Zaujímavá societa, títo milionári so socialistickou tvárou. Samozrejme, ochrana autorských práv občas hraničí s demenciou... Napríklad, keď nemôžete ako symbol použiť červený kríž na bielom podklade, lebo je to ochranná známka. Čudujem sa, že zatiaľ nie je autorsky chránený nápis WC, panáčik a teta v sukni, a to vo všetkých kombináciách. Keď svojho času chcelo naše vydavateľstvo umiestniť na obal nášho CD nápis Kopírovanie zabíja hudbu, presadil som si, aby tam nebol. Komukoľvek napálim svoje vlastné CD... Ale ak voľakto napaľuje vo veľkom a predáva to, určite si nezaslúži, aby sa celý svet na jeho ochranu staval hore nohami a ešte si aj na tom módne zanadával na Ameriku. Podobne logicky postupujú alternatívni umelci. Roky sú v prevádzke, ktorá patrí štátu, roky sa na ten štát celkom oprávnene sťažujú, ale opustiť jeho pohostinnú náruč nechcú ani za svet. A keď ich už ten štát napokon pošle neférovo – čo je skutočne prekvapujúce – preč, tak ubehne len chvíľa a alternatívni umelci rokujú o svojej závislosti s mestom. Prosto, bez pohostinnosti štruktúr, zdá sa, nemožno robiť alternatívne umenie. Bože, kde sú časy, keď alternatívci chceli mať so štátom či inými inštitúciami spoločné čo najmenej. Aby toho nebolo málo, konzervatívny novinár sa natoľko zamiluje do štátnej televízie, že si bez vlastnej relácie v nej priam nedokáže predstaviť existenciu demokracie na Slovensku. Taký kredit pre štátne médium by som od niekoho, kto volá po čo najmenšom štáte, skutočne nečakal. A čo povedať na radosť z totálne neštandardnej politickej strany od tých, ktorí už dvadsať rokov považujú za chybu slovenského politického života práve neštandardné politické subjekty? Nuž, absurdnému humoru sa, jednoducho, darí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.