Taxikomunizmus

Tak si si kúpil obrovské spätné zrkadielko. Zakrýva celý taxameter, upravený navyše tak, aby vždy počítal trochu viac. Používaš malý trik s drobnými a nechávaš si zostatok, keď nemá zákazník presnú sumu. Keď máš zlé dni, riskuješ ešte viac a digitálnu obrazovku vôbec nezapneš. Dohodneš sa na pevnej cene a tá ti zostane celá. Keď ti vzadu do auta nainštalovali senzor, ktorý rozpozná, či máš v aute zákazníka, alebo nie, naučil si sa ho pekne poprosiť, aby sa posadil dopredu.  To, čo zarobíš, tak zostane tebe, a nie spoločnosti Cubataxi.
Náklady na opravy platíš sám, veď napokon, nikto nemá väčší záujem na tom, aby pneumatiky vydržali a nádrž bola vždy plná. Ak ťa však z práce vyhodia, necháš všetky svoje investície v taxíku, ktorý dostane niekto iný, aby pokračoval v tých podvodoch, za ktoré vyhodili teba. Snažíš sa teda ukradnúť, čo sa dá: počas štrnásťhodinovej zmeny zberáš na ulici turistov, ktorí o vzdialenostiach medzi dvoma bodmi v meste nemají potuchy. Zatiaľ čo ich vezieš od Capitolia k Santa Marii najdlhšou možnou cestou, povieš im, aká je situácia zlá, že máš doma tri deti. Keď vystupujú, zaplatia trikrát viac, ako si prešiel, pretože máš spočítané, že takto nebudeš dnes musieť odovzdať všetky svoje príjmy „im“. Vďaka takýmto podvodom môžeš aspoň časť zárobku doniesť až domov. Veď „oni“ – to je moc, štát a prezident.