Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Politické dedičstvo Petra Zajaca

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Pred týždňom sme na tomto mieste písali o konci Františka Mikloška a Vladimíra Palka a ich mieste v tradícii modernej slovenskej politiky. Ďalší, kto v politike skončil ešte pred voľbami, je Peter Zajac.

Koniec v politike je témou samou osebe. Ján Čarnogurský skončil porazený, strana, ktorú založil a najmä on sám však mali toľko nadhľadu, že sa pokúsili jeho porážku nazvať odchodom. Ján Langoš dopadol horšie. V čase, keď sníval o tom, ako zdecimovanú DS po prehratých voľbách postaví na nohy, donúti jej členov prejsť preregistráciou a pokúsi sa o návrat do politiky, sa jeho vtedajší predseda práve dohadoval na výmennom obchode, ktorý sa končil položením celej strany.
Politický koniec Petra Zajaca je iný. Nebol porazený férovo v priamom zápase, ale ani sa nenechal oklamať niekým, kto chcel jeho meno použiť a odhodiť.

.dedič Milana Hodžu
Hoci sa dnes Zajacovo meno považuje za synonymum ministrany OKS, tento muž v slovenskej politike reprezentoval niečo oveľa väčšie a podstatnejšie.
Rodinným pôvodom a kultúrnynm založením je potomkom Michala Miloslava Hodžu, politicky je však dedičom jeho synovca Milana Hodžu z Prvej Československej republiky. DS z roku 1946 bola príliš širokou koalíciou, aby bolo možné hovoriť o jednom jej dedičovi. S Milanom Hodžom však Petra Zajaca toho spája viac, aj keď svoj význam majú aj rozdiely.
Podobne ako Hodža bol aj Zajac československy orientovaný. Ani jeden z nich nebol tým, čomu sa pejoratívne hovorilo „pražský Slovák“, v orientácii na Prahu sledovali istý modernizačný a geopolitický cieľ, ako prejav slovenského záujmu. Hodžovým programom bol regionalizmus, Zajacovi išlo o decentralizáciu. Obidvaja považovali za hodnotu, ak sa vo väčšom československom celku podarí Slovákom presadiť a obhájiť tak slovenskú otázku z centra moci. Jeden aj druhý platili za túto politiku svoju cenu, bol ňou ťažko vysvetliteľný (či skôr pre verejnosť ťažšie zrozumiteľný) vzťah k slovenskej štátnosti.
Peter Zajac podobne ako Milan Hodža zaznamenal vo svojom názore na slovenskú samostatnosť istý vývoj, možno až obrat, aj keď ani jeden z nich by to zrejme za obrat nepovažoval. V prípade Zajaca bola tou príčinou európska integrácia. Vstup do EÚ logicky podporoval ako civilizačné rozhodnutie, od vzniku Európskej ústavy však začal pred ďalšou integráciou brániť slovenskú suverenitu. Neskôr sa to zopakovalo, keď sa z opatrného advokáta Angely Merkelovej stal nemenej opatrný kritik eurovalov. Skutočnosť, že bývalý československý federalista bráni v prípade federalizácie EÚ slovenskú suverenitu dokonale vystihuje tak jeho zmysel pre decentralizáciu, ako aj autentické česko-slovenské vlastenectvo do roku 1993.

.prekonajme Hodžu
Existujú aj minimálne dve oblasti, kde sa Zajac od Hodžu vedome odlišoval. Tou prvou bol vzťah ku korupcii. Milan Hodža, jeden z najskorumpovanejších politikov v našich dejinách, bol v tomto na rozdiel od Zajaca na opačnom póle demokratického spektra. Tou druhou oblasťou bol vzťah k domácej vnútroslovenskej koalícii. Tak ako prvú republiku charakterizoval konflikt Hodžu s Hlinkom, tak vývoj Slovenska po páde komunizmu charakterovala koalícia ich dedičov – Čarnogurského a Zajaca. Zajac pre túto občiansko-kresťanskú koalíciu urobil veľa.
Zlom prišiel potom, ako VPN pred prvými voľbami v roku 1990 vzala na svoju kandidátku bývalých komunistov a spolu s nimi napadli v kampani KDH ako hrozbu čiernej totality. Peter Zajac neskôr na tento konflikt reagoval slovami, že „už nikdy v živote by takýto model nechcel opakovať“.  Tak, ako sa Čarnogurský snažil prekonať ľudácke dedičstvo k slovenskému štátu, tak sa Zajac snažil prekonať všetky „luteránske“ a občianske predsudky k deťom a potomkom bývalých ľudákov. Koalícia Jána Čarnogurského a Františka Mikloška s Petrom Zajacom tak vtlačila podobu slovenskej pravici po roku 1993. Nech už si o nich Mikuláš Dzurinda alebo Ivan Mikloš mysleli čokoľvek, aj oni svoj vrchol zažili v hraniciach tejto politickej koalície.
K Zajacovi však patrí ešte niečo. Nebol novembrovým tribúnom a nikdy nebol prezidentom, premiérom, ministrom ani predsedom parlamentu. Vždy však stál ochotne po ich boku. Či už sa volali Havel, Čarnogurský, Mikloško, Hrušovský, alebo Palko. So svojou intuíciou a citom pre politiku spoluurčoval to, čomu dnes hovoríme dejiny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite