Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Deti v zbrani

.časopis .týždeň vo svete

Detský fond OSN (UNICEF) demobilizoval v Sierra Leone po vojne asi 7-tisíc detských vojakov. V susednej Libérii odzbrojili 45-tisíc osôb, z čoho sú dve tretiny deti. Západná Afrika sa vyrovnáva s krutosťami, ktoré spáchali a páchajú deti.

.odhady hovoria, že na celom svete bojovalo či ešte stále bojuje asi 300-tisíc detí. Odporná prax ich zneužívania má svoju „tradíciu“ najmä v Sierra Leone, maličkej krajine veľkej asi ako Slovensko. Na 70-tisíc štvorcových kilometroch žije asi 6 miliónov obyvateľov. OSN ju opakovane zaraďuje podľa Indexu ľudského rozvoja medzi najchudobnejšie krajiny sveta. Bývalá kolónia získala v roku 1961 nezávislosť od Veľkej Británie, neskôr sa tam v bludnom kruhu striedali rôzni diktátori. Obvyklým spôsobom – vojenským prevratom – sa v susednej Libérii dostal v roku 1989 k moci krutý prezident Charles Taylor. Do ničivej vojny neuvrhol iba svoju krajinu, ale aj Sierra Leone, kde tajne podporoval povstaleckú armádu RUF. A práve tá využívala deti ako otrokov aj ako vojakov.
V roku 1999 poslal generálny tajomník OSN Kofi Anan do Sierra Leone 6-tisíc príslušníkov mierových síl (UNAMSIL), o rok neskôr ich už bolo dvakrát viac. Vojna však trvala ešte dlhé dva roky. Bojovalo v nej aj viac ako 10-tisíc naverbovaných detí, ktoré sa správali často ukrutnejšie ako dospelí. Aj osem rokov po vojne sú z mnohých z nich štvanci: hľadajú v riekach a blate za vrecko ryže na deň drahokamy, s ktorými obchodujú libanonskí priekupníci. Dodnes je v Sierra Leone 300-tisíc ľudí bez koreňov: nie sú to ani domáci, ani utečenci, ani navrátenci.

.dva príbehy
Osman má dnes 26 rokov. Od roku 1993, keď ho zajali a naverbovali, bojoval až do roku 2002 so zbraňou v ruke na strane povstalcov. Najprv nosil dospelým vojakom batohy a ako „small boy“ mal na starosti domáce práce. Po pár mesiacoch ho vycvičili. Nenamietal, ani keď mal odpaľovať ručné granáty. Povedali mu, že každá „misia“ sa musí vydariť, inak ho zabijú. Tým sa mu vyhrážali každý deň. Bojoval spoločne s dospelými a spomína na to ako na „celkom príjemný pocit“.  Chodil vopred ako špión, stopoval nepriateľa – CDF alebo armádu. Potom musel v prvej línii hádzať granáty. Keď boli všetci dedinčania mŕtvi, rabovalo sa. Nepáčilo sa mu, keď musel zabíjať civilistov, no kumpáni z RUF mu vždy vraveli: ak nezabiješ ty, zabijeme my teba. V ich jednotke bojovalo so zbraňou aj veľa dievčat. Tie boli vraj ešte brutálnejšie. Osman na svoju rodinu postupne zabúdal, mal nových „kamarátov“. Dotiahol to až na seržanta a mal pod sebou skupinu pätnástich detí. Tvrdí, že bol ľudský. Postaral sa o to, aby do prvej línie nemuseli ísť tí najmenší. Všetci malí bojovníci pravidelne dostávali kokaín. „Vydržíte bojovať dlhšie,“ hovorili im starší. Napokon raz v meste Daru prišiel k vojakom ECOMOG a odovzdal im svoju zbraň.
Sulejman má dnes takisto 26 rokov. Dňa 6. januára 1999 mu „to“ spravili chlapci, ktorí boli v takom veku ako on. Deti zajali iných deväť detí a odviedli ich na neznáme miesto. Pýtali sa ich, ktorej časti tela by sa najradšej zbavili. „Jeden z nás povedal, že prstu na nohe. Tomu sa deti, ktoré na nás mierili zbraňami, iba schuti zasmiali. Museli im sami povedať, ktorú končatinu im majú odseknúť. Kto odmietol, toho zabili,“ opisuje svoje hrôzy Sulejman. Robili „to“ na doske, ktorú položili na debnu. Nútili ich pozerať sa na to. Až prišiel na rad Sulejman. Položil na dosku ľavú ruku. Neodsekli mu ja na jeden raz. Tvrdí, že bolesť v tej chvíli necítil. Neomdlel. Keď sa to skončilo, deti so zbraňami odišli. Všetky obete boli pri vedomí, silno krvácali a hľadali si niečo na obviazanie rán.

.s diamantovými deťmi
Nielen Osmanov a Sulejmanov, aj príbehy mnohých iných bývalých detských vojakov v Afrike spoznala Annette Rehrlová (pozri rámček), ktorá dovtedy dvadsať rokov pracovala ako politická novinárka v Španielsku. V roku 2004 dostala od OSN ponuku ísť do Sierra Leone. Otvoril sa jej dovtedy neznámy, ukrutný svet. Spracovala knihu Diamantové deti, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade a Rehrlová ju predstavila vlani v decembri na festivale Jeden svet v Bratislave.
„Pred touto knihou som urobila dve iné knihy. Prvá nijako nesúvisela s politikou, druhá bola príbehom ilegálneho migranta z Ugandy do Nemecka. Vydavateľ bol s nimi spokojný a dal mi voľnosť na napísanie tretej knihy. Vždy som chcela urobiť knihu o detských vojakoch. Robila som si výskum, hovorila som s mimovládnymi organizáciami, s OSN. Išla som tam za vlastné, z vlastného rozhodnutia,“ hovorí Rehrlová s tým, že pokiaľ vie, je prvou novinárkou, ktorá spracovala príbehy detských vojakov  v Sierra Leone. Navštevovala ich v táboroch alebo v dedinách, stretávala sa s ochotou obetí aj páchateľov vypovedať. „Nejakí západní novinári boli v Ugande a v Angole, nie však v Sierra Leone. Prišla som tam teda v správny čas. Po mne tam prišli iní autori, Hollywood natočil slávny film Blood Times.  Pripadalo mi zvláštne, že o túto krajinu nebol záujem, pretože vojna sa skončila v roku 2002 a ja som tam prišla v roku 2004. Takže to bolo veľmi čerstvé,“ dodáva Rehrlová.
Medzi inými spoznala pri príprave knihy aj vtedy 12-ročného Idrissa. Raz počas vojny kráčal po ulici Freetownu, vedľa neho išiel neznámy muž. Vtom ktosi zozadu zreval: Stoj! Idrissa sa neobzrel a kráčal ďalej. Ozval sa výstrel a muž, ktorý dovtedy kráčal vedľa neho, padol na zem mŕtvy. Idrissa sa bál otočiť a pomaly išiel ďalej. Aj on hovorí o 6. januári 1999 ako o pekle. Do Freetownu v ten deň vtrhli jednotky RUF. Zapaľovali domy, strieľali, masakrovali ľudí mačetami. Podobné príbehy rozprávajú v knihe Diamantové deti aj dnes 18-roční Joseph a Melvin. Zainab má dnes osemnásť. Narodila sa v dedinke pri hraniciach s Libériou. Mala dvanásť, keď jej dedinu prepadli RUF. Ako vždy, chceli ujsť do buša. Nestihli, a tak sa iba skryli pod posteľ, kde ich nadrogovaní ozbrojenci objavili. Spoločne s inými deťmi ju vzali so sebou, ako otrokyňu na práce v domácnosti.
Annette Rehrlová počula o toľkých hrôzach, že keby jej chcel ktosi venovať briliantový prsteň alebo náhrdelník, rázne by to odmietla. Diamant pre ňu znamená symbol smrti.

.krutí a nevypočítateľní
Bezprostrednú skúsenosť s malými bojovníkmi na západe Afriky má aj český fotograf Jan Šibík. Najprv v roku 1999 videl v Sierra Leone to, čo napáchali: postihnutých ľudí s odseknutými končatinami. O štyri roky neskôr prvýkrát uvidel v akcii detských vojakov. A priznáva, že takú ukrutnosť nevidel asi nikdy inde vo svete. „Dovtedy som si to nedokázal predstaviť,“ hovorí Šibík a dodáva: „Myslel som si, že detskí vojaci budú súčasťou normálnej armády. V hlavnom meste Libérii som však uvidel, že Charles Taylor vybudoval armádu možno z deväťdesiatich percent z detí a mládencov. Dostali zbrane, aby lúpili a vraždili. Vtedy im neplatili žiadny žold. Mali iba to, čo si ulúpili.“
Šibík bol spoločne s niekoľkými zahraničnými novinármi svedkom bojov o Monroviu. Znepriatelené strany – na oboch bojovali väčšinou deti – rozdeľoval most. Detskí vojaci boli zdrogovaní, všetci sa štylizovali do filmového Ramba. Vo vreckách mali granáty, ktoré zvykli len tak, pre zábavu, hodiť smerom k novinárom. A smiali sa, akí tí majú z nich strach. Boli nevypočítateľní. A na rozdiel od dospelých vojakov ešte krutejší.
„V roku 2003 sa začala vojna v Iraku a Spojené štáty zabíjaniu v západnej Afrike nevenovali príliš pozornosť. Videl som, že detskí vojaci mali rešpekt iba pred jednou vecou – pred uniformou. Zúfalí obyvatelia žiadali svet o pomoc a hádzali mŕtve telá pred americkú ambasádu v Monrovii. Po nejakom čase tam skutočne prišla malá americká jednotka, no len na ochranu ambasády. Modré prilby z OSN prišli neskoro, vraždeniu nezabránili,“ dodáva s rozčarovaním Šibík.

.realita ako kino v hlave
S pozoruhodným výskumom detských vojakov prišiel nemecký profesor Thomas Elbert z Univerzity Konstanz. Na kongrese v Berlíne pustil kolegom video. Vidno na ňom mladého afrického muža s neprítomným pohľadom.  Očividne v tranze sa náhle postaví, opáše si okolo bedier kábel, ktorý pokladá za nábojový pás a schmatne palicu, ktorá predstavuje samopal. Potom začne kričať po svojich neviditeľných kumpánoch. Mladý Afričan je znovu v boji. Vidí sa ako veliteľ jednotky, ktorým pred rokmi bol. Päť minút na to nevníma nič zvonku; žiadne obrazy, žiadne zvuky, žiadne vône či zápachy. Realita je iba kinom v jeho hlave.
„Pri takomto flešbeku mu thalamus, teda časť zadnej časti medzimozgu, zavrie všetky brány,“ opisuje stav muža ukazovaného na videu profesor Elbert a dodáva: „Vonkajšie podnety muža, ktorý bol ako dieťa unesený rebelmi a vycvičený za bojovníka, sa nedostanú do jeho veľkého mozgu. Stavy ako tento sú charakteristické pre mnohých ľudí s posttraumatickou stresovou poruchou (PTSP), ktorým sa už nedarí oddeľovať aktuálnu realitu od spomienok. Čo môže ísť až tak ďaleko, že spomienka je pre nich v podstate realitou.“
Vyšetrenia utečencov z občianskej vojny v Sudáne ukazovali až do 80 percent symptómy PTSP. Tento syndróm nie je známy iba u obetí vojen a vyhnanstva, ale často aj u vojakov, u ktorých boli hrôzy každodennou záležitosťou. Sú často obeťami aj páchateľmi zároveň. Pri pokusoch u afrických detských vojakov bolo toto percento len na úrovni 20 percent, pričom hodnota bola o to nižšia, o čo dlhšie bojovali. Elbert sa to pokúša vysvetliť evolučno-biologicky. Prechod k lovu zvierat umožnil to, že ľudia, primárne muži, tolerovali bolesť, krv, zabíjanie. Aby akceptovali riziká a hrôzy, musel sa im lov stať zábavou. Pôžitok z lovu sa zdá u mužov naprogramovaný. Zároveň naučené kontrolné mechanizmy riadené frontálnym a prefrontálnym kortexom zabraňujú, aby bolo toto správanie lovu použité na vlastný druh.
Detskí vojaci v Afrike, ktorí boli naverbovaní už vo veku šiestich až ôsmich rokov, sa však takéto kontrolné mechanizmy nenaučia. Naopak, učia sa vypnúť akúkoľvek zábranu zo zabíjania a hrôzu používať ako bojovú zbraň. Pritom platí: kde sa poľuje, musí tiecť krv.
Toto podľa Elberta objasňuje, prečo znetvorenia ako odrezávanie nosov, uší či končatín sa mohlo u obetí stať každodennosťou. Pri jednej ankete medzi detskými vojakmi uvádzali tri štvrtiny z nich, že zajatý protivník musí kričať, pretože inak nie je ponížený. Sedemdesiat percent z nich si predstavuje zabíjanie, keď vidia mŕtvoly, a dve tretiny sa cítia ako lovci. U takýchto detí s PTSP nedochádza k normálnemu vývoju mozgu; stačí nápadný zvuk a sú okamžite v bojovej pohotovosti, bez intervencie veľkého mozgu. To môže byť podľa Elberta výhodou vo vojne, nie však v civilnom živote.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite