Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nadčlovek takmer nespí

.časopis .lifestyle

Heslom až podozrivo veľkej časti mojich známych je ironická veta: Spánok sa vysoko preceňuje. Väčšinou sú to ľudia v produktívnom veku, zajatci kolobehu „rodina-práca-rodina“, ktorí už nevidia časové rezervy inde, a tak si odkrajujú zo spania. Skúsme sa však celkom nezaujato spýtať: Koľko spánku vlastne potrebujeme?

Odpoveď na túto otázku je prekvapivo zložitejšia, než by človek čakal. Predovšetkým, ťažko vám niekto povie presné číslo, ktoré by zodpovedalo vašim potrebám. Oných osem hodín, ktoré rutinne spomínajú populárne návody na zdravie, je totiž mýtus. A potom, o počet prespatých hodín ide až v druhom, prípadne treťom rade.

.osem hodín berme s rezervou
Dôležitá je najmä kvalita spánku. Je dosť ľudí, ktorí spávajú osem-deväť hodín, ale ráno sa budia s pocitom, že nezažmúrili oka. Kvalitu ich spánku narúšajú vonkajšie či vnútorné faktory. Hluk v prostredí, nevhodné lôžko, chrápanie, vlastné či spolunocľažníkovo, alebo jednoducho stav vlastného organizmu, ktorý sa nedokáže dostať do skutočne občerstvujúcej fázy spánku.
Mantru ôsmich hodín povinného spania, hoci sa celkom nerozchádza s realitou, treba brať s rezervou, pretože ignoruje prirodzenú rôznosť ľudí. Skutočne jestvujú ľudia, ktorým postačí spať v noci štyri hodiny a cez deň si ani nepotrebujú spánok dopĺňať siestou. Nuž, a na svete sú jedinci, ktorí potrebujú prespať desať hodín z dvadsiatich štyroch. Sú zdraví aj napriek tomu, čo uvádzajú takmer všetky odborné zdroje: že spať výrazne viac ako odporúčaných osem hodín je cesta k zdravotným problémom, ba aj ku skráteniu života. A ešte čosi fanatickí priaznivci osemhodinového pravidla prehliadajú. Sú aj iné možnosti, ako spať slušne, usporiadane a vychovane v noci.

.ako ešte dnes spia lovci a zberači
Spánok naviackrát sa prakticky stále využíva v niektorých neindustrializovaných spoločenstvách. Antropologička Carol M. Worthman z Emory University v Atlante sa v deväťdesiatych rokoch 20. storočia pokúsila analyzovať spánok v tradičných spoločnostiach, z ktorých časť stále žije spôsobom lovcov a zberačov. S pomocou odborníkov, ktorí dôverne poznali tieto spoločnosti, dala dohromady údaje o nočnej činnosti, prípadne nečinnosti ľudí v nich žijúcich. To, čo objavila, sa neraz až šokujúco líšilo od moderných spacích návykov.
Predovšetkým lovečsko-zberačské spanie nebolo individuálne, na aké sme my zvyknutí. Teda žiadne spočinutie na jednolôžku či maximálne dvojlôžku, žiadna podmienka úplného ticha a pokoja, inak nastupuje bezsenná noc. Worthmanová zistila, že tradičné spoločnosti uprednostňujú spánok svojich členov v spoločných priestoroch, zväčša rozdelených na mužské a ženské. Spoločné spacie priestory znamenajú zvýšenú hlučnosť, na ktorú si spáči musia zvyknúť. Ale takéto usporiadanie vyváži svoje nevýhody pocitom väčšieho bezpečia – a ten, samozrejme, ku kvalite spánku prispieva.
Pochopiteľne, iné sú aj lôžka, väčšinou drevené prične alebo slamené rohože. Zaujímavé je, že nikto v týchto spoločenstvách, uvádza Worthmanová, nechodieva spať pravidelne o tom istom čase. Nerobievajú to ani deti. A rozhodne tam nepočuť ponosy na nedostatok spánku – skôr sa ľudia sťažujú, že spia priveľa. To je logické, lebo v spoločnostiach, kde sa široko nepoužíva elektrické osvetlenie, je noc jednoducho vtedy, keď je tma. A keďže tma trvá dlhšie, než potreba a chcenie spánku, spáč sa v noci niekoľkokrát prebúdza. V noci sa vykonávajú aj obrady, pri ktorých sa neraz využívajú zmeny ľudského vedomia, aké navodzuje polospánok.
Zdriemnutia sú bežné aj cez deň. Ľudia spávajú, keď sa dá, a v tom, v čom sú oblečení, osobitný odev na spánok nepoznajú. Viacfázové spanie predstavuje v takýchto spoločnostiach normu, nie odchýlku. Napríklad príslušník kmeňa Gebusov z Novej Guiney by mal zrejme ťažkosti, keby sa mal prispôsobiť nášmu jednofázovému režimu spánku.

.sny, sex i kriminalita
Na základe stupňa vývoja spoločností, ktoré Worthmanová skúmala, sa dá odhadnúť, že takto nejako vyzerali spánkové návyky aj v končinách teraz označovaných ako Západ. Podľa niektorých historikov máme šancu odhadnúť podobu spacieho režimu ľudí spred približne polstoročia.
Pred príchodom priemyselnej revolúcie a rozšíreným používaním osvetlenia, ktoré noc čiastočne priblížilo dňu, spávali aj ľudia na Západe väčšinou dvojfázovo. Tvrdil to na základe svojho výskumu rôznych prameňov historik A. Roger Ekirch. Podľa neho pre ľudí býval charakteristický spánok rozdelený na dve časti. Prvá nastupovala po zotmení a trvala približne štyri hodiny. Po nej sa človek prebudil a vykonával činnosti, v ktorých nebránila tma, pretože  sviece boli pre veľkú časť domácností veľmi drahé. Mnoho manželských párov sa venovalo sexu. Niektorí lekári, napríklad Francúz Laurent Joubert, boli toho názoru, že sexuálny styk po určitom čase spánku zvyšuje pravdepodobnosť počatia, k čomu prispieva aj to, ak žena po styku nevstane z postele, ale upadne do tzv. druhého spánku.
Ľudia sa medzi dvoma fázami spánku tiež modlili, alebo sa zaoberali snami, ktoré mali vtedy pre ich život omnoho väčší význam než dnes. Umelcov navštevovala inšpirácia, bežných ľudí občas susedia. Nočné návštevy sa občas praktizovali ako milá pozornosť medzi dobrými známymi či blízkou rodinou. Neraz prišiel zlodej, ktorý sa po prebudení z prvého spánku tiež venoval tomu, čo robil najradšej a najlepšie.
Prvý spánok býval občerstvujúci, ten druhý, ktorý nasledoval po určitom čase bdenia či polobdenia, nebol taký hlboký, ale prispel k pokojnému rannému prebudeniu.
Roger Ekirch pri svojich záveroch vychádzal aj z beletrie. Uvádza, že napríklad Cervantesov Don Quijote spával tiež na dvakrát, zato Sanchovi stačil prvý spánok, ale to len preto, ako sa dočítame v románe, lebo mu trval od večera do rána.

.spať len dve hodiny denne?
Príchod elektrického osvetlenia postupne vytlačil dvojfázový typ spánkového režimu na okraj. Dnes už sú návody na viacfázové spanie v západnom type spoločnosti zriedkavé. Nájdeme ich najmä u priaznivcov tzv. alternatívneho životného štýlu
Psychológ J. S. Szymanski ešte v minulom storočí zaviedol termín „polyfázový spánok“. Ide o spánok rozdelený na viac ako dve fázy. K najznámejším experimentátorom s polyfázovým spánkom patril Richard Buckminster Fuller, americký architekt a vynálezca, držiteľ dvadsiatich ôsmich amerických patentov a mnohých čestných doktorátov, futurista s geniálnymi i na pohľad bláznivými nápadmi. Uskutočnil prechod na polyfázový spánkový režim, ktorý pomenoval dymaxion. Pre časopis Time tvrdil, že dva roky sa mu darilo spávať iba dve hodiny denne a že tento typ spánku by pre americkú armádu predstavoval veľkú strategickú výhodu. Režim dymaxion sa podľa neho skladal zo štyroch tridsaťminútových zdriemnutí, ktoré však museli byť v rámci dvadsaťštyrihodinového dňa presne a pravidelne načasované. Nie je zdokumentované, že by sa niekomu inému podarilo dymaxion dlhodobo realizovať, sám Fuller ho po dvoch rokoch opustil. Údajne iba z praktických dôvodov, pretože všetci Fullerovi spolupracovníci spávali klasicky jednofázovo.
O niečo menej drakonický je režim zvaný uberman, z nemeckého übermensch, nadčlovek. Vyžaduje si šesť pravidelne rozložených dvadsaťminútových zdriemnutí. Naproti tomu režim bežného človeka everyman môže obsahovať od piatich až po dve zdriemnutia, ale aj jeden dlhší, väčšinou nočný spánok. Cieľom týchto alternatívnych spánkových režimov je najmä maximalizovať čas bdenia a efektivitu činnosti vykonávanej počas bdenia.
Realita spánkových režimov však býva neúprosná. Človek je vždy súčasťou okolia, a darmo získa množstvo bdelých hodín, ak si musí zároveň dopriať pravidelný spánok aj vtedy, keď jeho rodina, spolupracovníci a vôbec väčšina spoločnosti bdie. Navyše pri polyfázovom spánku má každá odchýlka od naplánovaného režimu pre spáča/nespáča nepríjemný dôsledok v podobe spánkového deficitu. Aj to je dôvod, prečo sa experimenty so spánkom veľmi neodporúčajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite