Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Gemer 007: spánok buditeľov

.časopis .týždeň doma

Ponúkame vám alternatívu k

Ponúkame vám alternatívu k úmornému letnému objavovaniu pamiatok, prírodných krás či zábavných parkov domoviny. Seriál štyroch reportáží priblíži miznutie posledných stôp identity kedysi slávnych žúp (stolíc) Uhorska. Čo z nej prežilo na ceste od petrolejky k internetu?


Pre pospolitý robotný ľud slúžili kedysi hranice župy ako vymedzenie uchopiteľného vesmíru. Čas sa meral rytmom konských či volských povozov putujúcich na trhy a jarmoky. Gazdovia prešli sto kilometrov možno za rok, nie za hodinu ako dnes. Celoživotný obzor vymedzoval kopec, za ktorým bývajú „tí druhí“ a nepoznaní – podľa legiend spravidla horší, obdarení nižším intelektom a komunikujúci čudným nezrozumiteľným nárečím.
Napokon, až do polovice 19. storočia sa o národe ako entite hovoriť príliš nedá. Hlavné vymedzenie neviedlo na línii Slováci – Maďari, či katolíci – evanjelici. Treba hovoriť skôr o hrdých Gemerčanoch, Spišiakoch, Oravčanoch či Šarišanoch. Každá stolica tvorila štát v štáte.

.lonely planet Gemer
Jedným z najslávnejších gemerských mestečiek so vzácnymi nástennými maľbami v evanjelickom kostole je nepochybne Štítnik. Práve tu, pri hrdzavej informačnej tabuli by azda mohla začínať naša pomyselná gotická cesta. Tu, kde chlapča na prišelca rutinne dobiedza: „Ujo, nechcete do kostola? Krstná má kľúče.“ A potom odbehne, aby si s kamarátmi zahralo futbal, medzi stromami pár metrov od kostola. A vy si medzitým prečítate na zdrape papiere priklincovanom na westernový spôsob na drevených vrátach, že fotografovanie v kostole stojí stovku. Sto korún, to je tu veľa. Príliš veľa.
„Akú kávu chcete? Normálnu alebo nesku?“ opýta sa v bare dievčina za pultom. Nuž, radšej tú normálnu. Kým zovrie voda, vybehne von, aby pomohla otcovi, ktorý sa trápi s montážou slnečníka. Výjav pozoruje mamina. Tá sedí na drevenej lavičke so sučkou Nikolkou, ktorá podchvíľou zlostne štekne bezpečne uvelebená v jej lone. Aj samotný ponurý „bar“ je však ukotvený v akomsi socialistickom bezčasí: koženkové kreslá, kachle na uhlie, blikajúci výherný (či skôr prieherný) automat, roztomilá archaická mucholapka, kde muchy doslova sadli na lep... a k tomu neodmysliteľné obrázky nahých slečien nalepené na čiernej drevenej stene. To všetko je kolorit, pamätihodnosť sama osebe.
Áno, môžete sedieť v ktoromkoľvek štítnickom pohostinstve, či tu, v susednom bare Bosorka alebo v krčme na námestí, kde vám dajú kávu a keksy za neuveriteľných sedemnásť korún, všade vás, pozorujúc malátnych Rómov na aktivačných prácach postávajúcich s metlou, premkne nástojčivý pocit, že čas tu zastal kdesi na pomedzí feudalizmu a socializmu. Dokonca aj ten normalizačný Dalibor Janda, či ako sa volá, spieva z obecného rozhlasu „padá hvězda do tvých vlasů“ . Potom v amplióne čosi zachrapčí a úradníčka stroho zahlási, že na námestí sa nachádza podnikateľ, ktorý predáva uhorky.
Všetko je tu ako kedysi. Až na tých zopár zablúdených cudzincov s mapou v ruke a výrazom úžasu v očiach.
Čosi sa však predsa len mení. Znalec Gemera to zistí v krčme v neďalekom Železníku, zaniknutej baníckej osade nad magnezitkou v Lubeníku. Chlapík s barlami sedí vonku pri pive. „Žije tu dvadsaťpäť ľudí,“ vraví. „Čo si?“ napráva ho žena. „Aspoň dvadsaťosem.“ Počuť tu iba jeden jediný zvuk, a to šum listov líp vo vetre, v susedstve kolkárskej dráhy. Auto tu pritom za hodinu neprejde ani jedno. Poznáte na Slovensku iné také miesto? Je evidentné, že v krčme došlo v posledných mesiacoch k nevídanej perestrojke. Vyblednutú ateistickú trojicu Marx-Engles-Lenin premiestnili na opačnú stenu. Na tú istú stenu nalepili trendový oznam, z ktorého by mala centrála EÚ určite radosť: „Pri týchto stoloch sa nefajčí.“ A na opačnú stenu, pochopiteľne, umiestnili oznam opačného znenia, z ktorého si však jediní dvaja prítomní chlapi nerobia vôbec nič. Fajčia, kde by nemali, a nefajčia, kde by mali. Ignoranti!
Čo je ešte horšie, krčmárka s ľútosťou oznámi čosi, čo tiež nebudete počuť inde na Slovensku: „Minula sa nám vodka aj borovička. Bolo Petra, Pavla aj Ladislava. Máme iba sladké likéry. A pivo.“ Tie slová znejú takmer ako verš, takže jej veľkodušne odpustíte.


.eskamotér Paprik a iní
Scestovaný advokát, etnograf a publicista Ján Čaplovič v prvej tretine 19. storočia napísal Etnografiu Slovákov v Uhorsku. Toto svieže a úsmevne romantizujúce dielko zaraďuje Gemer a Malý Hont medzi deväť uhorských stolíc, v ktorých majú väčšinu Slováci. Autor s neskrývaným obdivom opisuje mnohé cnosti týchto Angličanov v Uhorsku, ako ich nazýva.
Na ilustráciu: Slovák je podľa neho otužilý, hrdinsky vydrží biedu a všetky trampoty. Ba čo viac, dobrotiví Slováci nekradnú („v dedine Sucháň v Hontianskej stolici si ľudia celkom bezstarostne nechávajú poľné riady od soboty do pondelka na poli“) a do očí bijúce zbojstvá Jánošíkove či Surovcove sa prihodia iba zriedka. Prosto, radosť žiť v takom kraji ako Malý Hont, v roku 1803 spojený s Gemerom do jednej stolice, kde – ako píše Čaplovič – za posledných 50 rokov ani jedného jediného Slováka nepopravili za zločin. Keď sa však zo Slovákov stanú Maďari, stávajú sa zároveň aj zlodejmi, dodáva s nádychom irónie autor príklad z Orošházy. Napokon vyrukoval aj s argumentom o mravnosti, citujúc Batholomaeidesov Comitatus Gömöriensis. Podľa neho v Gemerskej stolici, aj to len v niekoľkých evanjelických osadách, kde sú slovenské fary, sa narodilo za 15 rokov (1786 až 1800) až 35 908 detí, z toho len 298 nemanželských. Pozoruhodné je najmä slovíčko „len“.
Mysteriózne pôsobí aj príbeh o tom, ako v Gemerskej stolici žil v Rimavskej Bani okolo roku 1790 muž menom Paprik, ktorý uzavrel stávku, vyškriabal sa na najvyššie jedle a sihliaky, odťal z nich vrcholce a krepčal na nich na hlave. V tejto krkolomnej polohe si vystrel do výšky päste ako sviece, celé minúty tak ostať mu bol iba špás. Symptomatická je však pointa – za tento odvážny kúsok získal dotyčný najviac ak holbu pálenky. Zmysel eskamotérstva našich driečnych junákov teda akosi uniká. Čaplovič cudne pomlčí, že pragmatickejší Maďar či nebodaj Nemec by sa veru sotva na takú pochabosť podujal. Výstižne však píše, že naša zem je pokrytá hustým krovím a skálím; na rozdiel od rovného úrodného kraja Maďarov. Všíma si, že ani jedna dedina neleží tak vysoko ako Poloma v Gemerskej stolici, ktorá má 300 obyvateľov, a jednako v nej niet ani krčmy či obchodu s mäsom. Slovenská dedina bez krčmy? Nevídané.

.o troch ranách z milosti
Koniec Rakúsko-Uhorska po 1. svetovej vojne predznamenal aj administratívny zánik historických regiónov. Stalo sa tak v roku 1923 v období 1. ČSR. Neopakovateľná a mnohými mýtmi opradená identita však napriek tomu štyri generácie prežíva, či lepšie povedané dožíva. A niet veru na Slovensku smutnejšieho príkladu, do akých hlbín zabudnutia až skazy sa môže prepadnúť kedysi slávny kút zeme, ako je Gemer. Nielenže tu bola nevídaná koncentrácia skvelých duchov obidvoch na etnickom pomedzí žijúcich národov, Slovákov (Daxner, Botto, Dobšinský, Francisci, Hrebenda a iní) aj Maďarov (Tompa, Andrássy, Ferenczy a iní), ide aj o najslávnejšiu železorudnú oblasť monarchie. V druhej polovici 19. storočia sa tu produkovalo 40 percent rudy v celom Uhorsku. V gemerskej obci Drnava, ktorú nazývali Malá Pešť (Kispest), majú svoj pôvod aj železné súčasti slávneho budapeštianskeho mosta Lánc híd. Až 23 z 55 vysokých pecí v Uhorsku fungovalo práve v Gemeri. V Dobšinej postavili prvú uhorskú vysokú pec, okolie rieky Slaná je doslova posiate hámormi a baňami; dnes už sú však zaliate vodou a ich vchody zarastené burinou. Ako pripomienka zašlej slávy sa v rožňavskom kostole nachádza slávna olejomaľba Metercia od neznámeho stredovekého autora L. A. z roku 1513, ktorá je najstarším – a verným – zobrazením baníckej činnosti v strednej Európe.
Turistické prospekty spomínajú aj svetové unikáty prírodných krás (jaskyne) či pamiatok (gotická cesta). Na webstránkach pri šálke kávy pôsobí Gemer vskutku čarokrásne. Aká je však osobná skúsenosť? Našinec trpko oľutuje, že vstal od monitoru: rozdiel medzi virtuálnym a skutočným Gemerom je ozaj priepastný. Kde len jeho oko spočinie, všade bieda a rozpadnuté fortieľne remeselnícke či banícke domčeky vo vymierajúcich dedinkách. Žeby údel periférie?
Gemerský patriot a zakladateľ združenia Naša Ratková Vojtech Bradovka z Nadabule pri Rožňave hovorí o troch ranách z milosti, ktoré tento kraj utŕžil: „Prvou bola výstavba železníc za monarchie, ktorá Gemer obišla. Druhou bol vznik 1. ČSR, keď novo vytýčená hranica Gemer rozdelila medzi dva štáty, takže naši remeselníci stratili svoje prirodzené odbytištia na Dolnej zemi. V samotnej Ratkovej dovtedy pôsobilo 200 kožiarov a súkenníkov, ktorí predávali výrobky až v Debrecíne a v Miškovci. Treťou ranou bol vojnový slovenský štát, keď zase južné územia a mestá Rimavská Sobota, Tornaľa či Lučenec po Viedenskej arbitráži pripadli k Maďarsku.“

.štvrtá rana
Treba ešte spomenúť jednu ranu, tú štvrtú. Tá však rozhodne nebola z milosti. Všetky československé, neskôr slovenské vlády tento kraj dôsledne ignorovali. Obišli a vlastne dodnes ho obchádzajú hlavné dopravné ťahy aj investície. Čo ak...? Spomienky na zmeny hraníc boli a sú príliš čerstvé. V Rimavskej Sobote žijúci novinár Zoltán Szászi uvádza sebazáchovné porekadlo a gemerský imperatív: žiť musíš, nech je akokoľvek zle. A že je zle, o tom niet pochýb. Len povážte, veď aj väznicu tu zrušili. Nádejou je dnes iba ak výroba káblov pre kórejskú automobilku.
„Tunajší ľudia cítia, že sú pre štát nepotrební a zabudnutí,“ uľaví si Szászi a dodá, že ťažko hovoriť o účinnom oživení gemersko-malohontskej identity (a župy?), ak primátori väčších vzájomne súperiacich miest voči sebe prechovávajú odstup či dokonca averziu. Ako prísľub niečoho nádejného však spomína dynamického primátora Tornale, ktorý vytvára podmienky na príchod investorov aj z Maďarska.
Napriek všetkému ľudia Gemer húfne neopúšťajú. Ak aj odišli do sveta za prácou, mnohí sa vrátili. „Asi je to dané geneticky. Presvedčil som sa o tom na vlastnej koži. Niekoľkokrát som „vyštartoval“ aj ja, vždy som sa však vrátil,“ dodáva Szászi.

.kde leží virtuálne Gemersko?
Je to možno odťažitý spor dvoch patriotov, slovenského a maďarského. Áno, historik a archivár profesor Leon Sokolovský zrejme oprávnene vyčíta Istvánovi B. Kovácsovi z Rimavskej Soboty, že svoju predvlani vydanú výpravnú publikáciu nazval Gemersko. Slovenčina pozná iba výraz Gemer. Kovács sa obhajuje tým, že ide o doslovný preklad z maďarčiny, kde Gömörország znamená čosi ako gemerská krajina, pričom prívlastkom ország sa označovali iba významné župy bývalého Uhorska.
Akokoľvek, odborný terminologický spor by nemal zatlačiť do úzadia čosi oveľa podstatnejšie, a tým je odkaz tolerantného spolužitia rôznych etník v Gemeri až do druhej polovice 19. storočia, keď nastal – čo priznáva aj Kovács – krutý národnostný útlak nemaďarského obyvateľstva. Dodáva však, že Trianon to napokon Maďarom spočítal. Hlavnou snahou Kovácsa je pritom zachovanie či oživenie kedysi silnej regionálnej identity.
„Július Botto píše na začiatku 20. storočia životopis Štefana Marka Daxnera, kde uvádza, že nie je celkom v poriadku, ak gemerský Slovák cíti k sebe bližšie gemerského Maďara ako Slováka z Turca či Liptova. To je, myslím, výrečný dôkaz. V 19. storočí sa praktizovali aj výmeny detí. Z maďarských rodín chodili deti na rok do slovenského prostredia, a naopak. Aby sa spoznali,“ hovorí Kovács. Zároveň si však uvedomuje, že ak s kolegami založili Gemersko ako prvú európsku virtuálnu krajinu s vlastnou hymnou, ústavou či dokonca orgánmi a funkciami odvodenými od tých pôvodných (župa, krajinská rada, zbor slúžnych a pod.), ide o citlivé záležitosti. Za symbolické centrum preto vybrali obec Gemer ako historicky prvé sídlo tejto župy, kde už stihli umiestniť sochu kráľa Mateja Korvína – s motykou. Ide zrejme o jedinú sochu panovníka s týmto nástrojom na svete. Dôvod? Ak sa buduje spoločná vlasť, je to predsa lepší atribút ako meč.
„Hľadáme veci, ktoré Maďarov a Slovákov spájajú, nie rozdeľujú. Keď sme preto rozmýšľali nad najvhodnejším textom pre našu hymnu, vybrali sme oslavnú ódu, ktorú v staroslovienčine napísal v roku 1803 profesor bratislavského lýcea Juraj Palkovič,“ dodáva Kovács s tým, že ich nepolitické aktivity, žiaľ, nenachádzajú najmä v slovenskom prostredí na severe Gemera takmer nijakú odozvu. Radi by so svojimi kolegami spoločne diskutovali o interpretácii spoločných dejín, tí však väčšinou mlčia. A mlčia aj školy, keďže iba tri prejavili v celom regióne – od Nízkych Tatier až po hranicu s Maďarskom – o uvedenú knihu záujem.
Virtuálne Gemersko je symbolický počin. Možno trochu naivný či okázalý, každopádne si však zaslúži pozornosť, pretože iba silná regionálna identita a vzájomné poznanie môžu otupiť národnostné spory. Dá sa to však v dnešnej situácii oživiť? Aj profesor Sokolovský otvorene priznáva: „Zaoberám sa problematikou správy Slovenska viac ako 30 rokov a s plnou zodpovednosťou tvrdím, že také zlé územné členenie, ako máme dnes, tu nebolo za celých tisíc rokov.“
Neprirodzene rozdelený Gemer (dnes sa nachádza v šiestich okresoch štyroch žúp dvoch štátov) je však iba jedným zo smutných príkladov toho, že politici neberú ohľad na nič, iba na svoje záujmy. Iné historické regióny sú na tom podobne.

.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite