Už keď pred desiatimi rokmi sediac v londýnskom štúdiu vydavateľstva Ninja Tune Jay Swinscoe vymyslel The Cinematic Orchestra, doživotne odsúdil žurnalistov na márne hľadanie prívlastkov, ktorými by opísali jeho produkciu a vyhli sa filmovému klišé. A keby len to; pozerajúc sa na názvy troch štúdioviek zoskupenia je nesporné, že Swinscoe má talent na výber výstižného slova definujúceho jeho hudbu.
Inšpirovaný tradičným džezom, inovatívnosťou Milesa Davisa a Johna Coltrana, žánrom film noir, ale aj súčasným hip-hopom a DJingom vyskladal na prelome milénií debut Motion. V neustálom pohybe a zmene doplnil Swinscoe svoj orchester o niekoľko členov a po štyroch rokoch nahral prelomový Everyday, ktorého sedem skladieb malo ilustrovať rôznorodosť jednotlivých dní zahŕňajúcich všetko od harfy až po rap. Týmto albumom akoby dosiahol svoju filmovo-džezovú métu a na treťom kúsku svojej kariéry, Ma Fleur, odbočil do pesničkovej melanchólie. Peknej, no nevýraznej.
Štvrtkový koncert v bratislavskom Majestic Music Club sprostredkoval všetky kvality predchádzajúcich hudobných avantúr v nablýskanej, no pritom veľmi prirodzenej forme. Atmosféru clivosti a zádumčivého pokoja najprv priniesol brooklynský pesničkár L. D. Brown, vystupujúci ako Grey Reverend, ktorý neskôr sprevádzal na gitare aj samotných cinematicov. Intímny zvuk gitary spojenej s pomerne výrazným vokálom pripomínal prevažne Finka, José Gonzáleza alebo Puzzle Mutesona v ich najsubtílnejšej podobe. Auru citlivého barda, vylievajúceho si srdce publiku, šíril výborne, no živšie a pestrejšie otváranie by pravdepodobne lepšie zapadalo do večerného nu-džezového konceptu.
Umelcom sa väčšinou odpúšťa akékoľvek dlhé meškanie od vytýčenej hodiny koncertu. Kreativitu neradno znásilňovať a to isté platí aj o originalite vystúpenia, ktorá priamo úmerne závisí od správnej uvoľnenosti a načasovania. Ôsmi členovia The Cinematic Orchestra sa však pravdepodobne inšpirovali slovami G. B. Shawa, „radšej nikdy, ako neskoro” a na pódium vyšli prekvapivo načas.
Swinscoeho lásku k dokonalým harmóniám demonštrovali hneď v otváracom kúsku Burn Out, na ktorom sa vyhral energiou nabitý saxofonista Tom Chant, bubeník Luke Flowers a klavirista Nick Ramm. Pravdu povediac, v mnohých častiach som mal pocit, akoby bol tento koncert jedným veľkým dialógom medzi intenzívne pulzujúcim zvukom saxofónu a šialene diverzifikovaným a nápadito morfujúcim rytmom bicích a perkusií. V istých momentoch boli nežní ako pri uspávaní nemluvniat (v príslušne pomenovanej The Child Song), neprekvapivo však prevažovali skôr prenikavo energické momenty, ktoré vyvrcholili groteskne sofistikovanou hračkou Man with the Movie Camera.
Desať skladieb, z ktorých vyskladali štvrtkový koncert, sa môže zdať málo, no vďaka improvizáciám, početným tematickým odbočkám a sólám viacerých nástrojov sa predstavenie natiahlo na dve plnokrvné hodiny moderného džezu. Zmes britskej elegancie, skĺbenej s prirodzeným temperamentom skúsených hudobníkov, ktorí si rozumejú aj bez slov – spievajú za nich predsa ich nástroje – umožnila najmä skladbám zo subtílneho Ma Fleur prekročiť hranice svojich albumových verzií a žiť koncertne sviežim životom. Osvedčené kompozície z Everyday takéto postrčenie nepotrebovali a rozvíjali sa do krásy ako lotosové kvety.
Malým sklamaním bola neprítomnosť akejkoľvek novej kompozície, hoci skupina nahrala v posledných rokoch soundtracky k dokumentu o plameniakoch, nemým filmom Manhatta a Entr’Acte a pracuje na novom materiáli. Koncert tak pôsobil ako výlet časostrojom o pár rokov dozadu a oprášenie postupov, ktoré im idú najlepšie. Pôsobivo nástojčivý krik speváčky o vývoji v skladbe Evolution sa teda nepremietol do dobrodružného odhaľovania nových hudobných myšlienok.
Našťastie však oktet, vedený Škótom Jayom Swinscoem, preukázal uspokojujúcu inovatívnosť a predostrel svoju víziu džezu, ktorý uspokojí snobské chúťky elity, tancuchtivú mládež či túžbu oddýchnuť si pri inšpiratívnej a vyzretej hudbe, spájajúcej kompozičné aj inštrumentálne tradície džezu s dravosťou vychádzajúcou z mixážného pulta. The Cinematic Orchestra predviedli, ako znie hudobná sloboda.
The Cinematic Orchestra, MMC Bratislava, 19. január 2012.
Inšpirovaný tradičným džezom, inovatívnosťou Milesa Davisa a Johna Coltrana, žánrom film noir, ale aj súčasným hip-hopom a DJingom vyskladal na prelome milénií debut Motion. V neustálom pohybe a zmene doplnil Swinscoe svoj orchester o niekoľko členov a po štyroch rokoch nahral prelomový Everyday, ktorého sedem skladieb malo ilustrovať rôznorodosť jednotlivých dní zahŕňajúcich všetko od harfy až po rap. Týmto albumom akoby dosiahol svoju filmovo-džezovú métu a na treťom kúsku svojej kariéry, Ma Fleur, odbočil do pesničkovej melanchólie. Peknej, no nevýraznej.
Štvrtkový koncert v bratislavskom Majestic Music Club sprostredkoval všetky kvality predchádzajúcich hudobných avantúr v nablýskanej, no pritom veľmi prirodzenej forme. Atmosféru clivosti a zádumčivého pokoja najprv priniesol brooklynský pesničkár L. D. Brown, vystupujúci ako Grey Reverend, ktorý neskôr sprevádzal na gitare aj samotných cinematicov. Intímny zvuk gitary spojenej s pomerne výrazným vokálom pripomínal prevažne Finka, José Gonzáleza alebo Puzzle Mutesona v ich najsubtílnejšej podobe. Auru citlivého barda, vylievajúceho si srdce publiku, šíril výborne, no živšie a pestrejšie otváranie by pravdepodobne lepšie zapadalo do večerného nu-džezového konceptu.
Umelcom sa väčšinou odpúšťa akékoľvek dlhé meškanie od vytýčenej hodiny koncertu. Kreativitu neradno znásilňovať a to isté platí aj o originalite vystúpenia, ktorá priamo úmerne závisí od správnej uvoľnenosti a načasovania. Ôsmi členovia The Cinematic Orchestra sa však pravdepodobne inšpirovali slovami G. B. Shawa, „radšej nikdy, ako neskoro” a na pódium vyšli prekvapivo načas.
Swinscoeho lásku k dokonalým harmóniám demonštrovali hneď v otváracom kúsku Burn Out, na ktorom sa vyhral energiou nabitý saxofonista Tom Chant, bubeník Luke Flowers a klavirista Nick Ramm. Pravdu povediac, v mnohých častiach som mal pocit, akoby bol tento koncert jedným veľkým dialógom medzi intenzívne pulzujúcim zvukom saxofónu a šialene diverzifikovaným a nápadito morfujúcim rytmom bicích a perkusií. V istých momentoch boli nežní ako pri uspávaní nemluvniat (v príslušne pomenovanej The Child Song), neprekvapivo však prevažovali skôr prenikavo energické momenty, ktoré vyvrcholili groteskne sofistikovanou hračkou Man with the Movie Camera.
Desať skladieb, z ktorých vyskladali štvrtkový koncert, sa môže zdať málo, no vďaka improvizáciám, početným tematickým odbočkám a sólám viacerých nástrojov sa predstavenie natiahlo na dve plnokrvné hodiny moderného džezu. Zmes britskej elegancie, skĺbenej s prirodzeným temperamentom skúsených hudobníkov, ktorí si rozumejú aj bez slov – spievajú za nich predsa ich nástroje – umožnila najmä skladbám zo subtílneho Ma Fleur prekročiť hranice svojich albumových verzií a žiť koncertne sviežim životom. Osvedčené kompozície z Everyday takéto postrčenie nepotrebovali a rozvíjali sa do krásy ako lotosové kvety.
Malým sklamaním bola neprítomnosť akejkoľvek novej kompozície, hoci skupina nahrala v posledných rokoch soundtracky k dokumentu o plameniakoch, nemým filmom Manhatta a Entr’Acte a pracuje na novom materiáli. Koncert tak pôsobil ako výlet časostrojom o pár rokov dozadu a oprášenie postupov, ktoré im idú najlepšie. Pôsobivo nástojčivý krik speváčky o vývoji v skladbe Evolution sa teda nepremietol do dobrodružného odhaľovania nových hudobných myšlienok.
Našťastie však oktet, vedený Škótom Jayom Swinscoem, preukázal uspokojujúcu inovatívnosť a predostrel svoju víziu džezu, ktorý uspokojí snobské chúťky elity, tancuchtivú mládež či túžbu oddýchnuť si pri inšpiratívnej a vyzretej hudbe, spájajúcej kompozičné aj inštrumentálne tradície džezu s dravosťou vychádzajúcou z mixážného pulta. The Cinematic Orchestra predviedli, ako znie hudobná sloboda.
The Cinematic Orchestra, MMC Bratislava, 19. január 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.