Okrem príbuzných a priateľov obetí táto tragédia asi najviac zasiahla organizátorov festivalu a medzi nimi zvlášť Henrika Nielsena, rozvážneho a pokojného muža, ktorý mal na festivale na starosti okrem iného aj bezpečnosť. Henrik následne patril medzi iniciátorov konzultačnej skupiny, ktorá sa týkala bezpečnosti a zdravia na európskych festivaloch. Okrem pracovných zodpovedností v Roskilde sa Henrik Nielsen stal „terapeutom" pre organizátorov, ktorých postihli nešťastia. Jeho terapia je pritom veľmi jednoduchá: deprimovaných organizátorov trpezlivo počúva a rozpráva im o svojich vlastných skúsenostiach. Málokto vie, že Henrik významne prispel k tomu, že Pohoda pokračuje aj po tragédii v roku 2009. „Je dobré, keď zo smutných vecí môže vyrásť aj niečo krásne," hovorí. .ako sa začala tvoja spolupráca s festivalom v Roskilde?
Bolo to v roku 1980, mal som osemnásť a priateľku, ktorej učiteľ na základnej škole bol jeden zo zakladateľov festivalu v Roskilde Leif Skov. Ponúkla mi, že by som mohol pracovať na festivale a dostal by som za to lístok. Mojou zodpovednosťou bolo nočné zbieranie odpadkov. Cez deň sme mali párty, večer sme boli na koncertoch a v noci sme zbierali odpadky. To bol môj prvý rok na Roskilde. .bol si vtedy rocker?
Ani nie. Bol som obyčajný mladý chlapec a navyše som v tom čase býval v meste Roskilde. Mal som rád hudbu, ale ak mám pravdu povedať, tak dovtedy som toho veľa o festivale nepočul, hoci to už vtedy bola veľká akcia. Ďalší rok jeden z mojich kamarátov organizoval neziskové organizácie na festivale. Volalo sa to Alternative Village. Tak som pár dní pred festivalom sadol na bicykel a došiel som k festivalovému areálu. Videl som, že potrebujú pomoc, tak som s nimi pracoval a na druhý deň som sa vrátil a na tretí tiež. Páčilo sa mi, že som súčasťou organizácie festivalu. O niekoľko rokov neskôr, myslím, že to bolo v roku 1985, som bol prizvaný do organizačného výboru. Tak to bolo až do roku 1998, keď som sa stal súčasťou profesionálneho menežmentu festivalu. .ako si sa dostal k tématike bezpečnosti na festivale?
Od roku 1987 som pracoval so stejdžami. Najprv som bol stejdž menežérom jedného menšieho pódia, neskôr som mal na starostil koordináciu všetkých stejdžov a keďže to súviselo aj s bezpečnosťou, stal som sa aj šéfom bezpečnosti na festivale. V roku 2000 sme mali veľké nešťastie, keď pred hlavným pódiom zahynulo deväť ľudí. Keďže som bol zodpovedný za bezpečnosť pri stejdžoch, týkalo sa ma to, a preto sme v ďalších rokoch intenzívne pracovali na tom, ako zlepšiť bezpečnosť ľudí a predísť niečomu podobnému. Dalo by sa povedať, že moja špecializácia na zdravie a bezpečnosť na festivaloch je reakciou na to, čo sa nám v roku 2000 stalo. .mohol by si opísať, čo presne sa v roku 2000 na festivale stalo?
Bol studený, daždivý večer a na hlavnom pódiu hrali Pearl Jam. V blízkosti pódia prišlo ku „kolapsu davu". To znamená, že viacero ľudí blízko pri sebe padlo a tým vzniká niečo ako „diera", lebo ľudia ležia na zemi. Vtedy ešte bol na Roskilde povolený „crowd surfing" a viacero „surferov" padlo do tejto diery na ľudí, ktorí tam ležali. Bola tam tlačenica, takže spadli ďalší ľudia, výsledkom čoho boli ľudia, ležiaci vo vrstvách na sebe. Tí čo boli naspodku, nemohli dýchať. Stačí, keď to trvá pár minút, človek stráca vedomie a následne zomiera. Deväť ľudí zomrelo na zadusenie. Aj keď sme v areáli mali veľa lekárov a hneď pri pódiu bola veľmi dobre vybavená ambulancia, nepodarilo sa ich zachrániť. .musel to byť pre vás obrovský šok.
Hlavne pre tých, ktorí sa snažili poskytnúť prvú pomoc a potom museli niesť mŕtve telá k ambulancii, to bolo hrozné. Bola to veľmi traumatická skúsenosť. Je to bremeno, ktoré si odvtedy nesieme so sebou. Mnohých z nás to veľmi zmenilo. Aj mňa a moju rodinu. .rozmýšľali ste nad tým, či máte festival organizovať v ďalších rokoch?
Na začiatku si mnohí z nás mysleli, že by sme mali s festivalom skončiť. Potom sme však rozmýšľali nad tým, že skončíme, ale nie takýmto tragickým ročníkom. Ľudia, ktorí dovtedy na festivale pracovali, boli na to hrdí, no po tejto tragickej udalosti mali akýsi pocit viny: hoci sme urobili všetko, čo sme mali, zjavne sme neurobili dosť, lebo tu zahynuli ľudia. Tak sme sa rozhodli urobiť festival ešte v roku 2001. Potrebovali sme dokázať sebe aj iným, že to vieme urobiť lepšie. Myslím, že sa nám to podarilo. Napriek tomu sme pokračovali aj v ďalších rokoch. Dnes sa mi zdá, že v dôsledku toho nešťastia sme sa viac zomkli – organizátori, dobrovoľníci aj účastníci. Myslím, že na Pohode ste to prežívali podobne. .v ďalších rokoch si pomáhal viacerým organizátorom festivalov, na ktorých došlo k smrteľným nehodám. Kto však v roku 2000 pomáhal tebe?
Boli sme už vtedy súčasťou asociácie európskych festivalov Yourope. Tak sme sa skontaktovali s organizátormi niekoľkých festivalov. Na festivale Lowlands, ktorý sa konal v Holandsku pár týždňov po Roskilde, sme sa stretli s ľuďmi z Anglicka a z Holandska, a radili sme sa o tom, čo by sme mali robiť a čo by sme mali zmeniť. Vytvorili sme HSG, čiže Health and Safety Group ako miesto, kde by sme sa o týchto veciach mohli radiť. To sa neskôr zmenilo na združenie YES, ktoré organizuje semináre o tom, ako zlepšiť bezpečnosť festivalov v Európe. Ale na osobnej úrovni nám pomáhali naše rodiny a priatelia. A ľudia, ktorí zažili niečo podobné. .organizátori festivalov vždy hľadajú rovnováhu medzi bezpečnosťou a slobodou. Je ťažké túto rovnováhu nájsť?
Nie, ale chce to čas. Myslím, že sa nám to po niekoľkých ročníkoch podarilo. Správanie publika sa ustavične mení a musíme ho neustále monitorovať a na základe toho, čo zistíme, prijímať opatrenia. Keď som ja v Roskilde začínal, ľudia pred pódiom sedeli a keď sa niekto postavil a začal tancovať, ostatní naňho kričali, aby si sadol, lebo nevidia na pódium. Potom ľudia pri počúvaní hudby stáli, potom stáli veľmi blízko pri sebe a tancovali. Potom začali do seba narážať a robiť crowd surfing. Čiže sa to stále mení a my sa tomu musíme prispôsobovať. .keď v zime roku 2009, pár mesiacov po nešťastí na Pohode, prišiel za tebou do Kodane Michal Kaščák a jeho kolegovia, čo si im povedal?
Povedal som im o svojich vlastných skúsenostiach. Povedal som im, že to bremeno budú stále nosiť so sebou a musia sa s ním naučiť žiť. Povedal som im aj to, že podľa mňa odviedli výbornú prácu a urobili správne rozhodnutia. No a hlavne som ich počúval. Naše skúsenosti sa v mnohom líšili, ale kládli sme si tú istú otázku: mohol som urobiť niečo ináč a zabrániť tým smrti ľudí? .pripomínate si v Roskilde tragédiu z roku 2000?
Od tej tragédie uplynulo desať rokov a každý rok je tretina účastníkov v Roskilde prvýkrát. Čiže drvivá väčšina účastníkov festivalu tam vtedy nebola. V areále máme špeciálne miesto, kde je deväť stromov a deväť kameňov. V strede je veľký kameň, na ktorom je vyryté: „How fragile we are." Je to miesto, kde môžu ľudia prísť a spomínať na zosnulých. Vždy na začiatku festivalu dávame ku každému stromu kvety. Počas festivalu prinášajú kvety aj účastníci. .si súčasťou Roskilde veľa rokov. Čo ti pri tom prináša najviac radosti?
Veľmi ma tešia semináre o bezpečnosti, ktoré robíme. Hudobný biznis je niekedy veľmi tvrdý. Páči sa mi, keď môžeme zabudnúť na biznis a navzájom si pomáhať. Mám rád ducha tejto spolupráce. Viem, že to nie je samozrejmé. Je dobré, keď zo smutných vecí môže vyrásť aj niečo krásne. .aké sú v súčasnosti tvoje zodpovednosti na festivale?
Som šéfom produkcie, čo znamená, že mám na starosti organizáciu, stejdže, techniku, zariadenia, bezpečnosť, ako aj organizáciu kempu, stánkarov predávajúcich jedlo a pitie. Najlepšie na našom festivale je to, že pracujeme s dobrovoľníkmi. V každej oblasti sú pracovné tímy, ktoré vo voľnom čase plánujú všetko potrebné. Celý rok pripravuje festival asi 500 dobrovoľníkov. Úlohou nás v manažmente je uistiť sa, že všetci dobrovoľníci sú na svojich miestach a koordinovať ich prácu. Chce to veľa času, ale je výborné spolupracovať s toľkými ľuďmi, ktorí po skončení svojho pracovného času a cez víkendy prichádzajú do Roskilde a pripravujú festival. .akú hudbu máš rád?
Moj záber je široký. Počúvam starú hudbu, teda Beatles a Stones, ale mám rád aj súčasnú popmusic. Som rád, že tento rok príde do Roskilde Björk, Bon Iver a Bruce Springsteen. Henrik Nielsen/
Narodil sa v roku 1962. Od svojich osemnástich rokov patril medzi dobrovoľníkov, ktorí zabezpečovali organizáciu festivalu v Roskilde. Od roku 1985 je členom organizačného tímu, od roku 1998 patrí do úzkeho profesionálneho tímu, ktorý pripravuje a riadi celý festival. Je predsedom združenia YES, zameraného na zdravie a bezpečnosť európskych hudobných festivalov.
Bolo to v roku 1980, mal som osemnásť a priateľku, ktorej učiteľ na základnej škole bol jeden zo zakladateľov festivalu v Roskilde Leif Skov. Ponúkla mi, že by som mohol pracovať na festivale a dostal by som za to lístok. Mojou zodpovednosťou bolo nočné zbieranie odpadkov. Cez deň sme mali párty, večer sme boli na koncertoch a v noci sme zbierali odpadky. To bol môj prvý rok na Roskilde. .bol si vtedy rocker?
Ani nie. Bol som obyčajný mladý chlapec a navyše som v tom čase býval v meste Roskilde. Mal som rád hudbu, ale ak mám pravdu povedať, tak dovtedy som toho veľa o festivale nepočul, hoci to už vtedy bola veľká akcia. Ďalší rok jeden z mojich kamarátov organizoval neziskové organizácie na festivale. Volalo sa to Alternative Village. Tak som pár dní pred festivalom sadol na bicykel a došiel som k festivalovému areálu. Videl som, že potrebujú pomoc, tak som s nimi pracoval a na druhý deň som sa vrátil a na tretí tiež. Páčilo sa mi, že som súčasťou organizácie festivalu. O niekoľko rokov neskôr, myslím, že to bolo v roku 1985, som bol prizvaný do organizačného výboru. Tak to bolo až do roku 1998, keď som sa stal súčasťou profesionálneho menežmentu festivalu. .ako si sa dostal k tématike bezpečnosti na festivale?
Od roku 1987 som pracoval so stejdžami. Najprv som bol stejdž menežérom jedného menšieho pódia, neskôr som mal na starostil koordináciu všetkých stejdžov a keďže to súviselo aj s bezpečnosťou, stal som sa aj šéfom bezpečnosti na festivale. V roku 2000 sme mali veľké nešťastie, keď pred hlavným pódiom zahynulo deväť ľudí. Keďže som bol zodpovedný za bezpečnosť pri stejdžoch, týkalo sa ma to, a preto sme v ďalších rokoch intenzívne pracovali na tom, ako zlepšiť bezpečnosť ľudí a predísť niečomu podobnému. Dalo by sa povedať, že moja špecializácia na zdravie a bezpečnosť na festivaloch je reakciou na to, čo sa nám v roku 2000 stalo. .mohol by si opísať, čo presne sa v roku 2000 na festivale stalo?
Bol studený, daždivý večer a na hlavnom pódiu hrali Pearl Jam. V blízkosti pódia prišlo ku „kolapsu davu". To znamená, že viacero ľudí blízko pri sebe padlo a tým vzniká niečo ako „diera", lebo ľudia ležia na zemi. Vtedy ešte bol na Roskilde povolený „crowd surfing" a viacero „surferov" padlo do tejto diery na ľudí, ktorí tam ležali. Bola tam tlačenica, takže spadli ďalší ľudia, výsledkom čoho boli ľudia, ležiaci vo vrstvách na sebe. Tí čo boli naspodku, nemohli dýchať. Stačí, keď to trvá pár minút, človek stráca vedomie a následne zomiera. Deväť ľudí zomrelo na zadusenie. Aj keď sme v areáli mali veľa lekárov a hneď pri pódiu bola veľmi dobre vybavená ambulancia, nepodarilo sa ich zachrániť. .musel to byť pre vás obrovský šok.
Hlavne pre tých, ktorí sa snažili poskytnúť prvú pomoc a potom museli niesť mŕtve telá k ambulancii, to bolo hrozné. Bola to veľmi traumatická skúsenosť. Je to bremeno, ktoré si odvtedy nesieme so sebou. Mnohých z nás to veľmi zmenilo. Aj mňa a moju rodinu. .rozmýšľali ste nad tým, či máte festival organizovať v ďalších rokoch?
Na začiatku si mnohí z nás mysleli, že by sme mali s festivalom skončiť. Potom sme však rozmýšľali nad tým, že skončíme, ale nie takýmto tragickým ročníkom. Ľudia, ktorí dovtedy na festivale pracovali, boli na to hrdí, no po tejto tragickej udalosti mali akýsi pocit viny: hoci sme urobili všetko, čo sme mali, zjavne sme neurobili dosť, lebo tu zahynuli ľudia. Tak sme sa rozhodli urobiť festival ešte v roku 2001. Potrebovali sme dokázať sebe aj iným, že to vieme urobiť lepšie. Myslím, že sa nám to podarilo. Napriek tomu sme pokračovali aj v ďalších rokoch. Dnes sa mi zdá, že v dôsledku toho nešťastia sme sa viac zomkli – organizátori, dobrovoľníci aj účastníci. Myslím, že na Pohode ste to prežívali podobne. .v ďalších rokoch si pomáhal viacerým organizátorom festivalov, na ktorých došlo k smrteľným nehodám. Kto však v roku 2000 pomáhal tebe?
Boli sme už vtedy súčasťou asociácie európskych festivalov Yourope. Tak sme sa skontaktovali s organizátormi niekoľkých festivalov. Na festivale Lowlands, ktorý sa konal v Holandsku pár týždňov po Roskilde, sme sa stretli s ľuďmi z Anglicka a z Holandska, a radili sme sa o tom, čo by sme mali robiť a čo by sme mali zmeniť. Vytvorili sme HSG, čiže Health and Safety Group ako miesto, kde by sme sa o týchto veciach mohli radiť. To sa neskôr zmenilo na združenie YES, ktoré organizuje semináre o tom, ako zlepšiť bezpečnosť festivalov v Európe. Ale na osobnej úrovni nám pomáhali naše rodiny a priatelia. A ľudia, ktorí zažili niečo podobné. .organizátori festivalov vždy hľadajú rovnováhu medzi bezpečnosťou a slobodou. Je ťažké túto rovnováhu nájsť?
Nie, ale chce to čas. Myslím, že sa nám to po niekoľkých ročníkoch podarilo. Správanie publika sa ustavične mení a musíme ho neustále monitorovať a na základe toho, čo zistíme, prijímať opatrenia. Keď som ja v Roskilde začínal, ľudia pred pódiom sedeli a keď sa niekto postavil a začal tancovať, ostatní naňho kričali, aby si sadol, lebo nevidia na pódium. Potom ľudia pri počúvaní hudby stáli, potom stáli veľmi blízko pri sebe a tancovali. Potom začali do seba narážať a robiť crowd surfing. Čiže sa to stále mení a my sa tomu musíme prispôsobovať. .keď v zime roku 2009, pár mesiacov po nešťastí na Pohode, prišiel za tebou do Kodane Michal Kaščák a jeho kolegovia, čo si im povedal?
Povedal som im o svojich vlastných skúsenostiach. Povedal som im, že to bremeno budú stále nosiť so sebou a musia sa s ním naučiť žiť. Povedal som im aj to, že podľa mňa odviedli výbornú prácu a urobili správne rozhodnutia. No a hlavne som ich počúval. Naše skúsenosti sa v mnohom líšili, ale kládli sme si tú istú otázku: mohol som urobiť niečo ináč a zabrániť tým smrti ľudí? .pripomínate si v Roskilde tragédiu z roku 2000?
Od tej tragédie uplynulo desať rokov a každý rok je tretina účastníkov v Roskilde prvýkrát. Čiže drvivá väčšina účastníkov festivalu tam vtedy nebola. V areále máme špeciálne miesto, kde je deväť stromov a deväť kameňov. V strede je veľký kameň, na ktorom je vyryté: „How fragile we are." Je to miesto, kde môžu ľudia prísť a spomínať na zosnulých. Vždy na začiatku festivalu dávame ku každému stromu kvety. Počas festivalu prinášajú kvety aj účastníci. .si súčasťou Roskilde veľa rokov. Čo ti pri tom prináša najviac radosti?
Veľmi ma tešia semináre o bezpečnosti, ktoré robíme. Hudobný biznis je niekedy veľmi tvrdý. Páči sa mi, keď môžeme zabudnúť na biznis a navzájom si pomáhať. Mám rád ducha tejto spolupráce. Viem, že to nie je samozrejmé. Je dobré, keď zo smutných vecí môže vyrásť aj niečo krásne. .aké sú v súčasnosti tvoje zodpovednosti na festivale?
Som šéfom produkcie, čo znamená, že mám na starosti organizáciu, stejdže, techniku, zariadenia, bezpečnosť, ako aj organizáciu kempu, stánkarov predávajúcich jedlo a pitie. Najlepšie na našom festivale je to, že pracujeme s dobrovoľníkmi. V každej oblasti sú pracovné tímy, ktoré vo voľnom čase plánujú všetko potrebné. Celý rok pripravuje festival asi 500 dobrovoľníkov. Úlohou nás v manažmente je uistiť sa, že všetci dobrovoľníci sú na svojich miestach a koordinovať ich prácu. Chce to veľa času, ale je výborné spolupracovať s toľkými ľuďmi, ktorí po skončení svojho pracovného času a cez víkendy prichádzajú do Roskilde a pripravujú festival. .akú hudbu máš rád?
Moj záber je široký. Počúvam starú hudbu, teda Beatles a Stones, ale mám rád aj súčasnú popmusic. Som rád, že tento rok príde do Roskilde Björk, Bon Iver a Bruce Springsteen. Henrik Nielsen/
Narodil sa v roku 1962. Od svojich osemnástich rokov patril medzi dobrovoľníkov, ktorí zabezpečovali organizáciu festivalu v Roskilde. Od roku 1985 je členom organizačného tímu, od roku 1998 patrí do úzkeho profesionálneho tímu, ktorý pripravuje a riadi celý festival. Je predsedom združenia YES, zameraného na zdravie a bezpečnosť európskych hudobných festivalov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.