Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dnes som silnejšie dievča

.časopis .rozhovor

Pred rokom to bolo neznáme dievča, teraz jej meno pozná celé Slovensko. Prešla si za ten rok peklom. Dnes tvrdí, že je z

Pred rokom to bolo neznáme dievča, teraz jej meno pozná celé Slovensko. Prešla si za ten rok peklom. Dnes tvrdí, že je z najhoršieho vonku. Hedviga Malinová.


Napadli vás v auguste 2006, pomaly tomu bude rok. Už to aspoň trocha prebolelo?
Áno.

Po tom, čo vás polícia obvinila, že ste si ten útok vymysleli, vám nadávali štadióny, ale aj neznámi ľudia na ulici. To sa už nedeje?
Nie. Stretávam sa už viac s pozitívnymi reakciami.

Napríklad?
Včera som bola na poslednej skúške na katedre germanistiky. Prišiel ku mne jeden chlapec a povedal, že mi strašne drží palce. A to sa mi teraz stáva často, aj keď prídem sem do Nitry. Že ku mne niekto podíde a povie: držím ti palce.

Naozaj už za vami ľudia nepokrikujú: „Klamárka“?
Nie, toto sa už úplne zmenilo.

Čím sa to stalo?
Na začiatku sa zverejnilo o mojom prípade toľko dezinformácií, že ľudia nevedeli, čo si majú myslieť. Teraz už o mojom prípade aj médiá píšu oveľa objektívnejšie. Asi len kvôli tomu sa to zmenilo.

Po tom útoku vás ako prví videli vaši spolužiaci, ktorých dlho nikto ani nevypočul. Spolužiaci boli od začiatku na vašej strane?
Áno, od začiatku. A v škole som zažila iba pozitívne veci. Niektorí sa možno k veci stavali neutrálne, ale nič negatívne som v škole nezažila.

Ešte študujete?
Áno, ešte mám pred sebou jeden semester.

Ako sa vám študovalo po tom, čo ste sa stali asi najznámejšou študentkou na Slovensku?
Niekedy to bolo ťažké, najmä v septembri a októbri, keď som sa vrátila do Nitry.

Vy ste vraj vždy boli dobrá žiačka...
Aj teraz som dobrá žiačka (Úsmev).

Stále máte dobré známky?
Áno.

Ste jednotkárka?
Áno. Teraz mám priemer 1,13.

Takže bifľoška?
Tak nejako. (Smiech.)

A prečo sa tak snažíte? Kvôli rodičom?
To nie. Vždy som sa rada učila.

Čo vlastne presne študujete?
Germanistiku a hungaristiku. Ale minulý rok som zmenila fakultu – prešla  som z Filozofickej fakulty na Fakultu stredoeurópskych štúdií. Tam mi totiž veľmi pomohli a podporovali ma.

Prečo študujete jazyky?
A čo sa tu dá iné? Ale nie, mňa nemčina naozaj baví.

Čo chcete robiť, keď skončíte? Budete prekladať?
Nie, prekladanie ma teda naozaj nebaví. Ešte presne neviem, čo chcem robiť. Možno budem učiť, možno sa zamestnám v nejakej firme, uvidím.

Nie je pre človeka, ktorého materčinou je maďarský jazyk, lákavejšie študovať v Maďarsku ako v Nitre?
Tu žijem, tu mám rodičov, priateľa. Prečo by som išla do Maďarska?

Majú tam lepšiu univerzitu.
Nikdy som o tom neuvažovala.

Prečo ste si vybrali práve Nitru? Mohli ste študovať ten istý odbor aj v Bratislave, nie?
Hlásila som sa aj do Bratislavy, aj do Nitry. Ale potom som si vybrala Nitru.

Študujete na Univerzite Konštantína Filozofa. Je to dobrá škola?
Áno. Myslím si, že pre mňa je to dobrá škola.

Keď človeka napadnú a polícia ho nechráni, naopak, obviní ho, že si celý útok vymyslel, ten človek potom musí v sebe riešiť, aký postoj vlastne bude mať k takémuto štátu. Ako ste to riešili?
Na začiatku som mala veľmi zlé pocity, ale nikdy som to nevidela tak, že Slovensko je proti mne.


To je zvláštne, veď Slovensko vlastne bolo proti vám.
Nie. Niektorí ľudia sú proti mne, možno to bola polovica obyvateľov tohto štátu.

Ale postavili sa proti vám predstavitelia tohto štátu, ktorých si obyvatelia zvolili.
To ma nezaujímalo.

Neboli ste voči Slovákom zatrpknutá?
Nie. Možno voči policajtom.

Nemali ste pocit: ja tu už nechcem bývať?
Mala som chvíľu pocit, že tu už nezostanem.

Váš priateľ je slovenskej národnosti. Keď ste sa o tom rozprávali, čo vám hovoril?
Mal výčitky svedomia z toho, že je Slovák a že Slováci mi škodia. Ale už ho to našťastie prešlo.

Keď proti vám vystúpil policajný šéf, minister vnútra, premiér, takmer všetky médiá im uverili a písali tak, akoby bolo jasné, že ste si útok vymysleli. Aký to bol pocit čítať o sebe na prvých stranách novín, že ste klamárka?
To bolo úplne strašné. Niekedy som chcela vyjsť von a kričať, že to je hlúposť, čo o mne tvrdia.

Ako ste si vysvetlili, že médiá tak ľahko uverili polícii a vláde?
Médiá dostali toľko dezinformácií, že asi nič iné nemohli robiť len písať to, čo počuli od premiéra a ministra vnútra.

Keď ste počuli tie obvinenia od ministra, policajného šéfa a premiéra, čo ste si mysleli? Prečo to robili?
Vtedy som nevedela, prečo to tak je. Nevedela som si to nijako vysvetliť. Sedela som neveriaco pred televízorom a pozerala, ako ukazujú moju blúzku novinárom.

Dnes už si viete vysvetliť, prečo to robili?
Áno, už viem. Museli to robiť.

Kto im to prikázal? Kto môže rozkázať predsedovi vlády?
Nechcem o tom hovoriť. Mám o tom nejakú predstavu, ale nechcem o tom hovoriť.

Keď sa vám to stalo, mali ste 23 rokov, boli ste mladé dievča, s ktorým nikdy neboli žiadne problémy. A zrazu ste boli na prvých stranách novín v strašných súvislostiach. Ako ste to znášali?
Nebolo to ľahké. Dlho som si kupovala všetky noviny, často som sedela na internete. Veľmi som nechcela uveriť, že mi nikto neverí.

Nepýtali ste sa vtedy sama seba: Nesníva sa mi to, keď všetci tvrdia, že ma nikto nenapadol?
Áno, bolo to niečo, čomu sa rozum zdráhal uveriť.

Kto vám vtedy najviac pomohol?
Rodina, pán primár Hašto a pán advokát Kvasnica.

Úľavou teda bolo, že vám primár Hašto a advokát Kvasnica uverili, hoci vám vtedy takmer celé Slovensko neverilo?
Áno.

Priateľ vám veril?
Áno, od začiatku.

Poznačilo to nejako váš vzťah?
Nie.

Čiže vaše blízke okolie – rodina, priateľ, spolužiaci vám stále verili?
Áno.

Neverili vám najmä médiá, ale dnes už väčšina vplyvných médií píše o vašej kauze inak. Prečo to tak zrazu je?
Neviem. Doteraz bolo škandálom to, že som si to vymyslela, teraz asi môže byť škandálom to, že som si to nevymyslela.

Najtvrdšie proti vám písal Nový čas. Aj ten dnes píše inak. Premiér Fico pritom tvrdí, že je to najobjektívnejší denník.
Áno, čítala som to. (Smiech.)

Bol to pre vás rok plný vnútorného napätia, alebo sa vám niekedy podarilo aj uvoľniť sa a nemyslieť na tú strašnú vec?
Nepodarilo. Bol plný napätia.

Už nebudete nikdy tou bezstarostnou mladou študentkou ako pred augustom 2006?
Nie, môj život sa úplne zmenil. Teraz je naozaj iný.

Horší?
To nie. Nepoviem ani lepší ani horší, je iný.

Viac viete o tom, ako svet funguje?
Určite. Hoci mám len 24 rokov, cítim sa so svojimi skúsenosťami tak na 40.

V čom ste dnes iná?
Viem sa tešiť zo života, viem sa tešiť z pokojného dňa. A viem lepšie posudzovať ľudí ako predtým.

Prečo sa dnes viete lepšie tešiť zo života ako predtým?
Vtedy som mala falošné predstavy o tom, čo je to pokoj, kľud.

Viete si pokoj viac vážiť?
Áno, presne.

Našli ste po celej tej skúsenosti v sebe vlastnosti, o ktorých ste netušili, že ich máte?
Áno. Zistila som napríklad, že som vytrvalá. A že viem bojovať.

Predtým by ste si o sebe nemysleli, že to všetko vydržíte?
Určite nie.

Veľa ľudí, ktorí vám veria a tušia, akým trápením ste museli prejsť, sa čuduje, prečo ste neodišli niekam preč, napríklad do Nemecka, viete predsa jazyk. Čo vás tu držalo?
Aj ja som spočiatku rozmýšľala tak, že sa už do Nitry nevrátim, že pôjdem študovať niekam inde. Potom som však pochopila, že ak teraz odídem zo Slovenska, už navždy zostanem len klamárkou. Preto tu musím zostať a bojovať do konca.

Chodíte do školy aj okolo miesta, kde vás napadli. Vždy si na to spomeniete?
Áno, zakaždým.

Je to stále veľmi nepríjemné?
Bolo to nepríjemné, potom sme tú udalosť spracovali s pánom primárom Haštom, takže teraz je to už neutrálne.

Ako sa to dá spracovať?
Je na to psychoterapeutický tréning, vďaka ktorému sa to postupne dá spracovať.

Ešte ste pacientkou pána primára?
Nie, stretávame sa, ale už ma nelieči.

Dá sa povedať, že ste dnes v poriadku?
Dá sa to povedať.

Prekvapilo vás, keď sa primár Hašto rozhodol verejne sa za vás postaviť?
Nie, neprekvapilo. Poznám ho a viem, že je to veľmi dobrý človek. On je veľkým bojovníkom za pravdu.

Keď ste sa pozerali na televízny záznam z tlačovky, na ktorej premiér a minister vnútra hovorili, že ste si všetko vymysleli, čo ste si mysleli? Že sú to zlí ľudia?
Áno.

Dodnes si to myslíte?
Áno.

Premiér je dnes mimoriadne populárny a jeho strana má také percentá, ako nemala ešte nijaká vládna strana. Je na Slovensku tak veľa ľudí, ktorým sa páči, že vládnu zlí ľudia?
Nie. Ja si myslím, že na Slovensku je veľa ľudí, s ktorými títo politici vedia manipulovať. To je všetko.

Podľa vás – premiér a minister vnútra si naozaj mysleli, že ste si to vymysleli?
Oni boli možno na začiatku presvedčení. Ale tvrdia to aj naďalej, lebo dnes už musia.

Po vašom útoku sa stala ešte jedna zvláštna vec – niekto vám v noci prehľadal dom a na druhý deň ráno v autobuse vám akoby mimochodom dve neznáme ženy ukazovali fotky z vášho domu. To už je zložitá akcia na úrovni spravodajskej hry. Nebojíte sa?
Nie, ja si myslím, že na Slovensku som v bezpečí. Keby som bola v zahraničí, bolo by to asi ináč.

Z čoho usudzujete, že ste tu v bezpečí?
Na Slovensku som už príliš známa, preto dúfam, že sa mi tu už nič nemôže stať.

Nemáte strach, že sa budú opakovať takéto „spravodajské hry“?
Nie, to, čo oni chceli, sa im už podarilo.

Nepodarilo sa im však urobiť z vás osobu, čo nemá v hlave všetko v poriadku, vymýšľa si neuveriteľné historky s fotkami a preto je nedôveryhodná.
Áno, to sa im nepodarilo.

Kedy ste si vlastne uvedomili, čo sa proti vám začína rozohrávať?
Nie hneď, až keď som začala rozmýšľať, čo to všetko mohlo znamenať.

Vy ste urobili identikity páchateľov. Nedávno sa objavil nový svedok a vtedy ukázali aj v televízii osobu, ktorá by mohla byť páchateľom. Poznali ste ho?
Keď budem na polícii konfrontovaná s prípadným útočníkom, odpoviem veľmi jasne na túto otázku.

Nemáte vymazanú podobu útočníkov z pamäti?
Nie, pamätám si veľmi dobre tváre útočníkov. Hocikedy by som ich spoznala.

Máte obavu, že tých útočníkov ešte niekde stretnete?
Áno, mám tú obavu vždy, keď idem po Nitre.

Je to ešte stále tak, že sa bojíte ísť po Nitre sama?
Áno, je to stále tak. Necítim sa tu bezpečne, takže chodím v sprievode priateľky.

V Nitre bolo viacero rasových útokov, pôsobí tu aj extrémistická skupina. Cítila ste aj predtým, než vás napadli, že sú tu takéto nálady?
Nie, nikdy predtým som to necítila, ani som o tom nič nepočula.

Predtým ste ako Maďarka nemali nijaký problém s tým, že žijete na Slovensku? Nestretli ste sa so slovnými útokmi?
Nie, vôbec nikdy.

Zmenil sa po tom útoku váš pohľad na Slovákov?
Nie. Nemám žiadne negatívne pocity voči Slovákom. Mám Slováka advokáta, pána Kvasnicu, Slovák je môj psychiater, pán primár Hašto, a Slovák je aj môj priateľ.

Zaujímali ste sa predtým o politiku?
Nie, vôbec ma to nezaujímalo.

Boli ste voliť?
Áno, už dvakrát som volila.

Asi ste volili SMK, predpokladáme. Mimochodom, Bugár bol podľa vás fajn?
Áno, dá sa to tak povedať. (Smiech.)

Viete, že už nie je predseda?
Jasné.

Zmena v SMK bola k lepšiemu?
To ja neviem. Nezdá sa mi.

Šéf SNS o vás hovorí strašné veci. Prečo? Aj on musí?
Je úplne jedno, čo hovorí SNS.

Ani teraz, keď ste sa stali súčasťou politiky, sa o ňu nezaujímate?
Nie.

Ale keď sa vám podarí očistiť meno, SMK vám možno ponúkne miesto na kandidátke.
To teda naozaj nemusí. (Smiech.)

Bol to najťažší rok vášho života?
Áno.

Napriek všetkému, čo ste prežili, bolo v tom niečo pozitívne?
Spoznala som veľa skvelých ľudí, nabrala som veľa skúseností.

Sú to smutné skúsenosti?
Áno.

Aké sú vaše ďalšie plány? O chvíľu končíte školu. Ostanete na Slovensku?
Ešte neviem. Ale ostanem tu dovtedy, kým neočistím svoje meno. Potom možno odídem, možno ostanem.

Očistiť meno... Ako si to predstavujete?
Keby chytili páchateľov, keby ich potrestali.

Čo pre vás znamená „očistiť svoje meno“?
Je to veľká hodnota. Lebo ja teraz nemám meno.

Veď ho tu už hádam každý pozná.
Moje meno nemá vážnosť.

Chcete, aby sa vaše meno spájalo s predstavou slušného človeka?
Presne tak.

Zvláštna vec pre mladého človeka – bojovať o svoje dobré meno, nie?
A čo iné mám robiť? Nič iné mi nezostáva.

Pre blízkych ľudí, na ktorých vám najviac záleží, ste nikdy nestratili svoje meno. Prečo vám záleží na tom, aby vám verili anonymné masy?
Nechcem, aby mi všetci verili, ale aby nemohli moje meno používať v negatívnom zmysle. Aby ho už nepoužívali ako nadávku.

To má riešenie iba vtedy, ak by štát chcel túto kauzu úprimne a čestne vyriešiť. Ale za sedemnásť rokov slobody máme skúsenosti, že sú prípady, ktoré štát úprimne nechce vyriešiť a vždy sa mu ich podarí zahladiť. Dodnes nie je vyšetrený únos prezidentovho syna. Nesmelo sa to vysvetliť. Vaša kauza je podobná – štát ju nebude chcieť nikdy vyšetriť. Takže vaša predstava o očistení mena sa asi nezrealizuje.
To ešte uvidíme.

Ak to štát nebude chcieť, tak sa to nepodarí.
Uvidíme.

Veríte v spravodlivosť?
Áno, som veriaci človek a verím aj tomu, že keď niekto spraví niečo zlé, tak sa mu to raz vráti.

Únoscovia prezidentovho syna nebudú – tu na zemi – nikdy potrestaní. Prečo si myslíte, že vo vašom prípade to bude inak?
Ja neviem, či budú tí chalani, čo ma napadli, potrestaní. To je možno ilúzia, lebo okrem mňa to asi na Slovensku málokto chce. Ja chcem iba to, aby sa ukázalo, že som si to nevymyslela. Len toľko, nič iné.

Vám stačí, keď si väčšina ľudí na Slovensku bude myslieť: Hedviga neklame?
Áno. To mi stačí.

Myslíte si, že váš život už bude aspoň trocha normálny?
Dúfam, že bude normálny. Aj teraz už fungujem ako predtým: chodím do školy, učím sa, žijem s priateľom. Nezaťažujem sa už stále len tým, čo sa mi stalo.

Na váš prípad sa nezabudne. Raz budete mať deti a vaše dieťa sa dozvie, čo sa stalo jeho matke a čím si prešla. Ste pripravená na to, že je to vec na celý život?
Uvedomujem si to, hoci ja som to nechcela. Treba sa s tým naučiť žiť.

Každý vás podľa mena spozná, každý vrátnik či úradník. Toho sa nedá zbaviť.
Ja sa nemám sa za čo hanbiť. Ja som nič nespravila, som obyčajná študentka, ktorá sa stala obeťou zločinu, politiky a neviem čoho ešte.

Nie ste už obyčajnou študentkou. Obyčajnú študentku nenaháňajú reportéri a nefotia paparazziovia.
To bolo veľmi nepríjemné obdobie. Stále som počítala s tým, že niekde z kríkov na mňa vyskočí fotograf. Bulvár je hrozná vec.

Zvykli ste si na to?
Na to sa nedá zvyknúť, ale už to riešim iba tak, že zavolám mame a posťažujem sa.

Aká je Hedviga Malinová dnes – po roku?
Psychicky i fyzicky je to silnejšie dievča.

Kde sa nabrala tá sila?
V tom, čo som prežila.

Poznačilo vás to aj negatívne?
(Dlhé ticho.) Nie.

Viete si predstaviť, že by ste raz na Slovensku vychovávali svoje deti?
Viem si to predstaviť, len ak sa mi podarí očistiť svoje meno.

A keď sa vám to nepodarí?
Vtedy tu určite neostanem. Nemám tu potom čo hľadať.

Čím ste vlastne prešli za ten rok? Čo to celé bolo?
(Ticho.)

Keď sa vás niekto o desať rokov opýta: Čo sa ti to vlastne stalo v tom roku 2006? Čo mu poviete?
Zlý sen.

.štefan Hríb, .eva Čobejová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite