý čas, kým sa z Pacifiku vrátil späť do Mexika, ale keď prišiel a podal o svojich cestách správu, španielska koruna rozhodla o svojej trvalej prítomnosti na ostrovoch. Poverenie získal López de Legazpi.

.vládca Filipín
Legazpi bol pôvodom Bask z Guipúzcoa, kde bol, podobne ako jeho otec, notárom. Zostal ním aj  v Mexiku. Keď v roku 1565 vyplával cez Tichý oceán, bol už starším mužom a vdovcom s deviatimi deťmi. Na Filipínach sa najskôr usadil na ostrove Leyte, neskôr prešiel na ostrov Mactan, a napokon skončil na ostrove Luzón. Dobýjanie týchto území bolo pomerne jednoduché, keďže – ako to zachytil mních z rádu sv. Augustína Martín de Rada – „Filipínčania nemali ani kráľov, ani pánov, ktorí by tomuto obrovskému územiu vládli. Ich typickou obcou bola spoločnosť žijúca v malom pueble, ktorá predstavovala maličkú republiku svojho druhu, riadenú istým typom oligarchie. Výnimkou bola oblasť Manily, kde sa moslimom podarilo založiť ambicióznejší a efektívnejší režim.“ Moslimovia boli, podľa otca rádu, takí istí dobyvatelia ako Španieli, akurát menej rafinovaní a viac brutálni. Legazpimu sa pomerne ľahko podarilo presvedčiť domorodé obyvateľtvo, že Španieli boli súčasne osloboditeľmi a ich novými vládcami. Legazpiho expedícia narazila v tom čase aj na problémy, najmä keď v prvom roku naturales odmietli pestovať všetko, čo chceli Španieli  konzumovať.
Legazpi založil španielske mesto v Manile, na mieste, kde sa predtým nachádzalo rozsiahle moslimské sídlo. Španieli spravili z Manily hlavné mesto a začala sa kolonizácia ostrovov. Trojsťažňová loď s názvom Manila, ktorá spájala Filipíny s Novým Španielskom a vozila čínske produkty ako keramiku a hodváb, ktoré v Mexiku menila za striebro, začala písať svoju slávnu a dlhú históriu. Približne v tomto momente začala svoju existenciu aj španielska romantická myšlienka pokračovať v kolonizácii a posunúť sa z Filipín do Číny. Ako prvý píše kráľovi Filipovi II. Legazpi, navrhuje postaviť šesť lodí, ktoré by mali „preskúmať celé pobrežie Číny a urobiť dohody s tamojšími panovníkmi.“ Onedlho sa pridal aj augustínsky mních, ktorý o Číne píše, ako keby to bola ďalšia destinácia na mape španielskej imperiálnej agendy: „Na to, aby sme obsadili také obrovské teritórium s takou ohromnou populáciou, budeme potrebovať ľudí, ktorí budú pripravení riešiť čokoľvek bude treba, aj keď o Číňanoch sa hovorí, že sú všetko možné, len nie útoční a agresívni.“ Tak to stálo v liste darovanom v júli 1569.
Od tohto momentu začali Španieli svedomito zbierať všetky informácie o Číne tak od Portugalcov, filipínskych obchodníkov, ako aj čínskych imigrantov a obchodníkov v Manile a okolí.

.čínsky projekt
Legazpi, ktorému išlo na sedemdesiatku, sa v tom čase správal ako dobyvateľ, ktorému nebolo páru. Kráľovi napísal druhý list, kde tvrdil, že „s Božou pomocou si ich môžeme podmaniť ľahko a s neveľkým počtom ľudí.“ Kráľovský miestodržiteľ a správca Nového Španielska Enríquez, ktorý bol poverený aj správou Filipín,  dáva po krátkom zdržaní vo februári 1572 Juanovi de la Isla, ktorý bol predtým jedným z Legazpiho kapitánov, nové inštrukcie, aby podnikol malé objavné cesty smerom k Číne. Dostal na to tri dobré lode. Zdá sa, že po víťazstve spojencov pri Lepante súhlasí aj španielsky kráľ Filip. Inštrukcie totiž hovoria nielen o podniknutí cesty, ale aj „podrobení krajiny pre Španielsko“.
A tak čínsky projekt, la empresa de China, ovládol mysle španielskeho miestodržiteľa, Rady pre správu Indie v Španielsku aj guvernéra v Manile.
Ambície španielskych dobyvateľov sa zdali v tých časoch takmer neobmedzené. Dokazuje to aj list hlavného notára Manily Hernanda Riquela. Tento úradník si myslel, že Čínu možno dobyť s menej ako 60 dobre vybranými Španielmi. Po tom, ako Legazpi zomrel, nový guvernér Filipín Guido de Lavezaris Rade pre správu Indie povedal, že ani on o potrebe španielskej expanzie nepochybuje: „Som presvedčený, že snaha rozšíriť a zväčšiť vládu Jej veličenstva, rovnako ako rozšíriť poznanie katolíckej viery takému veľkému množstvu ľudí žijúcich v barbarstve a slepote, nájde podporu.“
Vyhliadky na inváziu do Číny začali trápiť kráľovského miestodržiteľa Enríqueza, čo bolo len prirodzené, keďže právomoc vybrať toho správneho muža, ktorý povedie expedíciu do krajiny Ming, bola na ňom. Nakoniec vybral jedného zo skúsených Legazpiho dôstojníkov, Juana Pabla de Carrióna. Aj Carrión bol o význame expanzie stopercentne presvedčený: „Tie ostrovy (myslel tým na Čínu, pozn. aut.) sú také bohaté a v porovnaní s Filipínami také rozsiahle, že treba urobiť takmer čokoľvek, aby sme ich priviedli pod španielsku kontrolu.“ Bol ochotný na vlastné náklady pre tento cieľ postaviť jednu veľkú a dve menšie lode.
Kráľ Filip sa o tieto pozoruhodné sny zaujímal, v prvom rade ho však zamestnávala vzbura v Nizozemsku. Aj preto svoje rozhodnutie odkladal. Cez Atlantik však stále prichádzali listy o tom, čo treba spraviť na opačnej strane Tichého oceánu. Číňania v tom čase Španielom dokonca na svojom území ponúkli malú komerčnú enklávu na pobreží Fudžianu, porovnateľnú s tým, čo získali Portugalci v Makau. Mali ju spravovať augustiánski mnísi a chrániť malý oddiel španielskych vojakov s Miguelom de Loarcom, ďalším z Legazpiho mužov, na čele. Filipíny boli španieskymi kolonizátormi rozdelené na encomiendas, čo bol ten istý princíp, ktorý sa dodržiaval vo všetkých amerických kolóniách. Encomienda bol grunt s ľuďmi, za ktorých dobyvatelia preberali zodpovednosť aj výhody.

.prvá výprava
Prvá španielska expedícia vyplávala z Manily do Číny v júni 1575. Niektorí z vojakov, ktorí plávali na sever , verili, že sú súčasťou expedície, ktorá predstihuje aj to, čo dosiahli Cortés a Pizarro. Hoci mnísi mali na mieste ostať a vojaci sa mali vrátiť do Manily, ich chúťky to len stimulovalo. Novým guvernérom sa v Manile stal dr. Francisco de Sande, vzdelanec z univerzity v Salamanke, ambiciózny a presvedčivý muž. Šiesteho júna 1576 napísal kráľovi Filipovi list, kde predstavil svoj plán na dobytie Číny s armádou v počte štyri- až šesťtisíc vojakov, čiastočne z Nového Španielska a čiastočne z Peru. Sande vypracoval aj niekoľko návrhov, ako by vojna proti Číne mala byť v súlade s doktrínou spravodlivej vojny. Neboli čínski vojaci hodní opovrhnutia? Aj keď ich bolo množstvo, bolo medzi nimi aj mnoho sodomitov, zlodejov a pirátov. Takéto obvinenia zvykli Španieli robiť často, keď pripravovali nový útok. Minimálne v prípade Nového Španielska čiže dnešného Mexika zazneli rovnaké poznámky. Sande si myslel, že najlepšie by bolo, keby sa podarilo podmaniť si najskôr jednu provinciu Číny a potom postupne presvedčiť Číňanov, že sú osloboditelia. O niečo podobné sa snažil svojho času aj Cortéz. Španielsko by následne využilo služby čínskych kolaborantov na podmanenie ďalších provincií, podobne ako využilo Mexiko po roku 1521.
Takéto a podobné myšlienky sa udomácňovali po celej ríši. Sudca Diego García de Palacio z najvyššieho súdu v Guatemale písal v marci 1578 kráľovi, že by bolo vhodné v strednej Amerike najať 4 000 mužov a poslať ich do Číny. Kráľa požiadal, aby poslal bronz na výrobu zbraní.
Rada pre správu Indie bola v tejto veci nerozhodná. Hovorilo sa, že Čína má dobre vyzbrojenú armádu v počte päť miliónov mužov, takže dobytie nemuselo prebehnúť tak ľahko, ako sníval sudca Palacios. Kráľ si tiež nebol istý „či vaša idea podmaniť si Čínu je taká aktuálna, že by mala prebehnúť už teraz“. Guvernérovi Sandemu napísal: „Zdá sa mi, že teraz nie je ten správny čas, aby sme o tejto veci diskutovali.“ Namiesto toho kráľ uvažoval o tom, že vládcovi Pekingu pošle nejaké dary. Vrátane svojich portrétov, ktorých autorom bol jeho obľúbený maliar Sánchez Coello.

.potrebujeme viac vojakov
Ale hovoriť o konci plánov na dobytie Číny nemožno. Návrat k vojenskému stanovisku bol do veľkej miery zásluhou odhodlaného jezuitu Alonsa Sáncheza, ktorý v marci 1582 začal hovoriť o niečom, čo nazýval „čínske kráľovstvá“. Keď prišiel do Manily, vyhlásil, že je nemožné rozširovať Evanjelium bez vojenskej ochrany a dookola  hovoril o prekvapivých benefitoch, ktoré by „čínsky projekt“ pre Španielsko mal. Myslel si však, že všetci jeho predchodcovia podceňovali množstvo vojakov potrebných na operáciu. On hovoril o potrebe asi desaťtisíc mužov na dobytie celej Číny, pričom na získanie Cantonu by stačilo asi 200 mužov.
Otec Sánchez zistil, že v Manile našiel poslucháčov, ktorí mu rozumejú. Biskupom v Manile bol muž menom Domingo de Salazar, človek mnohých kvalít. Predtým pôsobil v Novom Španielsku, kde sa dobre naučil miestnu reč a bol schopný kázať domorodcom. Zriedka súhlasil s tunajším guvernérom, ktorým sa stal Diego Ronquillo, ale v tomto prípade si obidvaja mysleli, že na porazenie Číny bude stačiť osemtisíc mužov a dvanásť veľkých lodí. Malo to zaručiť rovnaký výsledok, ako dosiahol Cortés v Mexiku a Pizzaro v ríši Inkov.  
Na jar 1583 zvolal guvernér Ronquillo v Manile stretnutie a témou bola diskusia o „čínskom projekte“. Odohrala sa tu diskusia, či má španielsky kráľ vôbec legitímne právo na takúto operáciu. Biskup Salazar predstavil niečo, čo nazval právno-teologickým procesom, ktorý by otvoril možnosť na podriadenie si krajiny. Tento plán poslal pápežovi. Trval na tom, že akýkoľvek konflikt bude musieť spĺňať podmienky spravodlivej vojny. Guvernér napísal, že podľa neho nepredstavuje dobytie Číny žiadny problém. Zdôrazňoval len potrebu nájsť osemtisíc mužov.
Treba povedať, že mnohí španielski kolonisti boli z podobných úvah a snov nešťastní. Portugalčania, ktorých Španieli po smrti ich posledného nezávislého monarchu anektovali, sa obávali komerčných dôsledkov a ani portugalskí jezuiti, ktorí mali na Ďalekom východe omnoho väčšie skúsenosti, so svojimi španielskymi bratmi nesúhlasili.
Napriek tomu na jar 1586 prišla najväčšia podpora na podmanenie si Číny práve od náboženskej komunity žijúcej na Filipínach. Generálni predstavení náboženských rádov boli zvolaní predsedom najvyššieho súdu, ktorému sa hovorilo Audiencia, a títo muži súhlasili, že Španielsko by z podmanenia Číny malo prospech, bola však na to potrebná armáda desať- až dvanásťtisíc mužov, na ktorej čele mal stáť guvernér Filipín.  Vojaci mohli pochádzať z ktorej koľvek časti ríše, ale podľa náboženských predstaviteľov mali byť zvýhodnení Baskovia. Pomôcť im malo aj šesťtisíc Japoncov a 500 afrických otrokov. Podceniť sa nemala ani výzbroj, ani dosť peňazí na podplácanie niektorých čínskych mandarínov. Návrhy tohto zaujímavého zhromaždenia hovorili aj o potrebe založiť veľký počet nových čínskych encomiendas, novej generácie čínskych sudcov, vojvodcov, šľachticov, miestodržiteľov a tiež založenia infraštruktúry nových univerzít, kláštorov a vojenských opevnení.
Od začiatku mala byť podporovaná politika mestizaje, miešania sa  Španielov s Číňanmi. Čínske ženy mali povesť „vážnych, čestných, verných a vznešených žien, ktoré mali okrem toho veľký pôvab, osobnú krásu a zmysel pre diskrétnosť.“ Podmanenie Číny, ako verili provinciáli náboženských rádov, by celkom isto bolo nasledované rozšírením vplvyu do Indie, kontinentálnej Číny, Kambodže, Siamu, aj Bornea a Sumatry.

.vojna, ktorá všetko rozhodla
Do Manily začali čoskoro prichádzať dobrovoľní vojaci z Nového Španielska, Kuby, aj Japonska. Istý japonský kapitán ponúkol na výpravu do Číny alebo na Borneo šesťtisíc svojich mužov. Kubáncov viedol Francisco de Luján. Keby išli veci dobre, možno by sa bol stal markízom zo Žltej rieky.  Alonso Sánchez bol menovaný procuradorom zástupcov rádov na Filipínach a vycestoval do Španielska za kráľom Filipom, aby mu predostrel plány na posúdenie.
Filip stretol Sáncheza trikrát. Ako bolo v podobných prípadoch zvykom, vymenoval komisiu, ktorá mala preštudovať odporúčania, ktoré prišli z Manily. Komisiu tvorili vysokopostavení a rešpektovaní členovia. Alonso Sánchez rozumel, ako uvažujú a sám mal zmysel pre primeranosť požiadaviek. Po tom, ako bola v auguste roku 1588 pri Britských ostrovoch zničená Neporaziteľná armáda, vedel, že ďalšia veľká námorná expedícia potrebuje odklad. Generálny predstavený jezuitského rádu Claudio Acquaviva preto žiadal Sáncheza, aby odcestoval do Ríma a hovoril o týchto plánoch s pápežom. Sánchez tak urobil a s pápežom sa stretol. Vlastne až s piatimi, v rýchlom tempe po sebe idúcimi pápežmi: Sixtom V., Urbanom VII., Gregorom XIV., Inocentom IX. a Klementom VIII.
Myšlienka na vojenskú výpravu a podmanenie si Číny nebola nikdy explicitne odmietnutá. Nič sa však nestalo. Veľký kráľ Filip veril, že váhanie a ticho je tou najlepšou reakciou na predstavy jeho filipínskych guvernérov a ich náboženských spojencov. Vysokí štátni úradníci nemali povolené reagovať na ich listy, kým nebolo rozhodnuté, čo im majú odpísať.  A tak sa táto veľká príležitosť stratila. Doba španielskej expanzie sa chýlila k svojmu koncu. A kresťanstvo sa, na rozdiel od Nového Španielska, nestalo dominantným náboženstvom Číny.  

Lord Thomas je autor knihy o zlatom období španielskych dejín.  Text odznel ako prednáška na britskej ambasáde v Mexiku a vyšiel ako článok v marcovom čísle časopisu Standpoint magazine.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite