Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kornel Földvári: Skončím ako narkoman

.elena Akácsová .časopis .lifestyle

Kritik a publicista Kornel Földvári tvrdí, že keby dodržiaval termíny, osemdesiatky by sa tak ľahko nedožil. Má rozrobených niekoľko kníh o humore, westernoch, aj vlastné pamäti, ale otázku, kedy pôjdu do tlače, pohotovo odbíja protiotázkou, či sa pýtame za seba, alebo za jeho vydavateľa.

Môj mix
Mojou smrteľnou vášňou sú šaláty z bufetu, ktoré nadšene konzumujem od tých čias, čo som ich po prvý raz ochutnal. Hoci som mal žltačku, nepoučil som sa. Len horko-ťažko v najväčších horúčavách som schopný zrieknuť sa ich. Keď idem do obchodu a zazriem čerstvý šalát, skončím ako narkoman. Môj mix je 20 dkg tresky, 10 dkg rybacieho a podľa sily charakteru konzumenta 5 alebo 10 dkg feferónového. Zamiešať. Keby mali rozum, tak to miešajú sami. Šalátový Oscar by ich neminul. Ponocujem
Už niekoľko rokov sa chystáme vstávať skôr. Všetko máme vyrátané, sme na všetko pripravení, no keď sa pozriem na hodinky, zas je pol tretej ráno, takže začiatok nového života sa odkladá. Raňajkujeme okolo dvanástej, pozrieme si noviny a začneme niečo robiť, pokiaľ teda nezaspím. Už som sa nachytal s hlavou na písacom stroji. Faxujem
Posledný výkrik techniky, ktorý ma ešte zachytil, je fax. Na rozdiel od počítača faxovať viem, len väčšina redakcií už fax nemá. Pokazila ma rotačka
Keď som nastúpil do redakcie Kultúrneho života a v stredu mi povedali, že v pondelok ide môj príspevok do tlače, tak som ho vzorne doniesol už vo štvrtok. Neskôr v piatok a tak ďalej. Keď som sa potom stal redakčným tajomníkom a večer sa už tlačilo, bolo mi jasné, že keď prídem okolo obeda k Jožkobáčimu, staršiemu sadzačovi a prinesiem rukopis s fľašou vína, bez rečí ho diskrétne vysádže. Odvtedy jednoducho nefungujem, kým nehučí rotačka. Knihy mám všade
Svokor mi kedysi radil, že keď už rozkladám knihy po zemi, mal by som ich klásť do klietky ako tehly, aby držali pokope. Považoval som to za dobrý žart, ale niečo na tom bolo. V noci nás občas prebral rachot, tiahly zosuv ako v sopečnej oblasti, raz na Štedrý večer nás v kuchyni zasypali knihy, kým sme ich neodhádzali, nedostali sme sa do izby. Keď ženu pred rokmi pustili z nemocnice s barlami, musela ísť k sestre, lebo tými uličkami kníh by sa nemohla pohybovať. Teraz nám robili okná, a tak sme 25 banánových škatúľ kníh odniesli do Mestskej knižnice a na ďalšie som si prenajal sklad v Petržalke. A v byte to ani nevidno. Peniaze nehromadím
Otec nám dával každý týždeň vreckové, no ja ako budúci slovenčinár som pochopil etymológiu: vreckové – peniaze do vrecka, aby sme mali čo rozhadzovať, keď pôjdeme von. Sestra si peniaze odkladala, ja som kupoval knihy. Otec raz spravil taký boží súd, ukáž peňaženku, sestra mala asi 1 800 korún, ja 67. Usporiadal mi prednášku o pochmúrnej budúcnosti ľudí, čo si nevážia peniaze. Pravdaže, mal pravdu, no ja som po celý život mal skôr knihy ako peniaze. A vôbec to neľutujem. Píšem sestre
S mojou sestrou Irenou, ktorá náhle v lete zomrela, sme si týždenne písali vyše 60 rokov. Teraz, keď vyberám poštu, občas si hovorím, čo tá Irena, prečo nepíše. Na jej pohrebe vykúkali kňazovi spod dôstojného ornátu texasky a smiešne tenisky. A vôbec, spod celého pohrebu našťastie vykúkalo čosi nechcene komické, čo mi zabránilo rozplakať sa. Až som sa pristihol, že si v duchu hovorím: toto musím napísať Irene.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite