Fenikel je jednou z najvýznačnejších rastlín našej západnej kultúry. Aspoň tak o ňom hovoria zmienky v najstarších spisoch. Iste si spomínate na starogrécke mýty. Bájny Prometeus v nich z Diovho paláca priniesol ľudstvu oheň a poznanie. Málokto si však všimne, že na tento svoj priekopnícky počin potreboval práve fenikel. Uvedomil si totiž, že nemôže chytiť fakľu priamo pred očami Dia a hybaj v nohy. Vymyslel teda prefíkaný plán. V dutinkovej feniklovej vňati z hory prepašoval rozhorúčené uhlíky a až na zemi z nich rozdúchal oheň. Ostatné už vieme. Za tento odvážny čin ho Zeus potrestal priviazaním o bralo na Kaukaze, kde mu každý deň prišiel orol vyzobať pečeň. Tá mu do rána dorástla, čo Prometeovi dodnes závidí nejeden notorik.
Ale späť k nášmu feniklu. Jeho úloha sa totiž v dejinách ľudstva týmto ohňovým extempore zďaleka nekončí. Fenikel sa do histórie a dokonca do histórie športu vpísal priamo svojim menom. Konkrétne ide o bitku pri Maratóne. Tú bitku tak pomenovali podľa lúky, kde proti sebe približne v auguste roku 490 pred Kristom bojovali Gréci a Peržania. Kam sa noha bojovníka na tej lúke pohla, zakopla o fenikel, pretože na nej nič iné ako tento voňavý, kultivovanejší kôpor so šťavnatou hľuzou nerástlo. No a fenikel sa po starogrécky vraj povie, čuduj sa svete, marathon. Už vidím tie pretiahnuté tváre všetkých oddaných vytrvalcov. Chápem, nie je to bohviečo po toľkých rokoch lopoty zitiť, že keď pobehnú 42, 195 kilometra, vlastne bežia fenikel a keď polovicu, tak polfenikel. Ale život sa s nikým nemazná.
Do ostatnej Európy pestovanie feniklu rozšírili zo Stredomoria dominikánski mnísi. Udialo sa tak v stredoveku a táto prapodivná rastlinka sa začala okamžite využívať vo veľkom. Ľudia z nej vedeli spracovať skoro všetko. V našich končinách boli z feniklu známe skôr semienka. Staré matere z nich robili čaj pre batoľatá, pretože poznali známe latinské príslovie semen foeniculi pellit spiracula culi, čo vo veľmi voľnom a slušnom preklade znamená, že feniklové semiačka vedia človeka poriadne prevetrať. Liečivé učinky feniklu vypozorovali už v Antike. Tam ho predpisovali nielen na tráviace ťažkosti, ale vraj aj dokonale čistil zrak. Po jeho požití vraj cnostný rímsky občan okamžite videl veci jasnejšie.
Najlepšiu službu však fenikel vždy odviedol v kuchyni. Jesť sa dá z neho skoro všetko – od listov, v ktorých sa zvyknú piecť zabalené ryby cez stopky, ktoré dodajú vývarom a ragú nádherný anízový nádych až po šťavnatú hľuzu, ktorú dnes už, chvalabohu, dostaneme skoro v každom poriadnom supermarkete.
Charakteristická chuť a vôňa feniklu okamžite zaujala aj výrobcov alkoholu a práve tu fenikel opäť výrazne vstupuje do dejín Európy a mieša karty – tentoraz na poli kultúry. Ako hlavná ingrediencia spolu s anízom a palinou sa objavuje v slávnom likéri 19. storočia – v absinte. Vďaka feniklu teda môžeme obdivovať temné metafory prekliatych básnikov a kochať sa nezvyčajnými farebnými kombináciami impresionistov.
Keď to zhrnieme, nie je pomaly oblasť, v ktorej by fenikel nemal v Európe prsty. Vpusťme ho preto pokojne aj do našej kuchyne. Určite do nej prinesie prinajmenšom niečo také objavné, ako bol kedysi ten Prometeov oheň.
Autor je scenárista.
Pripravme si fenikel/
Používať fenikel v kuchni sa nemusíme báť, je to zelenina, s ktorou môžeme narábať podobne ako napríklad s cibuľou či zelerom. Jeho chuť a vôňa nie je taká výrazná a intenzívna, ako sme zvyknutí pri jeho semenách, preto ho môžeme používať naozaj smelo. Skúsme napríklad pri klasickom pečení dobre prerasteného bravčového bôčika ako podklad pod mäso použiť namiesto cibule pozdĺžne, na hrubšie plátky nakrájaný fenikel. Mäso chytí ľahkú príchuť anízu a pokiaľ bôčik počas pečenia málinko podlejete bielym vínom, budete mať na tanieri poklad. Fenikel mäso odľahčí a dodá mu šmrnc. Navyše ho taký udusený môžete k mäsu servírovať ako skvelú a chutnú prílohu. Fenikel sa však nemusí len dusiť či piecť. Skvelý je aj surový, nadrobno pokrájaný v akomkoľvek šaláte. Ideálne je to vyskúšať teraz, keď začína jar a na trhu ešte nie sú naporúdzi prvé jarné zeleniny. Prinesie vám na jazyk čerstvý závan nadchádzajúcej jari a horúceho leta.
Ale späť k nášmu feniklu. Jeho úloha sa totiž v dejinách ľudstva týmto ohňovým extempore zďaleka nekončí. Fenikel sa do histórie a dokonca do histórie športu vpísal priamo svojim menom. Konkrétne ide o bitku pri Maratóne. Tú bitku tak pomenovali podľa lúky, kde proti sebe približne v auguste roku 490 pred Kristom bojovali Gréci a Peržania. Kam sa noha bojovníka na tej lúke pohla, zakopla o fenikel, pretože na nej nič iné ako tento voňavý, kultivovanejší kôpor so šťavnatou hľuzou nerástlo. No a fenikel sa po starogrécky vraj povie, čuduj sa svete, marathon. Už vidím tie pretiahnuté tváre všetkých oddaných vytrvalcov. Chápem, nie je to bohviečo po toľkých rokoch lopoty zitiť, že keď pobehnú 42, 195 kilometra, vlastne bežia fenikel a keď polovicu, tak polfenikel. Ale život sa s nikým nemazná.
Do ostatnej Európy pestovanie feniklu rozšírili zo Stredomoria dominikánski mnísi. Udialo sa tak v stredoveku a táto prapodivná rastlinka sa začala okamžite využívať vo veľkom. Ľudia z nej vedeli spracovať skoro všetko. V našich končinách boli z feniklu známe skôr semienka. Staré matere z nich robili čaj pre batoľatá, pretože poznali známe latinské príslovie semen foeniculi pellit spiracula culi, čo vo veľmi voľnom a slušnom preklade znamená, že feniklové semiačka vedia človeka poriadne prevetrať. Liečivé učinky feniklu vypozorovali už v Antike. Tam ho predpisovali nielen na tráviace ťažkosti, ale vraj aj dokonale čistil zrak. Po jeho požití vraj cnostný rímsky občan okamžite videl veci jasnejšie.
Najlepšiu službu však fenikel vždy odviedol v kuchyni. Jesť sa dá z neho skoro všetko – od listov, v ktorých sa zvyknú piecť zabalené ryby cez stopky, ktoré dodajú vývarom a ragú nádherný anízový nádych až po šťavnatú hľuzu, ktorú dnes už, chvalabohu, dostaneme skoro v každom poriadnom supermarkete.
Charakteristická chuť a vôňa feniklu okamžite zaujala aj výrobcov alkoholu a práve tu fenikel opäť výrazne vstupuje do dejín Európy a mieša karty – tentoraz na poli kultúry. Ako hlavná ingrediencia spolu s anízom a palinou sa objavuje v slávnom likéri 19. storočia – v absinte. Vďaka feniklu teda môžeme obdivovať temné metafory prekliatych básnikov a kochať sa nezvyčajnými farebnými kombináciami impresionistov.
Keď to zhrnieme, nie je pomaly oblasť, v ktorej by fenikel nemal v Európe prsty. Vpusťme ho preto pokojne aj do našej kuchyne. Určite do nej prinesie prinajmenšom niečo také objavné, ako bol kedysi ten Prometeov oheň.
Autor je scenárista.
Pripravme si fenikel/
Používať fenikel v kuchni sa nemusíme báť, je to zelenina, s ktorou môžeme narábať podobne ako napríklad s cibuľou či zelerom. Jeho chuť a vôňa nie je taká výrazná a intenzívna, ako sme zvyknutí pri jeho semenách, preto ho môžeme používať naozaj smelo. Skúsme napríklad pri klasickom pečení dobre prerasteného bravčového bôčika ako podklad pod mäso použiť namiesto cibule pozdĺžne, na hrubšie plátky nakrájaný fenikel. Mäso chytí ľahkú príchuť anízu a pokiaľ bôčik počas pečenia málinko podlejete bielym vínom, budete mať na tanieri poklad. Fenikel mäso odľahčí a dodá mu šmrnc. Navyše ho taký udusený môžete k mäsu servírovať ako skvelú a chutnú prílohu. Fenikel sa však nemusí len dusiť či piecť. Skvelý je aj surový, nadrobno pokrájaný v akomkoľvek šaláte. Ideálne je to vyskúšať teraz, keď začína jar a na trhu ešte nie sú naporúdzi prvé jarné zeleniny. Prinesie vám na jazyk čerstvý závan nadchádzajúcej jari a horúceho leta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.