Arméni sú zneistení možnou vojnou Západu s Iránom. V západnej tlači sa o tom čoraz častejšie píše. Náhorný Karabach má s Iránom dlhú hranicu, rovnako Arménsko. Keby sa začala vojna a nastal chaos, exodus utečencov by tieto dve krajiny mohli tažko niesť. Na severe Iránu žije asi jeden a pol milióna Azerbajdžancov. Okrem toho, vzťah Arménska a Iránu je tradične dobrý, je to po Rusku jedna z opôr oproti Turecku. Na druhej strane, takzvaná Minská skupina, ktorú tvoria Rusko, USA a Francúzsko, zatiaľ tiež diplomaticky Nahorný Karabach pred Azerbajdžanom chránia.
Arméni, tento večne ohrozovaný národ, si stále musia hľadať svoju česť a postavenie v dejinách. V 20. storočí sme boli v Európe svedkami troch genocíd: osmanskej v roku 1915 proti jednému národu, komunistickej proti každému triednemu nepriateľovi a nacistickej proti jednej rase. Všetky boli zločinom proti ľudskosti. Zatial čo o posledných dvoch dnes v Európe niet pochýb, o prvej, arménskej, sa stále príliš veľa nehovorí.
Je obdivuhodné sledovať, ako sa zatiaľ nikým neuznaný140-tisícový štát Náhorný Karabach rozvíja, má vôľu žiť demokraticky a prosperujúco. Hlavné mesto Stepanakert pripomína čoraz viac západné metropoly. Aj vďaka prezidentovi Bako Sahakyanovi v tejto malej krajine nepočuť o korupcii. Tento malý štát si je vedomý, že ak by sa začal rozkladať zvnútra, znamenalo by to jeho ohrozenie. Znovu som sa presvedčil, že Arméni v Náhornom Karabachu chcú za každú cenu brániť svoju starobylú kultúru, náboženstvo a civilizáciu. V čase, keď európske národy odmietli v Lisabonskej zmluve akúkoľvek zmienku o kresťanských koreňoch Európy, Náhorný Karabach je pripravený ísť nadoraz, aby si tieto korene uchoval. Náhorný Karabach je výzvou pre celú Európu.
Arméni sú zvláštny, ťažko skúšaný národ. Stále nad nimi visí nejaká hrozba. Ale mám pocit, že rovnako nad nimi stále bdie nejaká ochranná ruka. A to je dôvod na optimizmus do budúcnosti.
František Mikloško/
Bývalý disident a organizátor Sviečkovej demonštrácie v marci 1988, najväčšieho protikomunistického protestu v našich dejinách. Po roku 1989 predseda parlamentu a dlhoročný poslanec, autor troch kníh. Je ženatý, žije v Bratislave.
Arméni, tento večne ohrozovaný národ, si stále musia hľadať svoju česť a postavenie v dejinách. V 20. storočí sme boli v Európe svedkami troch genocíd: osmanskej v roku 1915 proti jednému národu, komunistickej proti každému triednemu nepriateľovi a nacistickej proti jednej rase. Všetky boli zločinom proti ľudskosti. Zatial čo o posledných dvoch dnes v Európe niet pochýb, o prvej, arménskej, sa stále príliš veľa nehovorí.
Je obdivuhodné sledovať, ako sa zatiaľ nikým neuznaný140-tisícový štát Náhorný Karabach rozvíja, má vôľu žiť demokraticky a prosperujúco. Hlavné mesto Stepanakert pripomína čoraz viac západné metropoly. Aj vďaka prezidentovi Bako Sahakyanovi v tejto malej krajine nepočuť o korupcii. Tento malý štát si je vedomý, že ak by sa začal rozkladať zvnútra, znamenalo by to jeho ohrozenie. Znovu som sa presvedčil, že Arméni v Náhornom Karabachu chcú za každú cenu brániť svoju starobylú kultúru, náboženstvo a civilizáciu. V čase, keď európske národy odmietli v Lisabonskej zmluve akúkoľvek zmienku o kresťanských koreňoch Európy, Náhorný Karabach je pripravený ísť nadoraz, aby si tieto korene uchoval. Náhorný Karabach je výzvou pre celú Európu.
Arméni sú zvláštny, ťažko skúšaný národ. Stále nad nimi visí nejaká hrozba. Ale mám pocit, že rovnako nad nimi stále bdie nejaká ochranná ruka. A to je dôvod na optimizmus do budúcnosti.
František Mikloško/
Bývalý disident a organizátor Sviečkovej demonštrácie v marci 1988, najväčšieho protikomunistického protestu v našich dejinách. Po roku 1989 predseda parlamentu a dlhoročný poslanec, autor troch kníh. Je ženatý, žije v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.