Hovorí sa o generačnej výmene. Vymieňajú a recyklujú sa politické strany a hnutia. Z tých, čo tu boli v roku 1989, ostalo jediné KDH. Všetky ostatné vznikli po roku 2000. SMER, SDKU, SaS, MOST-HÍD, OĽaNO. Existuje tu takmer nulová kontinuita, jediná spočíva v rýchlosti, s akou si noví politici osvojujú nectnosti starých. Nové strany sa formujú v starých hnuťáckych, ľavicových, stredových a pravicových kadluboch, ešte nevychladnutých po tých, čo v nich doslúžili. Len je v nich čoraz viac mocenskej zvrátenosti a čoraz menej pôvodného étosu. Ľudia časom lož prehliadnu. Lenže polčas rozpadu bol u Mečiara dvadsať rokov, u Dzurindu pätnásť, a koľko bude u Matoviča?
Znovu, tak ako v roku 2006, sa ozývajú hlasy, že to nebude s poučeným Ficom až také zlé. Nejde však len o spôsoby. Obsadenie Slovenska od podlahy po plafón, ktoré je, napokon, starým rakúsko-uhorským zvykom, bude tentoraz zrejme menej hlučné, ale o to dôslednejšie. Pre verejných intelektuálov, ktorí v skutočnosti nikdy neopustili ľavicové brehy, len sa im nepáčilo to prezrádzajúce spojenie so starým režimom a brutálne maniere (ktorým sa v lepšej spoločnosti hovorí zvukomalebne rustikálne), to stačí. Aj ich napokon upokojuje hlavné heslo dňa – ilúzia istôt v časoch neistôt.
Nikdy som nechcel byť verejným intelektuálom. Verejný intelektuál sa domáha vplyvu a moci bez zodpovednosti. O zhubnej korupcii vzťahov a názorov publicistov, verejných intelektuálov a politikov sa v antikorupčnej kampani nehovorilo. Iste, nemá shakespearovské rozmery doby, ktorá sa vymkla z kĺbov, je taká našská, domácka, ale neplatnosti daného slova, nelojálnosti, lži, odpadlíctva, zrady, podlosti nebolo po novembri 1989 nikdy toľko ako dnes. To nie je koniec sveta, len koniec jednej epochy na Slovensku, v ktorej napokon nič nebolona svojom mieste. A začiatok novej. To nie je bilancia, len bodka.
Znovu, tak ako v roku 2006, sa ozývajú hlasy, že to nebude s poučeným Ficom až také zlé. Nejde však len o spôsoby. Obsadenie Slovenska od podlahy po plafón, ktoré je, napokon, starým rakúsko-uhorským zvykom, bude tentoraz zrejme menej hlučné, ale o to dôslednejšie. Pre verejných intelektuálov, ktorí v skutočnosti nikdy neopustili ľavicové brehy, len sa im nepáčilo to prezrádzajúce spojenie so starým režimom a brutálne maniere (ktorým sa v lepšej spoločnosti hovorí zvukomalebne rustikálne), to stačí. Aj ich napokon upokojuje hlavné heslo dňa – ilúzia istôt v časoch neistôt.
Nikdy som nechcel byť verejným intelektuálom. Verejný intelektuál sa domáha vplyvu a moci bez zodpovednosti. O zhubnej korupcii vzťahov a názorov publicistov, verejných intelektuálov a politikov sa v antikorupčnej kampani nehovorilo. Iste, nemá shakespearovské rozmery doby, ktorá sa vymkla z kĺbov, je taká našská, domácka, ale neplatnosti daného slova, nelojálnosti, lži, odpadlíctva, zrady, podlosti nebolo po novembri 1989 nikdy toľko ako dnes. To nie je koniec sveta, len koniec jednej epochy na Slovensku, v ktorej napokon nič nebolona svojom mieste. A začiatok novej. To nie je bilancia, len bodka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.