Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Skutočná Margaret

.john O‘Sullivan .časopis .klub

Skutočná Margaret Thatcherová a Margaret Thatcherová v podaní Meryl Streepovej vo filme Železná lady sú dve rôzne postavy. O tom, aký je rozdiel medzi skutočnou Margaret a jej filmovou karikatúrou píše špeciálny poradca bývalej premiérky, John O’Sullivan.

Železná lady – tá prezývka vznikla pôvodne ako výsledok nepriateľskej kritiky a uverejnili ju v roku 1976 noviny Červenej armády. Ukázalo sa však, že je to viac než presná charakteristika toho, ako Margaret Thatcherová ovplyvnila priebeh studenej vojny.
Pre filmové stvárnenie Margaret Thatcherovej, ktorá bola poslednou britskou premiérkou, čo zohrala významnú rolu na svetovej scéne, je to však úplne ironický a zavádzajúci titul. Meryl Streepová totiž predstavuje expremiérku, ktorá žije po odchode na dôchodok sama a opustená. Lepší názov by znel Levica v zime.

.neslušný film  
Rozprávanie filmu rámcuje niekoľko flashbackov v pamäti starej barónky Thatcherovej, ktorá pred niekoľkými rokmi oplakala manželovu smrť. Stretávame ju najskôr ako mierne zmätenú starenku, ktorá utiekla pred svojím policajným sprievodom a v miestnom obchode si kupuje mlieko. Vráti sa domov a sťažuje sa na jeho stúpajúcu cenu Denisovi, ktorý je aj po smrti rovnako aktívny ako zaživa. Denis sa pravidelne objavuje v tomto rozprávaní o politickej kariére svojej manželky a komentuje jej spomienky, rozhodnutia, ambície, pocity viny a sebectvo, kým ona mu balí oblečenie a iné osobné veci. No keď sú okolo expremiérky iní ľudia, Denis mizne v drevenom obložení stien. Po celý čas sa nedozvieme, či si Margaret uvedomuje, že Denis je iba jej halucináciou. To sa objasní až na konci filmu, keď sa po odoslaní jeho osobných vecí do charity Denis odoberie na druhý svet a manželku zanechá žialiť v samote.
Niektorí kritici, inak filmu Železná lady priateľsky naklonení, kritizovali tento mechanizmus rámcovania ako nevkusný. Zobraziť ešte žijúceho človeka, najmä ak je tým človekom uznávaná štátnička, ako obeť senilných marív, sa pokladá za nevhodný zásah do súkromia. Takúto kritiku pokladám za férovú. Napriek tomu mohol byť tento rámec aj funkčnejší, ak by sa Denisove komentáre udržali v istých mantineloch, napríklad mantineloch času a vkusu. Tvoria však takmer celý film alebo aspoň sa dajú považovať za jeho centrálny naratívny námet. Autentické zábery skutočných udalostí z dejín – štrajku baníkov či vojny o Falklandy – sú v podstate len potvrdením Denisových názorov a postrehov.

.skutočný Denis
A preto mimoriadne záleží na tom, kto „Denis“ je a čo hovorí. Rozhodne to nie je historicky verný Denis Thatcher, ktorý by sa zrejme zhrozil pri nejednej replike, čo mu vložili do úst. On nebol presvedčený, že jeho manželku ženie viac ambicióznosť než zmysel pre povinnosť (ako sa tu v jednej kľúčovej scéne vyjadruje). Skutočný Denis Thatcher už začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia, čo bolo len zopár rokov po vstupe jeho manželky do parlamentu, hovoril priateľom, že z nej bude prvá britská premiérka. Bol na ňu nekonečne hrdý a úplne ju podporoval.
Vo filme však z neho vyrobili hovorcu zmäteného paradoxu, okolo ktorého sa krúti celé toto dielo. Je to antifeministický film, keďže zobrazuje Margaret Thatcherovú ako prototyp „feministickej kariéristky“, ktorá nedbá o rodinu. A je to feministický film, keď ukazuje, ako porazila zomknuté šíky predsudkami zaslepených mužov a aj napriek nim sa dostala na vrchol.

.strana šovinistov?
Aj tento paradox je v istom zmysle záhadou: ako sa vlastne Margaret Thatcherová dostala voľbou do vedenia toryovskej strany, ak sa – ako naznačuje film – táto strana skladala výhradne z mužských šovinistov? Rozličné scény, v ktorých pani Thatcherová bojuje s húfom oblekovo-anonymných toryovcov, potom nad týmto húfom triumfuje, vedie ho a napokon jej presne tento stranícky húf pripraví zradu, majú takmer baletný charakter. Sú prekrásne skomponované, dokonale nafilmované a takmer kričia po vhodnej sprievodnej hudbe. Do istej miery sú aj pravdivé, pokiaľ si spomenieme na vzťah Margaret Thatcherovej s patricijskými toryovcami, z ktorých sa počas jej pôsobenia v politike regrutovali stranícki lídri. Tieto scény sú však až absurdne falošné, ak majú vystihovať obyčajných radových toryovcov (ktorí sú, okrem iného, omnoho spoločensky normálnejší, než ich film zobrazuje) a vzťah Thatcherovej s nimi. Pani Thatcherová bola líderkou konzervatívcov,  mala najlepší vzťah so širokou straníckou základňou od čias Bonara Lawa (zomrel v roku 1923). Za šéfku strany ju zvolili takmer výhradne muži, ale väčšinou nie kľúčoví funkcionári. (Presný počet mužských šovinistov z tých volieb je predsa známy – bolo ich 16 – a boli to poslanci, ktorí hlasovali za toho druhého pravičiara, ktorý kandidoval proti Tedovi Heathovi. Za aristokrata Hugha Frasera.) Onedlho sa Margaret Thatcherová stala miláčikom celej strany. A to znamená, že keby bol Denis Thatcher v tom čase neženatým poslancom, bol by za ňu hlasoval aj on.

.režisérova bábka
Ak teda „Denis“ nie je skutočný Denis, kto to je? Ako halucinácia, produkt jej mysle, imaginácie či svedomia, je zrejme odrazom najvnútornejších pocitov, ktorým sama expremiérka nedôveruje, ako odvážne hovorí svojmu lekárovi, a radšej ich nazýva „myšlienky“. Počul však niekto niekedy z úst pani Thatcherovej „pocity“, ktoré tu sprostredkúva „Denis“, či už dnes, alebo predtým, ako ju postihli neduhy staroby? Nik z jej priateľov či bývalých kolegov si na to nespomína. Ani neznejú ako typicky jej. V tom prípade je „Denis“ skôr bábkou bruchovravca čiže hlasom scenáristu a režiséra.
Samozrejme, v istom zmysle je to nevyhnutné. Problém však spočíva v tom, že táto bruchovravecká bábka je tu zároveň niečo ako grécky chórus. Hovorí pravdu a opisuje psychologickú realitu Margaret Thatcherovej, pomocou ktorej sa dá vysvetliť jej politika, vzostup a napokon aj pád.

.film bez politiky
Na prvý pohľad je politika, ktorú opisuje tento film, kaleidoskopický chaos – boj proti inflácii, vojna o Falklandy, štrajk baníkov, koniec studenej vojny – to všetko sa odbaví niekoľkými frázami, zábermi na vzbury a boje, zopár prejavmi našej hrdinky a potom hop na ďalšiu tému. Do istej miery je takéto zhustenie filmárskou nevyhnutnosťou. Studená vojna sa tu mihne ako tanec Thatcherovej s Reaganom, pád Berlínskeho múru, Parížska konferencia, ktorou sa studená vojna ukončila a na ktorej odznela aj zvesť o tom, že Michael Heseltine porazil Thatcherovú, čo bol začiatok jej pádu. Odpor železnej lady k euru sa naznačí jednou vetou (ktorú možno pridali až ku koncu). Kríza toryovcov v roku 1974 sa zobrazí dramatickými scénami nahromadeného odpadu, pričom tie sa v skutočnosti viažu so „zimou nespokojnosti“ za vlády labouristov v roku 1979. A tak ďalej, a tak ďalej. Divák sa zoznámi s minimom kontextu, ktorý by mu umožnil pochopiť dôvody týchto rôznych konfliktov. Niet tu ničoho o oživenej sovietskej hrozbe od polovice sedemdesiatych rokov, ničoho o Arthurovi Scargillovi, vodcovi baníkov, ktorý explicitne politicky ohrozoval vládu, ničoho o erózii národnej suverenity v Európskej únii. Je to film o politike a politiky v ňom prakticky niet.

.trikrát nie
Bez politického kontextu však tieto rozličné konflikty spája iba jedno: konkrétne Thatcherovej povaha a jej spôsob vládnutia prostredníctvom „rozdeľovania“. A tu sa nachádza až príliš očividný podtext filmu: Margaret Thatcherová je bojovníčka, ktorá „bojovala celý život“. Prebojovala sa všetkými tými konfliktmi spolu so svojím stepujúcim kabinetom, ktorý proti nej najskôr oduto konšpiroval a postupne sa zmenil na zbabelcov podporujúcich nečinnosť, až sa zoči-voči jej úspechu stal zborom pätolizačov, a napokon sa opäť chopil roly konšpirátorov, ktorí si uvedomili, že Thatcherová zašla priďaleko a konečne sa jej možno zbaviť. Jej kariéra bola v istom zmysle úchvatná, ale bola nutná? Nezaplatila za ňu Británia privysokú cenu? A nezaplatila privysokú cenu jej rodina? A ona sama?
Nie! Nie! Nie! znie thatcherovská odpoveď na posledné tri otázky. Ale to by vás nemalo odradiť od filmu. Hoci je to vlastne len sentimentálny príbeh o starej štátničke, ktorá melancholicky znovu prežíva vlastný život, zároveň je to šikovne vyrozprávaný príbeh, ktorý pozdvihuje vynikajúci a až neskutočne presný herecký výkon Meryl Streepovej, ďaleko predstihujúci aj najgeniálnejšiu imitáciu. Je to dojímavý a vzrušujúci príbeh, ale, ako hovorievali naši rodičia, je to len rozprávka. Taká, na ktorú by lady Thatcherová sotva išla, aj keby bola tá rozprávka o niekom inom.

Autor je britský novinár a spisovateľ. V minulosti pôsobil ako špeciálny poradca premiérky Thatcherovej, je bývalý šéfredaktor National Review, National Interest, Policy Review a agentúry United Press International, spolupracoval tiež s rádiom Slobodná Európa. Jeho články vychádzajú vo viacerých denníkoch po ceom svete. Napísal knihu Prezident, pápež a premiérka,  o Ronaldovi Reaganovi, Jánovi Pavlovi II. a Margaret Thatcherovej, ktorá vyšla aj v českom preklade (Vydavareľstvo Ideál, 2007).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite