Povedať, že rozpad listiny OLaNO je zásadný príspevok k tejto ponuke, by bolo veštením budúcnosti. Je totiž možný aj scenár, že – bláznivý či perfídny – ťah s detektorom lži Matovičovi percentá nevezme, ale dodá. Štruktúra povstania, ktoré sa v uliciach húfuje proti Gorile, pripúšťa i také rozuzlenie.
Je ironický paradox ľudí s predlhou históriou v politike, teda z OKS a KDS, že končia ako obete marketingového čísla po tom, čo sa fatálne prerátali v odhade „obyčajného človeka“. Ako si predstavovali sedieť s ním 4 roky v jednom klube? Nie je podstatné, kto je zodpovedný za explóziu. Matovič, iste. Pokiaľ by sa však zrodil nejaký zvlášť katastrofálny výsledok volieb, do dejín vojdú ako rytieri najsmutnejšej postavy, čo sa podieľali na havárii, ktorá k tomu viedla.
Keby nešlo o štát, tak kŕče, v ktorých sa zmieta SDKÚ, by mohli vyvolávať aj určité zadosťučinenie. Nielen tých, ktorým pri tvorbe „slovenskej CDU-CSU“ ublížili, ale aj tých, ktorí po voľbách roku 2006 pripomínali, že zákony politických cyklov sa nedajú oklamať. Presnejšie nesmú, lebo budúcnosť prinesie len horší úpadok a zmar. Rozklad a hniloba zreli už v opozícii (2006 – 2010) a práve vrcholia. Skutočnosť, že koalícia štyroch subjektov vydržala iba rok a pol, korení nie v eurovale, ale v jeseni 2006, keď SDKÚ nemenila vedenie a lídra tak, ako všetky štandardné strany po dvoch cykloch vo vláde a prehratých voľbách. To viedlo k mocenskej schizme po januári 2010 (keď sa ukázalo, že predseda lídrom nemôže zostať) A odtiaľ už rovno – takpovediac vzdušnou čiarou – k rozpadu vlády. . .
To, že škandál Gorila s ohniskom deja pred šiestimi rokmi rozbíja kampaň SDKÚ na márne kúsky a tne do živej súčasnosti, je priamym dôsledkom faktu, že politici, ktorí v minulosti predsedali rozkvetu korupčného prostredia (ak sa v ňom priamo neomočili) svietia stále na čele kandidačných listín. Keby nesvietili, SDKÚ (a KDH i Most s nimi) by dnes mohli pokojne rozprávať, že Gorila sa ich týka presne tak, ako Merkelovej sponzorské dary pre Kohla či Sarkozyho účty Chiraca na parížskej radnici... Prepad dôvery v pravicu, ktorý nastoľuje vidinu dokonca ústavnej väčšiny Smeru (so SNS), je účet za nevykonanú reflexiu, za to, že slovenská politika si neosvojila zásadu, že záťaže minulosti sa musia zmyť a odstrániť, nie upratať do skríň, keďže poškodzujú podstatu látky. V našom prípade do tej miery, že rozdiel medzi postkomunistickými a ponovembrovými politikmi je Gorilou úspešne vymazaný.
Samozrejme, urny ešte nie sú vyklopené a hlasy spočítané. Pokiaľ však Fico nevyjde z tejto kampane triumfálne. tak sa dá vedno s Vítom Olmerom povedať, že je ozaj „ešte väčší blbec, než sme dúfali“. Nie je stále vylúčené, že narazí, len čoraz nepravdepodobnejšie. A čo je horšie, panoptikum, ktoré sa rozprestiera vpravo, je jasnou správou, že i v nepravdepodobnom prípade prečíslenia a „zlepenca 2.0“ treba odhodiť všetky nádeje. Teda na dobré vládnutie.
Je ironický paradox ľudí s predlhou históriou v politike, teda z OKS a KDS, že končia ako obete marketingového čísla po tom, čo sa fatálne prerátali v odhade „obyčajného človeka“. Ako si predstavovali sedieť s ním 4 roky v jednom klube? Nie je podstatné, kto je zodpovedný za explóziu. Matovič, iste. Pokiaľ by sa však zrodil nejaký zvlášť katastrofálny výsledok volieb, do dejín vojdú ako rytieri najsmutnejšej postavy, čo sa podieľali na havárii, ktorá k tomu viedla.
Keby nešlo o štát, tak kŕče, v ktorých sa zmieta SDKÚ, by mohli vyvolávať aj určité zadosťučinenie. Nielen tých, ktorým pri tvorbe „slovenskej CDU-CSU“ ublížili, ale aj tých, ktorí po voľbách roku 2006 pripomínali, že zákony politických cyklov sa nedajú oklamať. Presnejšie nesmú, lebo budúcnosť prinesie len horší úpadok a zmar. Rozklad a hniloba zreli už v opozícii (2006 – 2010) a práve vrcholia. Skutočnosť, že koalícia štyroch subjektov vydržala iba rok a pol, korení nie v eurovale, ale v jeseni 2006, keď SDKÚ nemenila vedenie a lídra tak, ako všetky štandardné strany po dvoch cykloch vo vláde a prehratých voľbách. To viedlo k mocenskej schizme po januári 2010 (keď sa ukázalo, že predseda lídrom nemôže zostať) A odtiaľ už rovno – takpovediac vzdušnou čiarou – k rozpadu vlády. . .
To, že škandál Gorila s ohniskom deja pred šiestimi rokmi rozbíja kampaň SDKÚ na márne kúsky a tne do živej súčasnosti, je priamym dôsledkom faktu, že politici, ktorí v minulosti predsedali rozkvetu korupčného prostredia (ak sa v ňom priamo neomočili) svietia stále na čele kandidačných listín. Keby nesvietili, SDKÚ (a KDH i Most s nimi) by dnes mohli pokojne rozprávať, že Gorila sa ich týka presne tak, ako Merkelovej sponzorské dary pre Kohla či Sarkozyho účty Chiraca na parížskej radnici... Prepad dôvery v pravicu, ktorý nastoľuje vidinu dokonca ústavnej väčšiny Smeru (so SNS), je účet za nevykonanú reflexiu, za to, že slovenská politika si neosvojila zásadu, že záťaže minulosti sa musia zmyť a odstrániť, nie upratať do skríň, keďže poškodzujú podstatu látky. V našom prípade do tej miery, že rozdiel medzi postkomunistickými a ponovembrovými politikmi je Gorilou úspešne vymazaný.
Samozrejme, urny ešte nie sú vyklopené a hlasy spočítané. Pokiaľ však Fico nevyjde z tejto kampane triumfálne. tak sa dá vedno s Vítom Olmerom povedať, že je ozaj „ešte väčší blbec, než sme dúfali“. Nie je stále vylúčené, že narazí, len čoraz nepravdepodobnejšie. A čo je horšie, panoptikum, ktoré sa rozprestiera vpravo, je jasnou správou, že i v nepravdepodobnom prípade prečíslenia a „zlepenca 2.0“ treba odhodiť všetky nádeje. Teda na dobré vládnutie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.