Podľa odhadov v meste zahynulo od začiatku povstania pred necelým rokom takmer 1 800 ľudí,
približne tretina všetkých sýrskych obetí. Minulý týždeň bol v Homse zabitý francúzsky fotograf Remi Ochlik a americká reportérka Marie Colvinová, ktorá predtým takmer denne v rozhlase i v novinách o masakroch civilného obyvateľstva podávala správy.
Paralela s líbyjským Bengází by bola najoptimistickejšia: krátko predtým, ako ho vlani stihli dobyť
líbyjské jednotky, sa začala akcia NATO, ktorá zničeniu povstaleckého mesta zabránila. Všetky ostatné prirovnania sú horšie. V sýrskej Hame Háfiz Asad, otec súčasného prezidenta Bašira Asada, nechal pred tridsiatimi rokmi potlačiť povstanie sunitov a Moslimského bratstva, počas dvoch týždňov zahynulo tridsaťtisíc ľudí. Príbeh Sarajeva bol odlišný etnickým rozmerom. Sarajevo, obliehané a ostreľované srbskými dobre vyzbrojenými jednotkami, sa však stalo jedným z európskych symbolov 90. rokov pre neschopnosť európskych krajín zasiahnuť. Obliehanie Sarajeva zastavila až americká rozhodnosť Richarda Holbrooka v roku 1995, po troch rokoch. Podobná by bola analógia s Rwandou, kde celý svet vedel o strašnom etnickom zabíjaní jednej etnickej skupiny druhou a státisícoch mŕtvych, nikto však nenašiel „politickú vôľu" a ochotu to zastaviť. Vtedajší americký prezident Bill Clinton sa za to neskôr opakovane ospravedlňoval.
Sýrske povstanie je dieťaťom Arabskej jari. Na rozdiel od úspešnejších zmien v Tunisku či v Egypte však sýrska polícia a armáda všetky prejavy nespokojnosti potláčala oveľa dôslednejšie. Protesty boli spočiatku čisto nenásilné, a aj teraz je prehnané hovoriť o povstaní; „povstalci" nemajú ťažké zbrane, takže boj je veľmi nerovný. O humanitárnej vojenskej intervencii sa však zatiaľ nehovorí. Rezolúciu OSN, odsudzujúcu sýrsky režim, zablokovali v Bezpečnostnej rade Rusko a Čína, aj v prípade jej schválenia sa však Západ nie do ďalšej vojenskej akcie nehrnie. Fouad Ajami toto rozloženie síl opísal vo Wall Street Journal takto: na jednej strane sú Priatelia Sýrie, ako sa volala aj minulotýždňová konferencia Západu a arabských krajín v Tunisku. Sú nerozhodní, pomalí a plní pochybností vzhľadom na „špecifiká Sýrie". Na druhej strane sú Priatelia sýrskeho režimu, podľa Ajamiho najmä Rusko, Irán, Hizballáh a čiastočne Čína, ktorí sú, naopak, odhodlaní a akcieschopní. Výsledky sú podľa Ajamiho viditeľné – Asád dostáva zbrane od Ruska a od Iránu, zatiaľ čo Západ a arabské krajiny diskutujú a vyzývajú na prímerie.
Americká váhavosť v súvislosti s vojenskou intervenciou v Sýrii je pochopiteľná: Spojené štáty len nedávno stiahli svoje jednotky z Iraku, už desať rokov bojujú v Afganistane, boli (hoci relatívne málo) zapojené aj do akcie v Líbyi, a možno ich onedlho pre iránsky jadrový program a izraelskú paniku z tohto programu čaká vojna s Iránom, akokoľvek sa im do takéhoto súboja nechce. Navyše, najmä po skúsenosti z Iraku sú Američania veľmi opatrní v čomkoľvek, čo sa týka islamského a arabského sveta. Po americkej vojenskej akcii v Sýrii prakticky nikto nevolá. Na druhej strane, Turecko a niektoré sunitské arabské krajiny sa zrejme nebudú chcieť nečinne prizerať tomu, čo sa v Homse a inde v Sýrii deje. Ak by aj neprišlo k priamej intervencii, tak možno čakať prinajmenšom pomoc sýrskym povstalcom. A nie je vylúčené, že si viacerí na Západe spomenú, akí boli slepí a hluchí voči tomu, čo sa dialo v Rwande, a ako tri roky nechali dobre vyzbrojené bosnianskosrbské jednotky likvidovať slabo vyzbrojených a vycvičených bosnianskych Moslimov v Sarajeve. Ak to rovno nebude Bengází, nemuselo by sa to skončiť ako v Sarajeve či dokonca v Hame.
približne tretina všetkých sýrskych obetí. Minulý týždeň bol v Homse zabitý francúzsky fotograf Remi Ochlik a americká reportérka Marie Colvinová, ktorá predtým takmer denne v rozhlase i v novinách o masakroch civilného obyvateľstva podávala správy.
Paralela s líbyjským Bengází by bola najoptimistickejšia: krátko predtým, ako ho vlani stihli dobyť
líbyjské jednotky, sa začala akcia NATO, ktorá zničeniu povstaleckého mesta zabránila. Všetky ostatné prirovnania sú horšie. V sýrskej Hame Háfiz Asad, otec súčasného prezidenta Bašira Asada, nechal pred tridsiatimi rokmi potlačiť povstanie sunitov a Moslimského bratstva, počas dvoch týždňov zahynulo tridsaťtisíc ľudí. Príbeh Sarajeva bol odlišný etnickým rozmerom. Sarajevo, obliehané a ostreľované srbskými dobre vyzbrojenými jednotkami, sa však stalo jedným z európskych symbolov 90. rokov pre neschopnosť európskych krajín zasiahnuť. Obliehanie Sarajeva zastavila až americká rozhodnosť Richarda Holbrooka v roku 1995, po troch rokoch. Podobná by bola analógia s Rwandou, kde celý svet vedel o strašnom etnickom zabíjaní jednej etnickej skupiny druhou a státisícoch mŕtvych, nikto však nenašiel „politickú vôľu" a ochotu to zastaviť. Vtedajší americký prezident Bill Clinton sa za to neskôr opakovane ospravedlňoval.
Sýrske povstanie je dieťaťom Arabskej jari. Na rozdiel od úspešnejších zmien v Tunisku či v Egypte však sýrska polícia a armáda všetky prejavy nespokojnosti potláčala oveľa dôslednejšie. Protesty boli spočiatku čisto nenásilné, a aj teraz je prehnané hovoriť o povstaní; „povstalci" nemajú ťažké zbrane, takže boj je veľmi nerovný. O humanitárnej vojenskej intervencii sa však zatiaľ nehovorí. Rezolúciu OSN, odsudzujúcu sýrsky režim, zablokovali v Bezpečnostnej rade Rusko a Čína, aj v prípade jej schválenia sa však Západ nie do ďalšej vojenskej akcie nehrnie. Fouad Ajami toto rozloženie síl opísal vo Wall Street Journal takto: na jednej strane sú Priatelia Sýrie, ako sa volala aj minulotýždňová konferencia Západu a arabských krajín v Tunisku. Sú nerozhodní, pomalí a plní pochybností vzhľadom na „špecifiká Sýrie". Na druhej strane sú Priatelia sýrskeho režimu, podľa Ajamiho najmä Rusko, Irán, Hizballáh a čiastočne Čína, ktorí sú, naopak, odhodlaní a akcieschopní. Výsledky sú podľa Ajamiho viditeľné – Asád dostáva zbrane od Ruska a od Iránu, zatiaľ čo Západ a arabské krajiny diskutujú a vyzývajú na prímerie.
Americká váhavosť v súvislosti s vojenskou intervenciou v Sýrii je pochopiteľná: Spojené štáty len nedávno stiahli svoje jednotky z Iraku, už desať rokov bojujú v Afganistane, boli (hoci relatívne málo) zapojené aj do akcie v Líbyi, a možno ich onedlho pre iránsky jadrový program a izraelskú paniku z tohto programu čaká vojna s Iránom, akokoľvek sa im do takéhoto súboja nechce. Navyše, najmä po skúsenosti z Iraku sú Američania veľmi opatrní v čomkoľvek, čo sa týka islamského a arabského sveta. Po americkej vojenskej akcii v Sýrii prakticky nikto nevolá. Na druhej strane, Turecko a niektoré sunitské arabské krajiny sa zrejme nebudú chcieť nečinne prizerať tomu, čo sa v Homse a inde v Sýrii deje. Ak by aj neprišlo k priamej intervencii, tak možno čakať prinajmenšom pomoc sýrskym povstalcom. A nie je vylúčené, že si viacerí na Západe spomenú, akí boli slepí a hluchí voči tomu, čo sa dialo v Rwande, a ako tri roky nechali dobre vyzbrojené bosnianskosrbské jednotky likvidovať slabo vyzbrojených a vycvičených bosnianskych Moslimov v Sarajeve. Ak to rovno nebude Bengází, nemuselo by sa to skončiť ako v Sarajeve či dokonca v Hame.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.