Ale nikde v jeho dielach to nenájdete. Zdá sa, že táto fráza začala svoj život v Chestertonovej biografii od Emile Cammaertsa. Nemusíte byť vedec, aby ste pochopili toto klišé. Napriek tomu návštevníka internetovej stránky Umberta Eca víta nasledovný citát tohto velikána: „Keď ľudia prestanú veriť v Boha, neznamená to, že neveria ničomu, ale že uveria všetkému.“
Bakalári, ktorí by sa pokúsili použiť taký otrepaný citát ako svoj, môžu očakávať výsmech alebo dôrazné napomenutie od svojho učiteľa. Ale Eco? Veď je to najoslavovanejší žijúci európsky spisovateľ, s množstvom akademických titulov okolo mena. Prečo by sa tento muž, ktorý sa chváli, že v „rôznych domoch“ vlastní 50-tisíc kníh, snažil privlastniť túto Chestertonovu múdrosť? Je možné, že Eco je, podobne ako povedal francúzsky panovník Henrich IV. o anglickom Jakubovi I., „najmúdrejší blázon“?
Prinajmenšom v jeho vlastných očiach je Eco presným opakom: mužom, ktorý prišiel o všetky ilúzie a je „fascinovaný omylom, zlou vierou a idióciou“, a preto je dokonale pripravený odhaliť každého podvodníka. V nedávno uverejnenom rozhovore prezrádza, že celá jeho obrovská knižnica pozostáva výlučne „z kníh, ktorých obsahu neverí“ a medzi tieto „lži“ ráta aj prvé vydanie Joyceovho Ulyssesa. Eco teda nerobí rozdiely medzi fikciou a falzifikátom. A predpokladá, že väčšina jeho čitateľov sú beznádejní ignoranti: „Súčasná generácia je možno zvádzaná myslieť si, podobne ako tomu veria Američania, že na tom, čo sa stalo pred 300 rokmi, už nezáleží.“
Táto póza učeného skeptika či dokonca arcicynika udržuje Eca v dobrej pozícii. Bez toho by nikdy nedokázal napísať Meno ruže, stredovekú detektívku, ktorú preslávil film so Seanom Connerym. Román je cvičením v odhaľovaní skutočnosti mníchom, ktorým vďačí za vzdelanie a za to, že ho zachránili pred fašizmom. Najlepšia kniha, akú Eco napísal je jeho prvotina Estetika Tomáša Akvinského, ktorá vychádza z jeho doktorandskej práce. Stále si vybavuje, ako sedel obkolesený starými knihami a rukopismi v knižnici Sainte-Geneviève v Paríži. Potom stratil svoju vieru a strávil zvyšok života hľadaním jej náhrady.
Svoje pseudonáboženstvo Eco našiel v pseudovede, v semiotike, ktorú mnohé roky vyučoval. Jeho romány sú štúdiami v postmodernizme, ktoré opúšťajú všetky kategórie pravdy, krásy, morálky a politiky, do jednej ezoterickej hry. Plán, ktorý je ústrednou témou Foucaultovho kyvadla, ukazuje, že Eco už bol posadnutý konšpiračnými teóriami, od teplárov po kabalu. Ale subverzný odkaz diela je, že konšpiračné teórie môžu byť napokon predsa len pravdivé a tajné spoločenstvá môžu skutočne existovať. Premena reality iba na príbehy dáva konšpiračnej teórii nový život.
V Ecovom poslednom románe Pražský cintorín jeho idée fixe mutuje do podoby gotickej fantázie, ktorá zahŕňa jezuitov, slobodomurárov a samozrejme židov, pričom kulminuje v najzhubnejšej zo všetkých teórii: Protokole židovských mudrcov. Eco tvrdí, že vymyslel iba jedinú postavu, hlavného protagonistu Simone Simoniniho, ktorého fiktívne diáre zachytávajú, ako vytvoril Protokoly, falošne obvinil Dreyfusa a nainfikoval Európu antisemitizmom. „Ale v myslení,“ dodáva, „aj Simone Simonini do istej miery existoval. V skutočnosti je tu s nami stále.“ Inými slovami, Eco zámerne zamieňa fakty s fikciou. Potom, ako svojich čitateľov ponoril do protižidovských konšpiračných teórií, ich necháva uvažovať, či niektoré z týchto odporných hanobení nemôžu byť nakoniec aj pravdivé.
Problém s tým, čo jeho vydavateľ nazýva „inšpiratívne zahrávanie sa s dejinami a fikciou“, je ten, že Eco sa hrá s ohňom. A to dnes nie je žiadna hra. Na Protokoloch nie je nič ezoterické, milióny výtlačkov cirkulujú v moslimskom svete. Antisemitizmus žije nielen na Blízkom východe, ale globálne, vrátane Západu. A podporuje ho multiplikátor konšpiračných teórií – internet. Pre vodcov Iránu je popieranie holokaustu politikou štátu a signalizujú, že pripravujú druhý holokaust. S pomocou nukleárnych technológií, s ktorými im okrem iných pomáha Nemecko a Rusko, dvaja najhorší prenasledovatelia židov z nedávnej minulosti. Ecovo frivolné zaobchádzanie s nenávisťou voči židom sa odohráva v čase, keď sú skutoční židia terčom pre teroristov od New Yorku cez Bombaj, od Londýna po Buenos Aires.
Pochybnosti zasiate jeho knihou padnú na úrodnú pôdu, pretože naša kultúra práve vďaka postmodernistom, akým je Eco, stratila svoju orientáciu. Eco predstavuje intelektuála 21. storočia, ktorý sa svojím flirtovaním s antisemitizmom – podobne ako tí z minulého storočia – dopúšťa trahison des clercs. Pritom jeho povinnosťou je zaujať jasný postoj proti nemu.
Autor je britský spisovateľ a šéfredaktor mesačníka Standpoint, kde text pôvodne vyšiel.
Bakalári, ktorí by sa pokúsili použiť taký otrepaný citát ako svoj, môžu očakávať výsmech alebo dôrazné napomenutie od svojho učiteľa. Ale Eco? Veď je to najoslavovanejší žijúci európsky spisovateľ, s množstvom akademických titulov okolo mena. Prečo by sa tento muž, ktorý sa chváli, že v „rôznych domoch“ vlastní 50-tisíc kníh, snažil privlastniť túto Chestertonovu múdrosť? Je možné, že Eco je, podobne ako povedal francúzsky panovník Henrich IV. o anglickom Jakubovi I., „najmúdrejší blázon“?
Prinajmenšom v jeho vlastných očiach je Eco presným opakom: mužom, ktorý prišiel o všetky ilúzie a je „fascinovaný omylom, zlou vierou a idióciou“, a preto je dokonale pripravený odhaliť každého podvodníka. V nedávno uverejnenom rozhovore prezrádza, že celá jeho obrovská knižnica pozostáva výlučne „z kníh, ktorých obsahu neverí“ a medzi tieto „lži“ ráta aj prvé vydanie Joyceovho Ulyssesa. Eco teda nerobí rozdiely medzi fikciou a falzifikátom. A predpokladá, že väčšina jeho čitateľov sú beznádejní ignoranti: „Súčasná generácia je možno zvádzaná myslieť si, podobne ako tomu veria Američania, že na tom, čo sa stalo pred 300 rokmi, už nezáleží.“
Táto póza učeného skeptika či dokonca arcicynika udržuje Eca v dobrej pozícii. Bez toho by nikdy nedokázal napísať Meno ruže, stredovekú detektívku, ktorú preslávil film so Seanom Connerym. Román je cvičením v odhaľovaní skutočnosti mníchom, ktorým vďačí za vzdelanie a za to, že ho zachránili pred fašizmom. Najlepšia kniha, akú Eco napísal je jeho prvotina Estetika Tomáša Akvinského, ktorá vychádza z jeho doktorandskej práce. Stále si vybavuje, ako sedel obkolesený starými knihami a rukopismi v knižnici Sainte-Geneviève v Paríži. Potom stratil svoju vieru a strávil zvyšok života hľadaním jej náhrady.
Svoje pseudonáboženstvo Eco našiel v pseudovede, v semiotike, ktorú mnohé roky vyučoval. Jeho romány sú štúdiami v postmodernizme, ktoré opúšťajú všetky kategórie pravdy, krásy, morálky a politiky, do jednej ezoterickej hry. Plán, ktorý je ústrednou témou Foucaultovho kyvadla, ukazuje, že Eco už bol posadnutý konšpiračnými teóriami, od teplárov po kabalu. Ale subverzný odkaz diela je, že konšpiračné teórie môžu byť napokon predsa len pravdivé a tajné spoločenstvá môžu skutočne existovať. Premena reality iba na príbehy dáva konšpiračnej teórii nový život.
V Ecovom poslednom románe Pražský cintorín jeho idée fixe mutuje do podoby gotickej fantázie, ktorá zahŕňa jezuitov, slobodomurárov a samozrejme židov, pričom kulminuje v najzhubnejšej zo všetkých teórii: Protokole židovských mudrcov. Eco tvrdí, že vymyslel iba jedinú postavu, hlavného protagonistu Simone Simoniniho, ktorého fiktívne diáre zachytávajú, ako vytvoril Protokoly, falošne obvinil Dreyfusa a nainfikoval Európu antisemitizmom. „Ale v myslení,“ dodáva, „aj Simone Simonini do istej miery existoval. V skutočnosti je tu s nami stále.“ Inými slovami, Eco zámerne zamieňa fakty s fikciou. Potom, ako svojich čitateľov ponoril do protižidovských konšpiračných teórií, ich necháva uvažovať, či niektoré z týchto odporných hanobení nemôžu byť nakoniec aj pravdivé.
Problém s tým, čo jeho vydavateľ nazýva „inšpiratívne zahrávanie sa s dejinami a fikciou“, je ten, že Eco sa hrá s ohňom. A to dnes nie je žiadna hra. Na Protokoloch nie je nič ezoterické, milióny výtlačkov cirkulujú v moslimskom svete. Antisemitizmus žije nielen na Blízkom východe, ale globálne, vrátane Západu. A podporuje ho multiplikátor konšpiračných teórií – internet. Pre vodcov Iránu je popieranie holokaustu politikou štátu a signalizujú, že pripravujú druhý holokaust. S pomocou nukleárnych technológií, s ktorými im okrem iných pomáha Nemecko a Rusko, dvaja najhorší prenasledovatelia židov z nedávnej minulosti. Ecovo frivolné zaobchádzanie s nenávisťou voči židom sa odohráva v čase, keď sú skutoční židia terčom pre teroristov od New Yorku cez Bombaj, od Londýna po Buenos Aires.
Pochybnosti zasiate jeho knihou padnú na úrodnú pôdu, pretože naša kultúra práve vďaka postmodernistom, akým je Eco, stratila svoju orientáciu. Eco predstavuje intelektuála 21. storočia, ktorý sa svojím flirtovaním s antisemitizmom – podobne ako tí z minulého storočia – dopúšťa trahison des clercs. Pritom jeho povinnosťou je zaujať jasný postoj proti nemu.
Autor je britský spisovateľ a šéfredaktor mesačníka Standpoint, kde text pôvodne vyšiel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.