Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Možno ani netušíte, aký zázrak to tu máte. Zázrak, ktorý núti nás Čechov, ale aj Poliakov a možno aj Rusov v Kaliningrade, premýšľať o tom, či sa naše dejiny nemohli uberať približne pred šesťdesiatimi rokmi nejakým iným smerom. Nebudem vám tvrdiť, že Komárno je nejaké nádherné mesto. Nie je, a to napriek tomu, že ako bývalá najväčšia pevnosť monarchie, najdôležitejší opevnený bod na Dunaji proti Turkom, alebo posledné vzdorujúce mesto maďarskej revolúcie 1848 má, samozrejme, úžasný turistický potenciál.

Napriek desiatkam rokov pobytu sovietskej armády a ďalším dvom desiatkam rokov neschopnosti, tak miestnej, ako aj celoslovenskej, čo si s tou obrovskou pevnostnou nádherou počať, je stále opevnenie Komárna obdivuhodnou a očarujúcou vecou.
No kvôli pevnosti do Komárna nechodím. Chodím sa sem nadýchať zvláštnej, neopísateľnej atmosféry, ktorú prináša národnostne zmiešané mesto, v ktorom z necelých štyridsaťtisíc obyvateľov je podľa štatistík tak šesťdesiat percent Maďarov a štyridsať percent Slovákov, miestnych Rómov počítajúc zrejme do jednej aj druhej komunity. Po tom, ako vďaka Benešovým dekrétom prestali byť v pravom zmysle slova multikultúrnymi mestami Bratislava a Košice, do druhej svetovej vojny maďarsko-nemecko-židovsko-slovenské mestá, je Komárno najväčším a najvýznamnejším mestom tohto typu v rámci celej Strednej Európy. Podobné mestá už nájdete len v Rumunsku či Srbsku, kde však mám s ich príslušnosťou k Strednej Európe trochu problém, hoci pripúšťam, že obyvatelia Subotice alebo Temešváru to cítia asi inak. Komárno má mnoho spoločné s niekoľkými ďalšími mestami, ktoré novodobé hranice na desaťročia rozdelili a Únia-Neúnia rozdeľujú ich dodnes. Oproti takému Görlitzu–Zhořelcu alebo českému a poľskému Těšínu má Komárno jeden zásadný rozdiel. Zatiaľ čo Görlitz–Zhořelec rozdeľuje rieka a hranice na dve polovice aj národnostne, v jednej zostali Nemci, do druhej prišli Poliaci, a v Těšíne je to podobné, hoci nejakí Poliaci sú aj na českej strane, Komárno–Komárom je mesto, v ktorom si na oboch stranách Dunaja vládnu stále Maďari. V meste na každom kroku narážate na znamenia toho „stýkania a potýkania“ slovenského a maďarského, za ktorým sme my Česi a Poliaci (a Rusi v Kaliningrade ešte brutálnejšie) urobili hrubú vyháňaciu čiaru. Vyháňalo, respektíve vymieňalo sa obyvateľstvo aj tu v Komárne. Pred hotelom, v ktorom som prespával, je dojemný pomník maďarských vyhnancov, sprievod skleslých ľudí pod ťarchou obrovskej masy kamennej oblohy osudu nad nimi.
Inak je však prechádzka stredom Komárna (maďarsko-maďarský Komárom je vlastne len také predmestie s pár ulicami, stanicou a hypermarketmi) niečo ako náučná trasa po veľkých postavách maďarských dejín. Najviac sa písalo o svätom Štefanovi, ale pamätných tabulí, pomníčkov a pamätníkov je v Komárne toľko, že by sa vám z toho zakrútila hlava. Len niekedy, bohužiaľ, nie je okrem mena na pomníku nič, lebo, jazykový zákon sem alebo tam, sú len po maďarsky. Alebo, aby sa nepovedalo, ako na pamätníku tunajšieho rodáka Ladislava Pohrobka po latinsky.
Slováci v tomto prípade len sekundujú a na rozdiel od „národnoobrodeneckých“ a v mnohom preto sympatických maďarských pomníčkov majú v sebe slovenské pripomienky vrátane komunistickej obrej budovy Matice slovenskej, Cyrila a Metoda alebo nastrieborno natretého obrovského pomníka osloboditeľom (kde je sovietsky námorník), čosi komunistické, totalitné a poviem to tak, ako to vyzerá, áno, aj „okupačné“. Ale, ako mi vravia miestni Slováci, „je to tu v pohode“, len keby im to občas z Bratislavy alebo Žiliny nekazili.
Dvojjazyčnosť nápisov je tu úplne normálna, ako prirodzená súčasť života. Ale naozaj sa vám tu občas stane, že sa po slovensky jednoducho nedohovoríte. Ako ja, keď som išiel na stanicu, a odrazu som nevedel, či doprava, alebo doľava. Postaršia pani mi slušne po maďarsky odpovedala, že nerozumie, a potom, keď som otázku dvakrát zopakoval s dôrazom na „železničná stanica“, rozžiarila sa, povedala „stanica“ a potom minútu niečo hovorila po maďarsky. Na záver svojho preslovu však, našťastie, ukázala smerom, ktorým som sa s istou mierou nedôvery po tom, čo som pre istotu po maďarsky pozdravil a poďakoval sa, vydal. Áno, stanica tam naozaj bola.
Áno, milujem Komárno. Skúste to tiež.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite