Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.časopis .osobnosti

Moja medvedia fóbia sa začala už v útlom detstve, keď som začala s našimi chodiť na drevenicu, ktorá je na úplnej samote v lese. Vždy tam bolo veľa medveďov. Neďaleko bol salaš, kde som niekoľkokrát videla roztrhané ovce a počúvala príbehy ožratého baču o tom, ako medveď chodí okolo desiatej večer a ako ho zaháňajú, keď príde.

Moja medvedia fóbia sa začala už v útlom detstve, keď som začala s našimi chodiť na drevenicu, ktorá je na úplnej samote v lese. Vždy tam bolo veľa medveďov. Neďaleko bol salaš, kde som niekoľkokrát videla roztrhané ovce a počúvala príbehy ožratého baču o tom, ako medveď chodí okolo desiatej večer a ako ho zaháňajú, keď príde.
Keď sa blížila tá nebezpečná hodina, naliehala som na rodičov a ich kamarátov kombinujúcich žinčicu s chľastom, aby sme už šli naspäť. Na lesnej blatistej ceste boli čerstvé stopy a my sme spievali a kričali, aby sme sa s macom nestretli. Do toho nám dedinčania rozprávali príbehy o tom, ako raz vnikol do drevenice, keď tam ešte bývala nejaká stará babička, ktorá si podľa zvukov vychádzajúcich z pitvora myslela, že je to jej syn Jano, ktorý sa v tom čase mal vrátiť z dediny zdola z roboty. Alebo ako jeden učiteľ učil deti, že keď stretnú v hore medveďa, majú si ihneď ľahnúť na zem a hrať mŕtvolu a ani sa nepohnúť.
Zanedlho sa s medveďom v hore stretol sám a keďže veril svojmu učeniu, učinil tak, ako kázal, medveď ho chvíľu oňuchával, potom mu odhryzol 3 prsty a odišiel preč. Alebo ako pred pár rokmi malé 5-ročné dievčatko poslúchlo tiež túto radu a vyšlo z toho nepoškodené. Vydržalo niekoľko minút nepohnute ležať. S tvárou pár centimetrov od tej chlpáčovej, ktorý ju zvedavo oňuchával. To neviem, či by som zvládla. Človek si vždy predstavuje, idúc po lese plnom medveďov, ako sa zachová, pripravuje si svoje činy a pohyby, ale ktovie ako situácia prebehne, keď k nej dôjde. Mňa raz Whisky nastrašil tak že sa schoval za krík a zabručal ako medveď a ja sprostá, napriek rokom plánovania svojich činov pri tomto stretnutí, som sa rozbehla práve smerom k tomu kríku. Je vlastne pravidlom, že keď prídem na drevenicu, hneď ako sa zotmie, začnem sa panicky báť medveďa a moje sny v noci túto fóbiu reflektujú neobyčajne živo, čo mi ju, samozrejme, opäť len živí. Pred pár dňami som sa odtiaľ vrátila. Prvýkrát som zažila situáciu, že tam ideme samy dve baby, čo bola živná pôda pre moje strachy. Dedinčania nás už dole varovali, nech tam ani nejdeme, že situácia sa zhoršila, že ich tam je jedenásť a už sa úplne prestali báť. Jednému z poľovníkov, ktorí ich takto pokope prekvapili, medveď odtrhol pätu, ďalších chlapcov zas naháňal, ale našťastie boli na motorke. Jedna pani z dediny mi povedala, že nedávno bol u nej zavčas rána na dvore. Keď som sa jej spýtala, čo tam robil, povedala „Čo robeu? Ná, srau." A tak sme sa plné strachu s kamoškou vybrali do lesa. Hučali sme a spievali. A tvorili záchranný plán. Hlavne sa nerozbehnúť k tomu kríku.

.dorota Nvotová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite