Vrátiť sa tam, kde som začala. Pred všetkým tým frmolom, pred všetkým tým herectvom, pred celým cestovaním a blúdením a organizovaním a trekovaním a manažovaním sirotincov a písaním článkov do .týždňa a kníh, pred tým všetkým bolo dievča, čo hralo na klavíri a písalo smutné pesničky. Kde je? Spí. Nezomrelo, len spalo tvrdým spánkom. Teraz, po rokoch v Nepále, v krajine nielen Himalájí, ale aj dobrého rocku, kvalitných muzikantov a umeleckej atmosféry, teraz sa prebralo, pretrelo si oči, sadlo si za klavír a tvorí. Je to ako vo sne. Hodiny za monitorom, za klávesami, za mikrofónom, v tme, vo zvukotesne a predsa sa cítim, ako by som sa práve po dlhom čase nadýchla čerstvého vzduchu, ktorý síce reže pľúca, ale je to vzduch, ktorý som dýchala za mlada, za čias, keď nebolo nič iné, len klavír a ja a tá strašná bezdôvodná clivota. Teraz v meste s najväčším prevýšením na svete, kde sa priamo nad betónovými budovami týčí osemtisícová Annapurna, jazdí na terénnej motorke každé ráno do štúdia, aby sa vrátila tam, kde začala, aby vložila nohy do svojich vlastných stôp. Niekedy jej cestou dôjde benzín, lebo ho je nedostatok a pumpy sú zavreté po väčšinu dňa, niekedy sa vybijú v štúdiu batérie, ktoré sa za súčasného nedostatku elektriny stačia nabíjať len 6 hodín denne a po zvyšok dňa musia držať nápor elektrických gitár a mikrofónov a počítačov a pluginov a všetkých tých nápadov, čo sa za roky nazbierali a teraz sa derú von. V meste, kde sa nedá zohnať základný MIDI kábel a ani viac ako 8-stopový mix, ale dajú sa zohnať ľudia, čo cítia hudbu ako nikto, a robia to s chuťou a láskou a napriek chudobe vôbec nie pre peniaze. V meste, kde cestou zo štúdia treba už mať rukavice a poriadnu bundu, inak človeku na motorke vyfúkne aj dušu von z hrude a kde v noci svietia namiesto hviezd na nebi hory, nasvietené mesačným svitom. Na hviezdy na nebi už nie je pre ľadovce miesto. A vždy, keď idem v noci domov, ďakujem tým horám, že ma sem priviedli a že svedčia pre môj návrat. Návrat k sebe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.