Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jeden z nemála tých,

.časopis .kritická príloha

ktorých priliehavé označenie sa do písaného textu nehodí, našiel po nežnej revolúcii uplatnenie v rozhlase a odtiaľ šíril nacionalistickú propagandu. Po rozpade Československa, ku ktorému pridal svoju tehličku, získal príznačnú trafiku – na slovenskej ambasáde v Prahe.

ktorých priliehavé označenie sa do písaného textu nehodí, našiel po nežnej revolúcii uplatnenie v rozhlase a odtiaľ šíril nacionalistickú propagandu. Po rozpade Československa, ku ktorému pridal svoju tehličku, získal príznačnú trafiku – na slovenskej ambasáde v Prahe.

Až keď sa prevalili jeho finančné delikty, nie „nadpráca“ z čias komunizmu, rozhodli sa prepustiť ho. Keď sa ho na tú nadprácu pýtali, povedal nonšalantne a v priamom prenose: „Všetci sme boli nejakí.“
Nuž hej, všetci sme boli nejakí. Napríklad taká Dagmar Šimková sa ako dvadsaťročná ocitla na štrnásť rokov v komunistickej base za to, že pomohla spolužiakom, ktorí sa rozhodli dokončiť štúdiá v kapitalistickej cudzine, ergo v emigrácii. Štrnásť rokov! A odsedela si ich všetky. Kniha, ktorá prináša jej svedectvo, sa volá Byli jsme tam taky. Vyšla v treťom českom vydaní (nakladatelství Monika Vadasová – Elšíková, Karavana) roku 2007. Pri zatýkaní k nej spoluobčan – iný hajzeľ – prehovoril v jej byte takto: „Jen se dobře rozhlédni, kurvo reakcionářská! V životě se sem už nevrátíš.“
Mladá Dáša sa dostala do sveta, kde: „Byly jsme postaveny tváří v tvář něčemu novému, dosud neznámému. Bylo to promyšlené, vědecké spiknutí proti tomu, co člověka odlišuje od ostatních tvorů. Nešlo totiž ani tolik o náš fyzický zmar, jako o rozšlapání mozku člověka, jeho mysli, přes kterou se tunovým cvalem slonů řítila lež, teror, propaganda. Šlo o to, vyrvat z hrudi člověka srdce, přinutit jeho duši k otrocké prostraci a zdupat ji a pošlapat jako rohož u dveří. Zničit vědomí lidského Já, aby přestalo existovat. Když člověk ztratí vědomí sebe, jeho tělo přestane být nebezpečné. Může být dokonce užito jako laciný pracovní nástroj.“

Áno, páni Géczi, Mjartan (pracovníci ambasády Slovenskej republiky v Prahe po rozpade Československa), Čič (premiér vlády Slovenskej republiky po novembri 1989), Schuster  (prezident Slovenskej republiky po rozpade Československa), Weiss, Kanis (za komunizmu nomenklatúrne kádre Ústavu marxizmu-leninizmu Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, po novembri 1989 lídri slovenských komunistov), Kukan (za komunizmu veľvyslanec, a potom opäť špičkový politik a napríklad aj minister zahraničných vecí Slovenskej republiky) a ďalší – všetci sme boli nejakí. Vrátane mňa, samozrejme. Politické väzenkyne v komunistických lágroch boli tiež nejaké. „Nenávidí nás dozorci, protože kdyby nás nebylo, třeba by je poslali někam do městské věznice. Nenávidí nás vražedkyně a prostitutky, protože kdyby nás nebylo, byl by režim v lágru mírnější. Nenávidí nás ženy odsouzené za válečné zločiny, protože kdyby nás nebylo, pan prezident by jim už dávno dal amnestii,“ píše vo svojich spomienkach Dagmar Šimková, ktorá vo väzení poodkryla aj tajomstvo zla: „V každém člověku žije skrytá bestie, se kterou se potýká. Morální hodnoty společnosti a kultury, ke které patří, mu pomáhají potlačit zlo, krutost, pomstychtivost, závist, touhu po moci, nesmyslnou a nereálnou ctižádost, pomáhají mu udržet šelmu pod kontrolou a dávají mu povzbuzující pocit vítězství nad tím, co je v něm nedobré.“ Doba, v ktorej žila, odviazala z reťaze zlo. Dostať ho pod kontrolu je úloha na doživotie – pre našu aj ďalšie generácie.
Nedávno som s blízkym človekom absolvoval jednu z našich mnohých napätých a emocionálne vyhrotených diskusií. Tvrdil som, že každý sused, kolega, okoloidúci... sa môže z hodiny na hodinu zmeniť na vraha, arizátora, organizátora deportácií. Povedal, že v západnej civilizácii to už nie je možné. Ale je, reinkarnácie zločincov oboch posledných totalitných režimov žijú medzi nami. Stačí zaveliť, ako to spravil Šaňo Mach počas vojnového Slovenského štátu: „Neničte židovský majetok, bude váš!“. Viem si však predstaviť aj množstvo ďalších „motivácií“. Veď tu máme napríklad aj tých cigošských nefachčenkov, ukrajinských mafiánov, podnikateľských nenažrancov... všakže?! Čo ma však desí najviac, je fakt, že zatiaľ čo skrytá beštia v nás je stále rovnaká, jej protipól vykazuje známky ospalej obezity, ustráchanosti a neživotaschopnosti. „Dostatok stravy a pekné počasie“ spôsobili, že klipkajúce očká nevnímajú nebezpečenstvo. Zajtra však môže byť všetko inak. Už dnes však „počujem trávu rásť“. Máme na Slovensku premiéra, ktorý si pád komunistického režimu v novembri 1989 ani nevšimol, jeho minister vnútra pritakáva politickej kriminalizácii inej dvadsaťročnej dievčiny (mám na mysli zmlátenú Hedvigu Malinovú, z ktorej  niektorí politici spravili maďarskú provokatérku, ktorá si bitku vymyslela), máme svojho šéfa Slovenskej národnej strany a jeho protimaďarské excesy, svojich sudcov, ktorí súdia hlava-nehlava, a máme aj svojich trestne stíhaných nevinných a amnestovaných vinníkov. Len sa, preboha, nenechajme otráviť a uspať. 

.fedor Gál
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite